Náš 8-ročný syn skončil druhú triedu, je to dobré dieťa, dá sa povedať, poslušné, slušné, pani učiteľka si ho v škole nevie vynachváliť, že je veľmi šikovný, aktívny, rád pomôže, vyhýba sa konfliktom... Ale. Ale sú situácie, ktoré nedokáže zvládnuť. Dejú sa len pri nás, jeho blízkych, na verejnosti, v spoločnosti iných ľudí sa dokáže ovládať. Napr. Ráno sa zobudí s myšlienkou, že chce na raňajky „guličky“(čokoládové cereálie). Vie, aké máme pravidlo, viac ako 1x do týždňa im ich nedovolíme jesť, a keďže ich jedol deň predtým na večeru, dostane odpoveď „nie“. Odpoveď, o ktorej vedel, že bude taká, no nedokáže sa s ňou vysporiadať. Jeho reakcia je, že sa ofučí, vrčí po nás, odmieta raňajkovať, nespolupracuje, nekomunikuje, doslova zalezie niekde pod deku al. perinu. Naučili sme sa, že najlepšie riešenie je ignorovať ho, po chvíli(niekedy dlhšej) dospeje k tomu, že nemá na výber a zje, čo máme, ukľudní sa, keď s ním situáciu rozoberiem, uvedomuje si, že reagoval nesprávne, ospravedlní sa, sľúbi, že sa už takt nebude správať. Ale ja viem, že bude. Stáva sa mu to aj v iných situáciách, skrátka, keď nie je po jeho, nie vždy dokáže stráviť frustráciu z tejto situácie a zas reaguje ako som spomínala vyššie. Ako som spomenula, z vlastnej skúsenosti vieme, že v tej chvíli nemá význam dohovárať mu, vysvetľovať, prosiť, sľubovať, ani vyhrážať. Nič nepomôže. Tak ho necháme, nech to odoznie.
Bojím sa však do budúcna, prejde ho to? Ako bude v staršom veku zvládať takéto situácie? A v dospelosti? Vyrastie z toho? Ďakujem.
Dobrý deň,
Pôvodne som chcel napísať, že tú situáciu zvládate celkom dobre, prišli ste na to, že to treba nechať odoznieť, a poradil by som Vám miesto ignorácie prejaviť porozumenie, empatiu, nech ani v silnej emócii a konflikte nie je úplne sám. Pri poslednej otázke som sa ale rozhodol pokúsiť sa napísať pre Vás hlbšiu sondu do jeho psychiky. Nakoniec, ako často dospelý človek zažije, že je nad ním niekto kto mu zakazuje jesť chrumky:)? V dospelom živote sa takto, z hľadiska dieťaťa autokratické, riadenie obvykle nevyskytuje. Ani šéf to nerobí takto, alebo sa pri ňom dokážeme ovládať a nežiadať nič zo strachu pred jeho reakciou- ako to robí Váš syn pred ostatnými ľuďmi. Takže vlastne trochu s nadsadením: už ovláda všetko čo priemerný dospelý. Snáď s tým rozdielom, že on sa ešte odváži žiadať:) ale už odbáčam do iných tém tak nazad k "sonde".
Zdá sa, že vo Vašej rodine sú nastavené pevné pravidlá ktoré sú pravdepodobne aj konzistentne dodržované, nemenné. Viete si udržať hranicu a nepodľahnete tlaku. To je veľmi dobrá schopnosť ktorá niektorým rodičom chýba. Z Vášho stručného opisu sa mi chlapec javí ako dieťa, ktoré sa snaží vyhovieť, možno niekedy až podriadiť. Možno v okolí či v rodine poznáte dospelých ľudí, ktorí uprednostňujú priania druhých pred svojimi. V hlave im často víria myšlienky „čo by si ľudia povedali“ a že treba byť voči druhým ohľaduplný za každých okolností. Radšej mňa ako ich! Často majú strach a radšej sa prispôsobia než by si povedali svoje, alebo to povedia nanajvýš nepriamo. Toto nebude príjemná veta, ale je možné, že k tomuto sa nevedomky snažíte viesť aj svoje dieťa s úmyslom dobre ho vychovať. Ako sa to deje. Niekedy nám v snahe vykresať z dieťaťa niečo konkrétne unikne to, čo dieťa naozaj cíti alebo potrebuje. Prehliadame to a dieťa sa cíti prehliadané. Nemôže to povedať, lebo to nebude zobraté vážne, alebo to budú hodnotiť. Nemôže to prejaviť, lebo to nesúhlasí s NAŠOU predstavou toho ako chceme aby sa správal, tak to vlastne ani "nie je dovolené". Uznanie má len vtedy, keď robí to, čo schvaľujeme.
