Dobry den, potrebovala by som poradit a pomoct s dcerkou. ma 3 roky a 4 mesiace. vcera sme boli na prechadzke a dcera stupila na miesto, kde bolo asi 10 chrobakov, asi sa prave vyrojili... neboli velke, ale bolo ich proste viac. velmi sa zlakla, spravala sa chaoticky, zacala hystericky plakat, alebo to bol skor krik alebo piskot, prenikavy, u nej som to este nezazila, proste obrovska panika. na chvilu sme si sadli na lavicku, snazila som sa ju ukludnit, ale videla som, ze je v soku a ze ma nie je schopna pocuvat. nechcela ist dalej a ani sa postavit na zem, kopala nohami a velmi kricala a plakala. nakoniec som ju odniesla na koniec toho chodnika s tym, ze dalej uz nic nebude. na chvilocku prestala plakat, aj sa postavila, ale utesovala sa nahlas tym, ze uz vidi cestu a tam chrobaky nie su. ale isli sme samozrejme po chodniku a ked jej doslo, ze po ceste nepojdeme, spanikarila a zacala ukazovat na chodnik s placom az piskotom, znova v panike, ze tam su chrobaky a ze sa strasne boji. nebol tam ani jeden chrobak, ani ten najmensi mravcek, nic, ale ona uz bola uplne vystresovana a hystericka. isli sme dalej do mesta s placom, nedala sa ani na chvilocku utisit dlho potom, manzel s nou potom aj isiel domov, nechcela sa postavit na zem ani v restauracii, ani sa posadit na stolicku, len nanho, nemohol sa ani najest, stale si len obzerala saty, ci jej nieco po nich nelezie... este vacsi problem ale nastal v noci, asi po dvoch hodinach sa zobudila s tym, ze si zo seba strhavala pyzamo, lebo vraj jej po nom lezu chrobaky Smútok toto som preto hodila do pracky a isla som jej obliect ine, ale vyskocila na postel a vydesena na smrt mi ukazovala, ze na koberci su chrobaky a zacala strasne pistat a plakat, fakt vydesena. nakoniec si nechcela nic obliect, lebo na vsetkom su vraj chrobaky. manzel jej potom dve hodiny cital rozpravky a spala len v gatkach. este vcera poobede sme isli na navstevu a dnes rano isla do skolky, tak to celu cestu rontgenovala chodnik, ci sa tam nieco nemihne, zjavne je v napati, ci nahodou nieco neprebehne, aj ked sa snazime odputat pozornost, nech napr. hovori farbu aut naokolo, proste hocico len aby neskumala v strese tu zem, ale povie a hned znova do zeme. povedala, ze uz nechce chodit von, ani na prechadzky... vobec neviem co s tym, je to velmi prudka reakcia a zmena, inak je naozaj bezproblemove dieta, nijako zvlast uzkostlive, tak primerane veku, zahanbi sa cudzich, ale vie sa aj porozpravat. neviem ako mam reagovat, ci jej mam rozpravat o chrobacikoch, ze su dobre a nic jej neurobia alebo sa tvarit, ze problem neexistuje, ziadne chrobacikz nespominat a spoliehat sa ze to prejde alebo ako sa zachovat aby som to este nezhorsila, resp. nieco nepokazila. ziadny zazitok s chrobakmi alebo hmyzom nema, aj ked je pravda, ze odjakziva chrobaciky nemusi, napr. odmala ked napr. zbadala mravceka v piesku, hned na to reagovala, vstala, ukazovala nanho, trosku zamrncala ale dali sme ho dalej, povedala som, ze mravcek je dobry a to bolo vsetko. ziadna reakcia podobna tejto. ale teraz naozaj neviem ako k tomu pristupit, co robit. co myslite, ako by sme sa mali zachovat? dakujem Úsmev
Dobrý deň,
Isto ste sa vyľakali tou jej reakciou podobne ako ona sa vyľakala tými chrobáčikmi. Je normálne že sa rodič zľakne keď jeho dieťa chytí tak silná emócia. To žiadneho rodiča nenechá chladným a vzniknú obavy a bezradnosť, čo ďalej. Nie je sa čoho chytiť. Vy ste ale mali tú pohotovosť aby ste si to rýchlo zisťovali.
