Nik to nedokáže tak, ako ona

Dobrý deň Ľuba,

Tak to ste vystihli tým názvom:) Skutočne asi nikto nedokáže tak vytočiť človeka ako jeho rodina. O pubertálnej dcére nehovoriac (nepíšete to, tak iba dedukujem že ide o tento vek a vychádzam z toho).
Alebo ako presne píšete na konci, od nikoho sa nenecháme tak ľahko vytočiť, ako od našich blízkych. Raz som počul formuláciu "Vytočil som sa oňho." Skutočne, riešením je zachovať si nejakú kontrolu nad sebou, aby sme to vedeli riešiť konštruktívne. Na druhej strane je to poriadne ťažké. Aj napriek uvedomeniu, že je to všetko o nás samých.
Toto nie je téma na "radu". Ide o vnútorné postoje, prípadne návyky a zručnosti, a to si človek často nevie dosť dobre vybudovať úplne sám. Často nemá dosť informácií, a tiež nemá dosť podpory a usmernenia od niekoho iného. Preto zvážte aj nejaké pravidelnejšie konzultácie, ak Vám nepôjde to, čo napíšem hneď v praxi.

Píšete, že dnes bola podráždenejšia než inokedy, lebo sa jej veci nedaria tak ako by chcela. Čiže Vy jej rozumiete! I keď prejavy jej frustrácie Vás iritujú. Ale rozumiete jej. Počula to od Vás? "Vidím aká si nespokojná, naozaj ťa trápi že Ti XY nevyšlo." Čo myslíte, ako by na takúto Vašu reakciu na jej ufrflanosť reagovala?
A môžete o tom potom hovoriť, byť podporná, bez hodnotenia, bez radenia. Ako matka s dcérou, človek s človekom ktorý sa trápi a má sa komu posťažovať. Prvý tip je naučiť sa počúvať. Empatia je dobrý začiatok, a dobrý pomocník pri počúvaní. "Čo mi vlastne v skutočnosti týmto správaním hovorí?" Keď prebehol konflikt, miesto sebatrýznenia pochybnosťami o svojich rodičovských schopnostiach alebo o kvalitách či povahe Vašej dcéry môžete sa sústrediť na túto otázku.
Niekedy za frflaním môže byť akési volanie o pomoc. Zrazu nadobúda frflanie iný rozmer, však? Garantujem Vám, že ak pochopíte, čo je za tým, uvidíte jej trápenie a začnete sa o ňu zaujímať, o to ako sa cíti a čo prežíva vo svojom živote, prestane Vás to vytáčať. Tiež garantujem, že je to sakra ťažké a existujú na to celé tréningy aby sa to ako tak zvládlo:) Nikto nás to neučí a naši rodičia v tom často boli ešte horší než my sami. Ale zo situácie frflania kaziaceho spoločné chvíle sa môže stať situácia intímneho rozhovoru dcéry s matkou. Pekná, i keď inak než boli Vaše pôvodné plány.

Ďalšia vec je, že Vám lezie na nervy. Nemôžete stále dokola počúvať niečie frflanie. Myslím, že je oprávnená požiadavka mať pokoj. Ale otázne je, ako je komunikovaná. Keď odpovedáte pokojne a vecne na frflanie ktoré Vás v skutočnosti irituje a buble vo Vás každou ďalšou sťažnosťou, a potom vypeníte, druhý musí byť zmätený. Nedostal dopredu žiadny signál, ako veľmi nedobre Vám robí, žiadnu šancu ošetriť si svoje frustrované potreby inak, než frflaním. A potom je zrazu obvinený z toho, že kazí deň, náhle a nečakane (ja viem, že to mohla vedieť, napriek tomu to je nečakane:).
Takže keď cítite, že Vás niečo otravuje, povedzte to včas. Nejde o to stopnúť svoju emóciu. Tá je nevinná, iba Vás upozorňuje, že Vaša potreba mať istý pokoj je narušovaná a musíte niečo spraviť. Preto emóciu nepotláčajte, naopak, počúvajte ju. Môžete povedať o svojich pocitoch a potrebách. Ako Vám znie napr. (bez výčitiek): "Vieš, chcela by som mať pohodový deň. Keď počujem ako si nespokojná s tým a tým a tým, veľmi to mojej nálade nepridáva. Ak to nejako môžeme riešiť, tak mi to prosím povedz priamo, môžeš navrhúť riešenie, chcela by som aby si bola spokojná, ale počúvať frflanie mi vadí." Prípadne dodať empatiu: "viem že si nespokojná, viem, že ti veci nevychádzajú, lenže nedokážem nedotknuto počúvať toľko sťažností". Vhodné je tiež pozvať k riešeniu: "Chcela by som aby sme mali pekný čas, ako by sme to mohli spraviť?" a baviť sa o tom ako tomu môžete prispieť Vy, a ako ona. Ako Vám to znie? Takže ďalší tip: hovorte bez útoku čo Vám vadí, prejavte porozumenie dôvodom frflania, a pozvite k hľadaniu spoločného riešenia aby Vám spolu bolo dobre. To nakoniec chcete obidve. Tu tiež treba istý "tréning", keďže pri zverovaní sa s našimi pocitmi sme navyknuti nevedomky za svoje pocity obviňovať druhých, robíme to slovíčkami "Ty, vždy, stále, zase, mňa, nikdy", fomuláciami v druhej osobe. Vytáča ma ako stále frfleš- nie. Som vytočená, keď počujem frflanie, lebo moja potreba mať pekný deň a stráviť pokojný čas s dcérou je narušená, vidíte rozidel v postoji?