Tak vyznieva aj situácia, ktorú opisujete. Chlapec sa neustále snaží, najmä pred druhými ľuďmi ovládať svoje správanie. Byť slušný, počúvať tzv. autority, byť aktívny, lebo tak je to podľa dospelých správne. A niekde vnútri buble hrniec s jeho autentickými potrebami, občas testovať hranice, občas sa vzoprieť aby si odtestoval svoju silu alebo overil či má v tomto svete nejakú váhu, aby nebol iba (po)slušná ovca akou ho chcú mnohí mať a pod. Zdá sa, že to je priveľká úloha aj pre dospelého, nieto ešte pre osem ročného chlapca. A tak to prebuble v situácii, ktorá sa javí banálna. Pretože banálne je bezpečné. V banalite ktorá nie je tak ohrozujúca a pri blízkych ľuďoch, s ktorými má najlepší vzťah. Dá sa to teda chápať aj ako prejav zdravého jadra Vášho dieťaťa, ktoré sa mu možno v dospelosti raz zíde viac, než schopnosť počúvať autority, poslúchať a podriaďovať sa, ktorú sa Vám u neho podarilo vypestovať (a tiež ju bude určite potrebovať!). Tá už existuje, ako aj Vaša schopnosť ustáť si pravidlá a hranice. To je niečo, v čom môžete byť spokojná. Bez toho aby som tvrdil, že to tam nie je, chcem spomenúť aj druhú stranu mince. Druhá strana mince je, kde má chlapec porozumenie pre jeho potreby ktoré stoja za tým, čo my odbijeme ako „nevhodné“? Kto rozumie tomu, aké to pre neho je keď zalezie pod perinu a je úplne sám, subjektívne zranený, opustený a ubolený, od tých najbližších? Kto sa vtedy postaví na jeho stranu (aspoň v zmysle prejavu porozumenia, netreba preto ustúpiť z hranice!- nevylučuje sa to). Kde má možnosť o svojom vlastnom živote rozhodovať, rozhodovať aspoň v nejakej miere o tom aké pravidlá budú vládnuť tam kde sa ho to bezprostredne týka? Kde má možnosť učiť sa spoznávať a narábať s pociťovaním vlastných potrieb a emócií? Kto mu ukazuje ako sa to robí? To sú schopnosti ktoré sú pre dospelého človeka dôležitejšie, než poslušnosť. Nakoniec, nie som si istý, či by ste na otázku, či chcete aby Váš syn bol poslušný a takto vyhovujúci ostatným aj v dospelosti skutočne odpovedali „áno“. Z pozície dieťaťa, deti musia stále robiť niečo čo chce niekto iný, stále sa prispôsobovať, stále nad nimi niekto dominuje. Nie je pre človeka zdravé žiť v takom svete a deti si volia rôzne stratégie ako tak existovať. Niektoré to príjmu a sú poslušné a vyhovujúce, iné idú do vzdoru. Každé však občas potrebuje byť tým "väčším", aby sa necítilo ako trpaslík. V istom zmysle máte šťastie, že Vaše dieťa potrebuje len občas si presadzovať svoje. Sú deti, ktoré idú do neustáleho vzdoru, panovačnosti a zápasenia s rodičom, alebo začnú pútať pozornosť. Je to asi aj Vaša zásluha pretože asi od Vás cíti dosť lásky, aby až toto robiť nemusel. Neviem, či Vás niečo z toho čo píšem oslovilo, ukázalo situáciu z nových perspektív, alebo či sa v tom dala nájsť nejaká odpoveď. Ani či Vás moje slová nepopudili. V každom prípade rovnako (zdôrazňujem ROVNAKO) dôležité, ako slušnosť a schopnosť sa prispôsobiť sociálnej situácii je aj dávať príležitosti k tomu byť zodpovedný- tzn. mať príležitosť z-odpovedať, rozhodovať sa a ovplyvňovať situácie ktoré život prináša vo vlastnej réžii aj za cenu, že spravím "chybu". S podporou pri nezdare miesto krivých pohľadov. Dávať príležitosti riešiť konflikty a vlastné emócie a neuspokojené potreby v akceptujúcej a rozumejúcej atmosfére, bez straty kontaktu s blízkymi osobami, pokiaľ je dieťa. To nikomu z nás už v dospelosti nik naplno nevynahradí, ak sme to nedostali ako deti. A neznamená to, že to v dospelosti už nepotrebujeme.