Keď sa dieťa zľakne, najvhodnejšia reakcia je ostať pokojný a iba dať najavo že to vidíme, že sa bojí. Niečo ako „Zľakla si sa“. Takto jednoducho. Pretože všetky naše reakcie v tej chvíli dieťa používa, aby sa naučilo, ako so svojim úľakom a strachom naložiť. Keď poviete, že sa nemá čoho báť a nech už prestane, učíte ju že svoj strach nemá počúvať a že je čudná keď ho cíti. Keď spanikárite a rýchlo oprášite skutočné, dokonca aj imaginárne mravčeky, učíte ju, že úľak je niečo hrozné, treba sa báť že sa zľaknem a zaslúži si pomaly psychické zrútenie. Keď poviete „zľakla si sa“, učíte ju, že človek sa občas zľakne, nie je to príjemné, ale zato je to normálne, že sú veci ktorých sa bojíme. A tiež že nemusíme to bagatelizovať ani sa tomu vyhýbať, ale ani si to posilňovať a "štengrovať" do paranoje. Navyše dieťa cíti, že niekto mu rozumie, a už to samotné ho upokojuje! Vie, že tam mamina stojí s ním a cíti oporu, ktorú necíti keď jej strach bagatelizujeme („ale prosímťa veď to je dobrý mravček to ti nič neurobí“) alebo posilňujeme svojou vlastnou úzkosťou.
Takže v prvom rade „normalizujte“ tú emóciu. Najprv sa ale prestaňte obávať Vy. Strach z hmyzu je vrodený a Vaša dcérka je k tomu zjavne viac disponovaná než bežná populácia. Normalizovať emóciu znamená vyslať signál že „áno zľakla si sa, vidím to, poznám to tiež som sa minule zľakla. Ľudia sa občas zľaknú. Tak si sa zľakla, už to nechceš zažiť znova taký úľak. Je to nepríjemné keď sa tak človek zľakne, to sa tak niekedy stane.“ Sama ste to mohli zažiť na sebe, keď ste čítali prvý odstavec:), ak sa mi teda podarilo byť dostatočne presný. Dcérke to pomôže prijať svoj strach a umožní jej čeliť mu a vysporiadať sa s ním. Neodstráni ho to, ale to nie je cieľ! Cieľ je aby sa dieťa učilo so svojimi emóciami zaobchádzať, pretože tie v nás všetkých vznikajú spotnánne či chceme či nie, či nám to schvália či nie. Čím skôr sa to bude učiť, tým menej problémov bude mať v dospelosti, tým zrelší a emočne inteligentnejší dospelý z nej vyrastie. Ale prvým krokom je VŽDY uznanie emócie. Myslíte, že toto dokážete? Že dokážete ostať s dieťaťom „v jeho strachu“? Ukázať mu, že je normálne sa zľaknúť a je normálne sa báť? Možno je to dobrá informácia aj pre Vás a pre Váš život. Veľa z nás rodičia naučili o rôznych emóciach, že sú neadekvátne, že od nich treba utiecť, či nebodaj sa za ne hanbiť alebo cítiť previnolo! A s takýmto vnímanim emócií je pre rodiča ťažké zvládnuť či uznať emóciu dieťaťa. Či už je to strach alebo hnev alebo smútok... .