Toľko k ideálnym riešeniam. My smrteľníci to obvykle nedáme takto elegantne, takže čo vtedy? To je vlastne Vaša situácia teraz. Píšete, že ste jej povedali veci ktoré Vás teraz najskôr mrzia spôsobom na ktorý zrejme teraz nieste hrdá. Vo vzťahoch (zámerne nepíšem vo výchove, pretože výchova je vlastne o vzťahu, a toto platí všeobecne), nie je ani tak dôležité to čo urobíte, ale to čo urobíte potom, čo niečo urobíte. Preto miesto výčitiek môžete ísť za dcérou hneď ako vychladnete (obe) a začať napríklad slovami "Vieš, to som neurobila najlepšie, vlastne som chcela povedať že..." a byť úprimná. A tu sa budem opakovať. Úprimná znamená, že hovoríte o sebe a svojom prežívaní bez toho aby ste si nárokovali zmenu toho druhého. Na to nemáme právo. Navyše akonále príde "ty si taká" alebo "stále, vždy, zas", alebo proste "ty...", druhý to počuje ako útok. Je to veľmi nešťastné vyjadrenie vlastnej nespokojnosti. Zato ak poviete "Ja sa cítim tak a tak, potrebovala by som to a to", druhého to neohrozí. Navyše vtedy nevidí len nespokojnosť, nevidí len čo nechcete aby ten druhý robil, ale ukazujete aj možnosti, čo by Vám pomohlo, čo by druhý mohol spraviť, dávate mu možnosť sa rozhodnúť na Vás brať ohľad, súcitiť(?) s Vami. Takže ďalší tip, kľudne odíďte z vypätej situácie (alebo ju nezvládnite:), ale vráťte sa k nej keď budete obidve chladné. "Vypenili sme, povedala som veci ktoré som nechcela, poďme sa na to pozrieť za triezva. Dialo sa to a to, čo s tým môžeme urobiť?". Ďalší tip je teda hľadať riešenia spolu dodatočne.

K otázke zachovania pokoja, tu môže pomôcť keď viete, čo môžete robiť. Akonáhle neviete, bezmocnosť Vás doženie k emóciám, vypeneniu, ako poslednej možnosti vysporaidať sa s "ohrozením".
Tiež môže pomôcť ak si občas pripomeniete, že Vaše emócie sú kompas, no rozhodne nie nástroj. Hovoria vždy o neuspokojení nejakej Vašej potreby, včas Vám to signalizujú, preto môžete hneď pátrať, o akú potrebu ide a zabezpečiť aby o ňu bolo postarané. Počul som jednu metaforu, že dospelí chcú deti akoby ovládať ovládačom, chceli by sme aby boli na gombíky. "Umi hento, vynes tamto, nefrfli, usmej sa, buď ticho, nehnevaj sa...". Obvykle sa to deťom nepáči a odmietajú to a v momente, keď my ideme do emócií, dávame toto diaľkové ovládanie deťom do rúk a oni svojim správaním mačkajú gombíky a ovládajú nás. A skutočne, niektoré deti presne vedia čo povedať aby rodiča vypenili do červena. Takže nesnažte sa mať dcéru na gombíky, skúste jej porozumieť, aj ona má potreby (a emócie). A nenechajte sa ovládať na gombíky. Jediný správny ovládač je na samého seba, a jediný správny vlastník sme my sami. Len niekedy nás nenapadnú, alebo nepoznáme tie správne gombíky:). Tak touto zložitou metaforou by som končil:) Verím, že nájdete inšpiráciu a dajte vedieť do komentárov ako sa darilo ak niečo skúsite.

Držím vám obom palce.
Ivan Vyskočil
www.sunriseporadna.sk