Dobry den,
som matkou 5-rocneho syna a uz dlhodobo, od jeho narodenia, ma rola matky absolutne nenaplna. Nechapem, co na tom ine matky vidia take uzasne. Casto mavam myslienky typu: Neviem, co si s nim mam pocat. Naco mi je? Vobec ma to s nim nebavi a pod. Hranie s nim ma nudi. Rozhovory s nim ma otravuju. Voci dietatu nemam negativny vztah, len ma nebavi s nim travit cas.
Je pravdou, ze dieta prislo na svet neplanovane, da sa povedat, ze celkom nahodou. V tom case som uz bola vydata, takze to nebolo inak nic hrozne. Po financnej stranke tiez ziadny problem. Jeho existencia ma dost prekvapila, ale na dieta som sa celkom tesila. Prislo mi to celkom zaujimave nachadzat sa v druhom stave a pozorovat ako sa v mojom tele vyvija dalsi organizmus.
Prve problemy prisli logicky po jeho narodeni, zvlast vtedy ked odozneli poporodne hormony a ja som si uvedomila, ze som o nieco dolezite prisla. Prisla som o slobodu robit, co chcem. Doteraz to vnimam ako strasne bremeno s ktorym sa neviem vyrovnat, aj ked zda sa, ze vekom dietata sa to zlepsuje starsie dieta - mensia zataz). Toto obmedzenie ma desi zvlast, ked si uvedomim kolko casu som stravila s nim, a co vsetko som za ten cas mohla urobit a zazit. Navyse byvali sme v uplne cudzom meste, takze s tym bola spojena aj znacna soc. izolacia, co moju situaciu este zhorsilo. Isty cas som si pripadala ako uveznena.
Nastastie moj manzel je matersky typ, teda aspon oproti mne, takze ma v mnohom zastupil. Napriek vsetkemu v sucasnoti s manzelom ako otcom dietata nemam dobry vztah a uvazujeme o rozvode. Dovod rozchodu tu potrebnejsie radsej nebudem rozoberat. Vzhladom na tuto situaciu nastava velka dilema komu ostane dieta.
Dlho som s tymito pocitmi voci vlastnemu dietatu bojovala, vzdy to ostalo bezo zmeny a je mi to velmi luto. Mucive vycitky, ze nie som schopna naplnit ideal matky ma tryznia doteraz. V ramci tejto poradne by som sa chcela spytat, co si o tom myslite Vy - ako odbornik, resp. ako sa s danou situaciou mam vysporiadat.
Dobrý deň,
zdá sa, že z nejakého dôvodu v dieťati nevidíte svoje poslanie. Dieťa Vám nepomohlo vychýliť sa zo zabehaného života, napriek tomu že sa mu podarilo Vás z neho vykoľajiť. Vy ste sa k tomu formálne postavili zodpovedne. Ale niekde vnútri akoby ste ďalej žili svoj život ako predtým, akurát to už nejde. Akoby ste sa zasekli niekde pri pôrode. Vlastne ste sa tomu, že máte dieťa podriadili. Ale neprijali ste to.
Dieťa samo o sebe nestačilo na to aby Vás strhlo cestou rodičovstva. Možno to bude znieť tvrdo, ale znie to, akoby ste sa zakuklili do času keď opäť budete môcť žiť svoj život. Sloboda a to aby ste mohli robiť to čo chcete, to aby Vám bolo dobre je pre Vás veľmi dôležité. A v dieťati a pri dieťati to neviete nájsť. Dieťa samo nestačilo na to, aby ste začali chcieť žiť ako matka.
Vinník je jasný- dieťa. Ale obviniť ho nemôžete. To znie ako veľmi silný konflikt. Musíte byť frustrovaná, smutná a myslím že občas niekde vnútri aj poriadne naštvaná. Vyriešili ste ho tak, že žijete v akejsi formálnej škrupinke kde zodpovedne plníte svoje úlohy a povinnosti, ale v skutočnosti sa cítite akoby ste prestali žiť (?), alebo sa nejako zasekli v tom čo je pre Vás dôležité.