Z toho vyplýva viacero možností riešenia. Keď bude vidieť, že vidíte, že sa zľakla a že sa bojí, máte výhodnú pozíciu. Ste s ňou a jej strachom, cíti že ste s ňou, cíti oporu. Už to ju môže trochu upokojiť. Ale teraz ide o to, ako malému dieťaťu ktoré sa prvý krát stretlo so silou vlastného prežívania úľaku pomôcť sa s týmto strachom naučiť vysporiadať. Môže Vám pomôcť otázka „A čo teraz? Čo s tým? Čo by ti pomohlo? Čo vymyslíme?“ Napríklad ak idete po ceste a nechce niekam ísť, môžete skonštatovať. „Aha, ty sa asi bojíš či tam nebudú chrobáčiky. No tak čo vymyslíme, čo by ti pomohlo aby sme to vedeli prejsť?“ Možno budete prekvapená jej riešeniami. Možno ale vedieť nebude, potom jej môžete povedať napr. že niekomu pomáha mať so sebou niečo ako amuleti či hračku ktorá mu pomáha prekonať strach. Alebo držať sa s Vami za ruku.. a opýtať čo by sa jej páčilo z toho? A skúsiť to. Hľadať riešenia. Celkové nastavenie je niečo ako "áno, je tu strach, ale dá sa to zvládnuť."
Ďalšia možnosť je jej na nejakom chrobáčikovi ukázať, že si ho viete zobrať na ruku, že po nej lezie, povedať že to napr. trochu šteklí ale že je to milé. Proste učiť vlastným vzorom. Nie je cieľom aby dieťa potom chrobáčika zobralo, nenúkame mu to. Ani nie je cieľom dieťa presvedčiť, že chorbák je „dobrý“ a neškodný. Nenútime ho tomu uveriť. Ide len o to, aby malo skúsenosť, že niekomu chrobáčik neublížil ani keď na ňom bol a že niekto sa nebojí, ale považuje ho za milého alebo niečo podobné. Nemá zmysel presviedčať dieťa verbálne, že niečo je inak než to cíti. Každý z nás reaguje podľa vlastného vnímania a prežívania. A to žiadne vysvetlenie veľmi neovplyvní. Ale takáto skúsenosť môže pomôcť dieťaťu aby si samo vytvorilo inú skúsenosť, môže to vzbudiť zvedavosť, treba dôverovať silám ktoré dieťa má aby svoje vlastné emócie zvládlo. Pretože ich naozaj má, ako každý z nás, keď dostane priestor.
Možno by sa dalo aj pozerať rozprávky, ferdo mravec, včielka maja, a ktovie čo ešte, možno nejakého obľúbeného chrobáčika má.
Čo sa týka reakcií ktoré popisujete, treba si dať pozor aby sme nepodporovali strach dieťaťa. Keď tvrdí že sú nejaké chrobáčiky niekde, trojročné dieťa ich možno aj „vidí“ vo svojom magickom svete. Keď dospelý sám vyrieši situáciu napr. tak že povie „tak poď pôjdeme inadiaľ“ alebo „tak pyžamko dáme do práčky“, nepriamo mu potvrdzuje, že vidí správne a chrobáčiky tam sú, ba čo viac, treba sa ich ozaj obávať. Jedným východiskom môže opäť byť zapojiť dieťa. „Ty si myslíš, že tam sú nejaké chrobáčiky. Ja ale žiadne nevidím, kde sú?“ a prípadne sa opäť pýtať „no tak čo navrhuješ, čo teraz potrebuješ spraviť? Čo by ti pomohlo?“ Pretože nie Vy sa máte vysporiadaať s tým strachom ale ona. Je to jej strach. Vy sa musíte vysporiadať len so strachom o ňu, aby sa na ňu neprenášal ešte aj Váš strach.
Situácia, že pozerá na cestu a hľadá chrobáčiky isto nie je príjemná. Dá sa na to pozerať tak, že toto je spôsob ktorým sa snaží si zabezpečiť pocit bezpečia a istoty. Keď ju rozptyľujete a odvádzate od toho, čo jej vlastne hovoríte o jej strachu? Túto otázku si môžete skúsiť zodpovedať sama na základe toho čo píšem vyššie.