Zvládli ste situáciu, keď sa búril dobre. Je však dobré to, čo sa vo vzťahu stratí pri konflikte dolievať do vzťahu inokedy, v príjemnom spoločne strávenom čase, ideálne len vy dvaja. Empatiou a porozumením, spoločnou aktivitou.
Keď sa s ním vrátite neskôr napr. k situácii s raňajkami, nie je dôvod páčiť z neho ospravedlnenia a sľuby, ktoré beztak viete, že nebudú k ničomu. Skúste mu povedať, že Vás mrzí, keď sa hádate (výčitky prehltnite) a či má nejaký nápad ako by sa to dalo riešiť, aby ste obidvaja boli spokojní. Skúste sa mu pozerať na tvár a odčítať, ako sa cíti a berte to vážne. Nechajte sa tým viesť, povedzte mu to čo vidíte miesto snahy ho usvedčiť a pristihnúť, že niečo spravil nesprávne. Urobte experiment a pár krát jednoducho to spravte takto, so snahou rozumieť a bez jedinej výčitky ak sa to dá. Pritom nečakajte žiadny výstup, ani pozitívny ani negatívny, len skúšajte, čo to spraví keď toto zmeníte, a čo vám ide ľahko a čo je pre Vás náročné. Prizvite ho k spolupráci na riešení s podmienkou, že pri ňom sa musíte cítiť OK obidvaja, miesto trestov a výčitiek. Od detí sú tie najlepšie inšpirácie, ak sa im vieme otvoriť. Dohoda je možná. Rozprávajte sa S ním, nie K nemu. Inak opäť len vyhovie (napr. sa ospravedlní) na úkor toho, čo cíti v skutočnosti on sám. A to je niečo, čím trpia snáď všetci dospelí klienti, ktorí prichádzajú do terapie.
Ak Vás niečo z tohto textu oslovilo, veľmi komplexný prístup, ktorý Vám ešte lepšie objasní dôvody aj spôsoby ako realizovať to o čom tu píšem, je napr. Rešpektovať a byť rešpektovaný (či už kniha alebo kurz. respektovanie.sk). Iným zdrojom môžu byť Vaše vlastné bolestné zážitky z detstva keď ste sa cítili opustená, nepochopená a zranená, tak ako Váš syn, keď narazí na hranicu. A ako by ste si vtedy boli bývali priali, aby rodičia zareagovali miesto výčitiek či trestov.
Vždy keď takéto veci píšem niekomu koho nepoznám, mám obavu, že sa ho dotknú. Ide o veľmi citlivú vec a niekedy popri návrhu ako vec robiť inak zanikne ocenenie toho, ako veľa ste už dokázali. Dúfam teda, že text bol nápomocný a pokojne sa ešte vyjadrite do komentárov, ak niečo nie je jasné alebo vyznieva nejak nedobre.
S pozdravom,
Ivan Vyskočil
http://ivan-vyskocil.webnode.sk/
Komentáre
Ďakujem veľmi pekne za Vašu obsiahlu odpoveď. Písala som práve preto, že som od Vás chcela radu, Váš názor, takže v žiadnom prípade nemusíte mať obavu, či sa ma Váš názor dotkol. Teda – dotkol, ale v tom pozitívnom zmysle slova. Čítala som si ho niekoľkokrát, aby som ho dobre pochopila, aj manžel si prečítal a tvrdí, že si z neho niečo zobral, v prvom rade to, že sme sa nikdy nezamýšľali nad tým, že synov odpor je v podstate niečím normálnym, prejavením sa jeho „ja“ a rovnako to, že ako chlap reaguje na tieto synove stavy často podráždene, čo ničomu nepomáha, takže sa to bude snažiť zmeniť.