Píšete, že k nemu nemáte negatívny vzťah, ale zároveň, že Vás otravuje, nudí, nenapĺňa a nepriamo aj frustruje (lebo sa Vám akosi nedarí cítiť sa „matkou“, je tiež zdrojom výčitiek a pod.). Nejako mi to nejde dokopy. Keď si odmyslíme, že ide o dieťa, čo by ste cítili k niekomu kto Vás otravuje, nudí a frustruje? Aj spôsob písania o Vašich pocitoch je celkom racionálny. Nevravím že ho rada nemáte. Nesnažím sa Vás ani nabádať aby ste začali cítiť k Vášmu dieťaťu niečo negatívne. Je ale dôležité si pripustiť, čo k nemu cítite naozaj. Viem si predstaviť, že môžete mať aj strach či sa tam neobjaví niečo neprijateľné (Čo by povedali ľudia? Čo by ste to boli za človeka keby... .) Ale to čo cítite jednoducho cítite, povinnosti plníte, pripustením si pocitov sama pre seba nikomu neublížite. Čo teda v skutočnosti cítite? Odpoveď na túto otázku Vám môže pomôcť aj pri rozhodovaní pri spomínanej rozvodovej dileme. Skúšajte si občas dať pauzu a zahĺbiť sa do seba a pripustiť všetko čo sa vynorí čo cítite. Čokoľvek to bude, ak o tom nebudete dosť jasne vedieť, nebude ľahké s tým ani pohnúť a nedá sa čakať veľká zmena. Ostane to zaseknuté tak ako to je. Verím, že je aspoň trochu zrozumiteľné o čom píšem. Nebojujte s tými pocitmi, prijmite ich. Sú Vaše. Paradox je, že často samotné dostatočné prijatie vecí takých aké sú stačí aby prišla zmena.
Zisťujem, že ďalej sa mi ťažko odpovedá a premýšľam, čo vlastne je Vaše očakávanie. Keby sa vďaka tejto „rade“ všetko vyriešilo, ako by situácia vyzerala potom? Venujte tomu teraz trochu času. Chcete aby sa vo Vás prebudilo materstvo? Chcete hľadať túto cestu? Alebo jej neveríte a chcete vedieť len ako prežiť bez ujmy dieťaťa, aj svojej? Čo je Váš cieľ? Môžem Vám pomôcť naplniť Váš cieľ, ale ten si musíte dať len Vy sama. Takže keby sa všetko zázračne vyriešilo, ako by to vyzeralo potom? Od toho závisí aj to, ako sa s danou situáciou vysporiadať.
Čo sa týka materstva, podobne ako celý život, jeho zmysel neprichádza sám. Človek mu ho musí dať. Pre Vás je teraz dieťa niečo, čo Vás pripravilo o slobodu. Čo získavate týmto pohľadom, a čo strácate? Čo reálne získavate a strácate tým, že ste nemohli žiť svoj život ako ste plánovala? Ako inak by sa dalo pozrieť na Vaše dieťa? (Príležitosť niečo po sebe zanechať? Príležitosť realizovať sa v rodičovstve, materskom centre, naučiť sa nové veci o rodičovstve a spraviť si to tak zaujímavejším?) Čo ste získali a môžete získať tým, že ste matka? To sú otázky ktoré Vám môžu pomôcť menej sa upínať na Vaše pôvodné plány a vybudovať si nové. Naučiť sa žiť spokojne aj v tejto novej situácii a neľpieť na tej starej. Len aká je Vaša ochota k zmene? Zmena je vždy ťažká a vždy znamená stratu starého. To si niekedy človek musí silno oplakať. Na tieto všetky otázky si pokojne odpovedzte, najlepšie hneď teraz písomne (hoci aj do príspevku).
Verím. že ste pre seba našli inšpiráciu. Ak si občas na niečo z toho spomeniete a budete to úprimne robiť (odpovedať na tie otázky, definovať ciele, skúmať čo skutočne prežívate a pod.), môžete si nejak pomôcť aj sama. Ideálne by však bolo vyhľadať terapeuta s ktorým by sa Vám ciele, pocity a aj ďalšie plány ujasňovali mnohonásobne ľahšie.
S pozdravom
Ivan Vyskočil.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo sa zaregistrujte