Takže normalizovať ten pocit, prijať že sa zľakne a že sa bojí, prejaviť porozumenie tomu, že to tak niekedy je, ľudia sa niekedy boja, a ona sa teraz zľakla. Môžete povedať aj nejaký svoj zážitok keď ste sa zľakla alebo bála a čo Vám pomohlo a rozprávať sa o strachu miesto o mravčekoch. A skôr hľadať ako zvládnuť keď má človek strach, než ako sa mu vyhnúť alebo ho „zahodiť“. Nehodnotiť, byť s dieťaťom, ak by sa aj dlho bála, tak len „vidím že sa bojíš, som tu s tebou“, netreba sa fixovať na hľadanie riešenia cez príliš. Dúfam, že je to zrozumiteľné a že sa dá na základe tohoto porozumenia nájsť vhodná reakcia aj v praxi.
Ak by to pridlho pretrvávalo a zachádzalo do extrémov v prežívaní, vhodnejšia by bola osobná konzultácia a je možná aj konzultácia so psychiatrom a potom zvážiť získané infomrácie a zvážiť ďalší postup.
S pozdravom,
Ivan Vyskočil
Komentáre
Dobrý deň,
Priznám sa, že sa mi trochu ťažko odpovedá na tieto otázky touto formou. Tiež by možno bolo vhodné sa obrátiť na nejakého psychiatra alebo klinického psychológa ktorý sa zaoberá priamo detskými fóbiami, či by nevedel povedať viac k riešeniu tejto fóbie. I keď sa obávam že takého niekoho nie je ľahké nájsť... .
Ale vidím, že ste sa tým poctivo zaoberali a máte veľa myšlienok už utriedených.
Skúsim teda zhrnúť ako to vidím aj po vašej odpovedi, trochu jasnejšie.
V situáciách kde je v panike je prvoradé zabezpečiť aby sa cítila bezpečne, aj za cenu nevyhnutného klamstva, či skôr vyhovenia. Možno skôr v zmysle "tebe pomôže keď pyžamko dáme do práčky" než v zmysle "aha no dobre dáme tie mravčeky do práčky". Ak chce ísť na ruky v panike, samozrejme že nie je iná možnosť než ju na ruky zobrať kým sa upokojí, s tým že občas môžeme povedať niečo v zmysle "viem že sa bojíš, hej. ALe je to v poriadku. Si v bezpečí." Opäť jediné ako to vieme "pokaziť" je potvrdzovať jej zbytočne že tam tie mravčeky sú a že sú ohrozujúce. Ale podľa toho čo píšete vidno že toto si celkom uvedomujete.
Ak je to len o zľaknutí, nie až o panike, potom prostá odpoveď v zmysle "zľakla si sa, aj ja sa občas zľaknem" postačuje. Môžete pridať "mne pomáha, keď..." a tam môžete skúšať ponúknuť všeličo, od keď dupem lebo tak viem že mravčeky strasiem po keď sa pozerám inam aby som ich nevidela čokoľvek.. Môžete skúšať vymyslieť spolu, ako sa ochrániť pred mravčekmi, čo by pomohlo. To sa ale dá len keď nie sú emócie!
A to je zlaté pravidlo, akonáhle sú emócie, venujeme sa emóciám. Riešenia sa dajú hľadať až keď odoznejú a obaja ste pokojní. To som možno nenapísal dosť jasne v mojej odpovedi. Vždy sa môžete vrátiť k tomu, ak vám to príde zmysluplné. To je tiež univerzálne pravidlo pri výchove. Včera si sa veľmi zľakla mravčekov, chcela by som vedieť čo by ti pomohlo keď sa tak bojíš? Alebo zistiť jemne v rozhovore viac o tom čo sa vlastne také zlé môže stať, čoho presne sa bojí, že ju kusnú, alebo len neurčitá úzkosť a pod. Trochu to spresniť, ale s tým samozrejme treba opatrne aby sme ju do toho opäť zbytočne nenamočili. Jedno z riešení na ktoré môžete prísť môže byť nejaký rituál, alebo výroba nejakého bezpečného miesta kde mravčeky z nejakého dôvodu nemôžu (napr. sa baviť o nich čo asi nemajú radi a pod., fantazijný detský svet tu môže byť nápomocný). Tieto všetky riešenia môžete spolu vymýšľať keď je pokojná. Môžete to nastoliť aj formou v zmysle "vieš čo chcela by som sa porozprávať s tebou. Viem že sa vieš veľmi zľaknúť mravčekov. Trochu ma trápi keď vidím že ti nie je dobre, preto chcela by som sa s tebou o tom trochu porozprávať.", ak vám to príde pri vašej dcérke použiteľné.
