Dobrý deň,
obraciam sa na Vás s otázkou, ktorá sa netýka môjho duševného zdravia, ide o môjho staršieho brata. On ako jediný z troch súrodencov nevie nájsť zmysel svojho života. Má 24 rokov, ukončenú strednú školu bez maturity a po škole nevedel čo ďalej - bol nerozumný a neštudoval ďalej. Tiež mal problém nájsť si zamestnanie. Po súčastnosť vystriedal niekoľko pracovných pozícií, ale vždy to bolo krátkodobé. Momentálne je nezamestnaný a to prináša mnoho problémov našej rodine. V súčastnosti žijeme v domácnosti len my dvaja, starší brat žije samostatne v Bratislave a naša mamina pracuje dlhodobo v zahraničí. Denná náplň môjho brata je vstať neskoro, dať si kávu s cigaretou a potom celý deň presedieť za počítačom. Nieje to preňho problém, nemá čo iné robiť. Nemôžem však povedať, že by ho jeho stav netrápil. Môj brat je už niekoľko rokov nešťastný a sám. Má problém nadviazať kontakt s opačným pohlavým, nedbá o svoj vzhľad. Mám ho rada a preto ma to veľmi trápi, že sa opustil a nevie sa vyhrabať. Má problém nájsť si prácu, pretože nechce prichádzať do kontaktu s ľuďmi. Obávam sa, či netrpí sociálnou fóbiou. Nerád chodí do obchodu a má problém si aj od predavačky popýtať 20 deka šunky. Keď má s niekym cudzím nadviazať kontakt, koktá. Tiež v telefonických rozhovoroch má problém s rečou. Najlepšie sa cíti vo svojej izbe, kde má kľud a súkromie. Dokáže v nej presedieť celé dni. Nikam nechodí, jeho jedinou zábavou je kapela s ktorou občas chodí skúšať. Trápi ma bratov stav, viem, že si nepomôže sám! Neviem ako mu pomôcť, potrebuje získať prácu a sebavedomie. Je načase, aby sa osamostatnil a bol nezávislý na našej mamke, ale sám od seba nič nezmení. Treba ho motivovať, treba to začať riešiť, ale ja skutočne neviem, odkiaľ začať.
Prosím Vás o radu, ako mám postupovať v hľadaní pomoci pre môjho brata.
Ďakujem.
Nina
Dobrý deň,
Zdá sa mi, že Váš príspevok sa predsa len trochu týka aj Vášho duševného zdravia, teda prinajmenšom pohody. Máte obrovskú starosť o brata, a viem si predsatviť, že ani život s takýmto človekom v jednej domácnosti nie je med lízať. Vy skúšate hľadať východisko z týchto nepríjemných pocitov tým, že jemu sa prilepší. Ale existuje druhá možnosť, že sa trochu "odstrihnete" od toho, ako je či nie je bratovi. A chcem Vám ju zdôrazniť pretože všetci máme tak strašne málo možností, ako sprostredkovať pomoc inému človeku. Žiaľ často aj takému, na ktorom nám najviac záleží a ktorý by ju najviac potreboval.
Jediné čo ma napadá je sadnúť si s ním, zhrnúť situáciu, zveriť stručne svoje obavy a navrhnúť, že mu vybavíte psychologickú a psychiatrickú pomoc, a že tam pôjdete s ním, ponúknuť svoj čas energiu a podporu. Ak je to vo vašich kapacitách, môžete o tomto hovoriť aj so zvyškom rodiny a postupovať kolektívne, prípadne skúsiť položiť nejaké požiadavky na brata s tým, že má všetku podporu a pomoc ktorú potrebuje ale žiadate aby sa niečo dialo v smere väčšej šance na perspektívnejšiu budúcnosť. Viac asi spraviť neviete, a už toto je obrovsky veľa. Ak tadeto cesta nepôjde, mám obavu, že ak to nevíde, už pôjde aj o Vaše zdravie a psychickú pohodu. Takže odporúčam mať v zálohe aj to druhé spomínané riešenie, nájsť spôsob ako sa zmieriť s tým, akých rodinných príslušníkov nám príroda a osud nadelili. Odpustiť im že sa dostali kde dostali a nechcú si pomôcť, a najmä odpustiť sebe, že to nie je vo Vašej moci. A že Vy žijete svoj život podľa možnosti šťastne aj keď niekto blízky trpí.
Asi som Vás veľmi nepotešil, ale skutočne jediné "problémy" na ktoré máme ozajstný dosah sú tie naše. A rodinu nám niekedy "pánboh" nadelil preto aby sme sa naučili niektoré z tých tvrdších životných lekcií... .
Držte sa Nina.
S pozdravom,
Ivan Vyskočil
Hm, mam podobny problem.