Veľmi by som chcela, aby u nás boli pevne nastavené pravidlá. V určitých veciach sú, nemyslím si, že by sme boli nejak extra striktní rodičia, hoci sme v mnohom stará škola neuznávajúca ležérny prístup mnohých rodičov k výchove deti, no rovnako si myslíme, že pokiaľ raz povolíme, deti budú chcieť povoliť zas a zas a zas... Zvlášť čo sa sladkostí týka, zle sme ich naučili a teraz to je niekedy vyslovene boj ustrážiť ich, aby ich nekontrolovateľne nejedli, človek môže vysvetľovať a vysvetľovať, ale ten cukor je pre nich ako droga. Chcela by som ale povedať, že sladkosti nie sú jediným dôvodom jeho prejavov nesúhlasu. Tento týždeň sme po dlhšej dobe zažili až dve situácie, aké som Vám opisovala minule. V nedeľu ráno šiel manžel von, tak som posielala malého, nech ide s ním na gaštany. Chcel ísť, ale rozhodol sa, že len so staršou sestrou, ktorá bola čerstvo zobudená a odmietla ísť. Druhý krát v deň školy ráno vstal a zistil, že s ním nepôjdem ráno do školy ja, ale manžel - čo sa stávalo úplne bežne predtým, vždy, keď sa potrebujem dospať, vstáva on, akurát že od začiatku tohto škol. roka bolo toto prvý krát. Obidve situácie končili rovnako, akurát v tej druhej mal syn čo robiť, aby stihol školu, keďže bol ešte nenaraňajkovaný v pyžame, keď manžel odchádzal...
Písala som, že takéto stavy máva len doma, inde sa dokáže ovládnuť, ale spomenula som si, že niečo podobné sa mu stalo, zhodou okolností v zimnom a potom v letnom skautskom tábore. Obidva razy to boli situácie v posledný deň tábora, kedy už bol aj podľa vedúcich unavený a z toho, ako mi opísali situáciu frustrovaný z toho, že mal pocit, že ho nepočúvajú a nesnažia sa pochopiť ho. Moja skúsenosť je, že vo chvíli, keď „zalezie pod perinu“, neprijíma nič. Ani prosby, ani vyhrážania, ani slová, ktorými sa mu snažím niečo vysvetliť, prečo v danej situácii nemôže byť po jeho, neprijíma ponúknuté kompromisy, ani moje pohladenie, snahu vyjadriť mu, že s ním súcitím. Keď sa ukľudní, nemusíme vynucovať ospravedlnenie a ani to nerobíme, niekedy príde a ospravedlní sa, vtedy sa ho spýtam, či to bolo nevyhnutné takto reagovať, inokedy príde ako vymenený, akoby sa vôbec nič nestalo.
Čítam Vašu odpoveď zas a zas a nie som si istá, či dobre chápem to, ako mu pomôcť, neviem, či môžem napísať, ako zabrániť tomu, aby v podobných situáciách nereagoval ako reaguje. Čo mám chápať pod „dávať príležitosti k tomu byť zodpovedný“. Lebo musím sa priznať, že čiastočná nesamostatnosť je asi problémom všetkých našich troch detí. Resp. ani nie nesamostatnosť, ale skôr spoliehanie sa na to, že vždy je tu mama, ktorá všetko urobí, zachráni, porieši, atď. (po 3 materských som zostala doma ako žena v domácnosti, takže majú 24-hodinový full service, čokoľvek potrebujú, mama vždy všetko flexibilne rieši...).
Ešte raz veľmi pekne ďakujem, cením si, že ste si našli čas pomôcť, poradiť.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ďakujem, za podrobný výklad,z ktorého si môže vybrať každý rodič. Ja osobne mám veľké rezervy v pevne stanovených hraniciach a ich dôslednom dodržiavaní. Nemám rada slovo poslušný. Asi to bude tým,že som bola dlho dieťaťom, ktoré chcelo byť možno práve tou poslušnou, dobrou, aby si zaslúžilo lásku? Neprospelo mi to ... Ako dospelá som zaliezala pod perinu ..., ale učím sa ... Určite pri výchove robím veľa chýb ..., ale mám svoje deti rada také aké sú ... aj s plusmi aj mínusmi.