Pomohlo Vám toto nájsť nejaký kľúč k tomu posúdiť, ako v tej ktorej chvíli niečo "nepokaziť"? Ono asi človek nikdy nemá istotu a často treba len robiť svoje osobné maximum (nie však viac!) a čakať ako sa to vyvinie.
I. V.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
dobry den, dakujem velmi pekne za odpoved. snazime sa, uz sa sice neopakoval ten hrozny stav z prvej noci, napriek tomu sa situacia velmi nelepsi, stale podrobne skenuje chodnik a musi sa ma alebo manzela bezpodmienecne drzat za ruku a ked nahodou zbada hoci spinku, uz mi ruku stisne a citim, ze nastupuje stres, pripadne sa ma pre istotu este aj opyta co to je. v skolke, ked sa povie, ze sa ide von, zacne plakat, ze ona von ist nechce, potom sice ide, ale len sedi na lavicke so zdvihnutymi nohami 
a poplakava... ked som sa jej na to pytala, ci boli von, ci sa hrala a tak, povedala ze nie, lebo sa boji chodit po trave, lebo tam su chrobaky, opytala som sa, ci by sa radsej nechcela ist smykat na smykalke s kamaratkami, hrat sa, tak ze nie, ze ona je tak spokojna... ale po skolke so mnou na ihrisko spokojne ide, chodi aj po trave, hra sa v piesku, smyka sa, cloveka by ani nenapadlo, ze by mohla mat nejaky problem. tak dufam, ze aspon to jej ostane, asi pri mne sa citi istejsia, sem tam jej pripomeniem, ze som pri nej a ze je vsetko v poriadku, tak prikyvne a zjavne sa ukludni. ale zasa spekulujem, ci aj to je dobre, lebo tak ja pri nej tiez nemozem vzdy byt, minimalne napr. v skolke, nechcem zasa aby sa prehnane fixovala, ze bezpecie je iba pri mame a vsade naokolo ciha nebezpecenstvo. vcera sme cestou z ihriska stretli presne toho chrobaka, ktoreho sa zlakla, videla som, ze samozrejme neunikol jej pozornosti, isla som kludne dalej, bola som ticho a cakala som na reakciu. bola velmi statocna, v klude presla, podla mna sice ani nedychala, ale drzala sa, len ked sme uz boli za nim, tak zacala predychavat, paneboze, paneboze, mamka, bol tam! tak som jej povedala, ze ano? bol tam chrobacik? no vidis, a pekne sme presli okolo neho a co sa stalo? ona ze nic atd. pekne to zvladla bez paniky, ale povedala dobre, len uz podme domov. ale je v strese. hovorime jej, ze sa ma chrobacikovi pozdravit, alebo mu aspon zamavat alebo ked sa jej nechce, len nech ide dalej, ze chrobacik si ju ani nevsimne a naopak boji sa jej a radsej odide, lebo sa boji, ze nanho stupi, tak to ju celkom zaujalo, dokonca vcera sme nasli jedneho prisliapnuteho, tak ju to celkom zaujalo a aj sa chcela pozriet, akurat ze sa tam zamotal aj zivy, no tak to uz chcela ist zasa radsej domov... vidim, ze s nami to este celkom vie predychat, trapi ma ta skolka, ide leto a prezivat stres den co den... povedala mi, ze ucitelka sa jej opytala, ci si nechce nohy vylozit na strechu, to mi prislo take dost posmesne od skusenej ucitelky takato reakcia, tak nerada by som aby sa tam nieco este viac pokazilo a ani neviem ako ich mam "instruovat", ako sa maju k nej spravat, ci ju nechat tak, ked chce sediet, nech sedi a potom jej to neda alebo ju nejako motivovat. neviem, lebo ta starsia ucitelka vraj napr. povedala ostatnym detom, ked sa jeden chlapcek pokakal, aby nanho kricali Matko, hanba! dookola. tak to mi pride ako max. nevhodny pristup. tak aby sa z nej este nejako nevysmievala, ze pozri ostatne deti sa hraju a ty tu sedis ako knedla a pod.
