Dobrý deň, chcela by som sa poradiť čo mám ďalej robiť, môj bývaly zmiatol hlavu môjmu synovi tak, že už nechce ísť ku mne, ako keby mal strach. Riešim to aj u psychológa, dohováral bývalému, on si z toho však nič nezobral, robí si po svojom, keď som navrhla psychologické vyšetrenie, bývalý odpovedal psychológovi, že sa musí poradiť s právnikom.. medzi časom som podala na súd návrh na zmenu úpravy práv a povinnosti rodičov k maloletému. Nedávno som podala návrh na výkon rozhodnutia, pretože ma bývalý ignoruje a vôbec neprihliada, že mám právo byť so synom. Čo mám ďalej ešte urobiť? Potrebovala by som radu, ako sa mám k malému správať, keď prídem za ním do školy? Vidím na ňom, že je smutný a nemá chuť komunikovať so mnou, malý ma len 6 rokov.Ani nviem ako sa mám správať k bývalému, on ani nezdraví, vôbec na nič nereaguje. Ďakujem za odpoveď.
Dobrý deň,
to až bolí čítať takéto riadky... . Ale aj tieto veci sa dejú. Skutočne toto je niečo čo by mali riešiť súdy a je dobré, ak túto možnosť naplno využívate. Chce to dobrého právneho poradcu, ale tým ja nie som. Možno niečo z jeho správania môže byť argument pre zverenie do Vašej opatery.
Čo sa týka toho ako s ním komunikovať, nie je mi úplne jasná situácia, či sa k Vám vôbec dostane na trochu dlhší čas alebo ako to je. S bývalím veľa asi nespravíte, ak chcete mať čistý štít môžete zdraviť aspoň Vy. Voči malému čo hlavne nerobiť je nevypytovať sa otázky, nenechať sa ztrhnúť vlastnými emóciami a túžbou po jeho náklonnosti alebo iných prejavoch. Je to náročná situácia pre Vás ale aj pre neho. Sotva jej môže rozumieť a frustrovaný by bol aj v prípade, že by to prebiehalo hladko, nieto ešte keď mu niekto hovorí veci ktoré su v príkrom rozpore s jeho túžbou mať oboch rodičov, najlepšie spolu a milujúcich. Môžete sa pokúšať kontakt nadväzovať tak, že pre neho vytvoríte čo najväčší priestor ktorý ak bude chcieť, využije na sebavyjadrenie, ak nie, tak sa zmieriť boľavo s tým, že nie- ale aspoň nebol pod tlakom ešte aj od Vás. Mám na mysli napríklad začať pozdravom a čakať. Potom možno spomenúť niečo čo viete že v škôlke robili napr. "videla som zajačikov ktorých ste dnes robili." A čakať (ideálne ak skomentuejte niečo čo viete že ho mohlo nadchnúť. Ak vidíte, že je smutný alebo nesvoj alebo čokoľvek, môžete prejaviť empatiu, niečo ako "Zdá sa mi že tieto dni sa nemáš najlepšie." "Vyzeráš trošku skleslo." Prípadne mu povedať čo cítite vy, napr. že na neho myslíte, alebo že Vám chýba. Akurát by sme na dieťa nemali prenášať naše zúfalstvo a napätie navyše, má ho samo dosť. Ak by ste mali viac času na rozhovor, dal by sa možno o tom všetkom viesť dialóg ale to by už chcelo osobný kontakt a riešiť konkrétnu situáciu. Išlo by ale vo všeobecnosti o to nenásilne a bez tlaku priblížiť dieťaťu situáciu a prejaviť porozumenie, že je v poriadku sa tak cítitť, že je to naozaj zložité a vtedy sa tak ľudia cítia. Podstaotu ale je, že my tu sme pre dieťa, nie dieťa pre nás. Vyzvedaním a otázkami napĺňame skôr svoje vlastné potreby, než potreby dieťaťa. Žiaľ v takejto situácii neostáva nič než sa zmieriť s našimi limitovanými možnosťami, spraviť najlepšie čo sme práve schopní a dúfať že nakoniec spravodlivosti bude učinené zadosť.
Držím palce a skúste sa postarať o seba, majte niekoho s kým môžete zdieľať svoje pocity a tiaž a nájdite si jednoducho čas na seba ako to len je možné.
S pozdravom,
Ivan Vyskočil
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo sa zaregistrujte