ale mame este jeden problem, uz ked vam pisem, mala sa zacala v noci budit s placom. nie je to nocny des, je uplne prebudena, hovori, ze si pamata, ze sa budila a plakala, asi ani vyslovene nocna mora, chrobaky ani nic ine nespomina , proste sa zobudi, zacne plakat a vymyslat. niekedy ju len ulozim naspat, chce aby som ju hladila chvilocku po hlave a spi dalej. ale napr. o hodinku je hore zasa. niekedy je uz na chodbe a vymysla a nema to konca. chcem vodicku, ale to je vela, potom zasa malo, zasa vela, nie do toho pohara, do takej flase, potom do inej, ale to uz dupe a nervaci, krici a preco si ju polozil tam, daj ju vyssie, potom je prilis vysoko, daj ju na zem, preco si ju dal na zem a uz je nervaci. sem tam ju vezmeme k sebe, ked sa uz neda dlho nijako utisit, ide medzi nas, ale zasa vymysla, dones mi svetielko, nechcem taky vankusik, donesie manzel, preco ten, dones iny, perinku chcem, potom nechcem, zacne sa rozculovat, ked sa napr. dotkne mojho pleca, ze kde si ma akoze ona lahnut, to ze my s manzelom lezime skoro na zemi ju samozrejme netrapi. a miluje pritom, ked moze prehanat ocka. vie, ze u mna az tak nepochodi, tak cvici s nim, on vacsinou ide, na druhej strane, ak by nesiel, tak vrieska asi celu noc a my sme s nou hore. alebo nie? je to asi vzdor vseobecne, len nerozumiem tomu nocnemu budeniu. cez den je to jedno rozumne, krasne dievcatko, ktore si da vsetko pekne vysvetlit, malokedy trucuje, ale tie noci... uz sme unaveni, potom aj nervozni, v juni sa nam narodi druhe babatko a vstavat k nemu a medzitym riesit este jej skreky a truc... ziadnu zmenu sme nemali, nehadame sa, doma mame kludnu atmosferu, jedina zmena je, ze prestala pit mlieko, uz aj to ma napadlo, lebo naozaj uz nevieme, z coho mohla nastat taka zmena. este som zabudla, zacalo to este pred tymi chrobakmi, chrobaky boli len na "sprestrenie", aby sme sa nahodou nenudili 
viem, ze ak by to pretrvavalo, vyhladam nejakeho psychologa, ale zaujimal by ma vas nazor. dakujem
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
dobry den, dakujem velmi pekne za obsiahlu odpoved a tiez za cas nad nou straveny
?
co sa tyka toho uznania, to by nebol problem, hned po tom bola v panike, podla mna ani nebola velmi schopna vnimat co jej hovorim, ale neskor som jej povedala, ze aj mamka sa niekedy zlakne, aj ocko, ona aj pokyve hlavkou, ze ano a vyzera spokojne. ked je ale od strachu bez seba, v ziadnom pripade od nej nemozem cakat, ze bude vnimat a uz vobec nie reagovat na otazku, co by jej pomohlo, ona je vtedy v takom strese, ze nevnima ziadne moje navrhy alebo otazky, len hrozne place a chce ist prec. tiez vtedy na tom chodniku, to bola panika a nereagovala na nic, chcela ist len na ruky a aj ked bola na rukach, neprestavala plakat a ani na nic neodpovedala, len sa obzerala, kde co odkial vyskoci. a v takej situacii neviem ako mam reagovat, lebo na racionalne otazky co by jej pomohlo, teda nacuvat jej pocitom, na to nie je sanca v takomto stave. ked sme jej ukazovali chrobaciky, lienky na obrazku, naozajstne aj rozpravkove, povedala no, pekne, ale daj to uz prec, daj to uz prec a hned znervoznela, tak to by som jej asi zatial nevnucovala, ok, ked sa na to nechce pozerat ani na obrazku, tak jej to zatial asi radsej nebudem nutit. minule leto jej moja mama doniesla na ruke lienku, ktora nam pristala na okne, myslela si ako ju potesi, tak to bolo... myslela som, ze dcerka z toho okna vyskoci, no ale zdaleka to nebolo to co teraz, dala ju prec a bol klud. viem, ze ona teraz este asi sama nema na to, aby s tym strachom nejako "pracovala", proste sa strasne boji a je to take silne, ze to este nezvlada, mne ide len o to, aby som to nejako nevedomky nezhorsila, aby som jej pomohla v ramci moznosti. teda ja jej to neberiem, ze sa zlakla, uznam jej to, nevysmievam sa, ze si velke dievcatko a chrobacik je maly a pod., ako som pisala, ale napr. to ako ste pisali, ze ked jej strasiem mravceky, tym potvrdim jej strach alebo ked hodim pyzamko do pracky. ano, rozumiem tomu, ze tym potvrdim, ze mravceky su hrozne stvorenia, ktorych sa treba bat, len neviem ako inak by som mala reagovat. ja jej tam tie mravce nemozem nechat, prave naopak, ak ich tam necham, podla mna sa ten stres vystupnuje do takeho extremu, ze ho prezije v takej sile, ze potom uz naozaj nebude ochotna vyjst von. ona ma z tych chrobakov hrozu a ja jej v takomto stave nemozem vysvetlovat, ze este chvilku, ved oni zlezu a pod. alebo napr. s tym pyzamkom, ona si ho zo seba strhavala sama a nechcela mat ani nic ine na sebe, kedze na vsetkom boli podla nej chrobaky a sama povedala, ze ho mam hodit do pracky a ak by som jej ho nutila naspat alebo nasilu nieco obliekala alebo neodhodila ho prec, tak zasa by sa to vystupnovalo. takze toto mi nie je celkom jasne. uznat, ze si sa zlakla, ale uz v konkretnej situacii akoby neuznat, ze mas aj dovod, pretoze mne je jasne, ze ona tam tie chrobaciky na tom koberci naozaj videla, myslim ked sa zobudila, jej sa o nich muselo velmi zivo snivat a potom ich tam "videla". aj sa ma pytala na druhy den, ci tam este su, ci som povysavala koberec. povedala som jej, ze ano, aj som ho vyprasila, aj som ho povysavala, ze moze byt spokojna. a aj bola, no ale neviem ci to bol spravny pristup. len si neviem predstavit, teda lepsie povedane viem, ako by reagovala, keby som jej povedala, ze nie, nepovysavala, zacala by zasa panikarit, ze tam su a ze nech to povysavam. lebo ak ich ona na tom koberci naozaj videla, comu verim, z mojej strany by mi to potom pripadalo ako ze ju v tom necham samu, ze neberiem jej strach vazne a myslim, ze pre nu by to potom bol dost sklucujuci pocit, ona to v svojej hlavke vidi a ostala s tym sama, mamka sa jej otocila chrbtom. neviem, ako by som sa mala podla vas zachovat napr. v takej konkretnej situacii, ked sa ma pyta, ci som povysavala koberec