Povodne som napisala tento prispevok ako komentar k prispevku Pomoc bratovi. Hm, mam podobny problem. Tiez ide o brata, mladsieho, 37 r. zije sam uz zhruba 2 rok, od smrti mojej mamy a odvtedy sa situacia este zhorsila - mysli si, ze ma nejaku vaznu smrtelnu chorobu a sustavne ju hlada, sustavne navstevuje lekarov, chodi po nemocniciach, studuje rozne diagnozy na internete (ako leukemia, borelioza, rakovina, ALS, skleroza multiplex a pozoruje na sebe ich priznaky) - tento stav trva unho uz 5 rok. Kartu ma hrubu ako saga o Harrym Potterovi. Napr. sustavne si meria rukou tep, hocikedy, co ja viem, u mna na navsteve, neprimerane sa sleduje, kludne si lahne na zem v obyvacke u znamych pre neznesitelne bolesti chrbta. Bol aj hospitalizovany v nemocnici na psychiatrii vlani, asi 2 mesiace, chodi k psychiatricke a tiez v nemocnici mal podporu psychologa. Pokial ide o mna - nevladzem. Citim sa povinna pomoct svojmu bratovi a neschopna preto, ze to nedokazem. Mrzi ma tiez, ze vznikaju medzi nami roztrzky, v dosledku mojho "ineho" vnimania celej veci. Mnoho veci sa mi nepaci a nesuhlasim s nimi, no ak mu o tom poviem, nahneva sa, uraza, pise mi sms, aby som ho viac nekontaktovala. Co sa mi nepaci? Sposob zivota, aky vedie. Doma ma nehorazny neporiadok, pocas jeho pobytu v nemocnici som mu tam upratala, ale ja si myslim, ze starostlivost o seba a sebestacnost su na nom samom, sam sa musi snazit. Zda sa mi, akoby sa od smrti mamy len lutoval, dost casto maroduje a bojim sa, ze v jeho praci skor, ci neskor stratia trpezlivost a prepustia ho. Bojim sa, ze z neho ostane ubohy osamely cudak, chodiaci po psychiatriach, bez prace, s existencnymi problemami...Ked mu o svojich obavach poviem, nechce o tom pocut, odmieta pravdu, realitu. Som zufala. Situacia sa nezlepsila ani ked si nasiel priatelku - je to pacientka z psychiatrie - liecena na alkoholizmus a anorexiu, sama potrebuje vela podpory a starostlivosti, takze o opore bratovi nemoze byt ani reci. Celkovo sa mi zda, ze brat si zvykol na zahalcivy zivot - marodka, spat do obeda, potom v ramci vychadzky ist na nejaky obedik, hrat hry na Xboxe, vsade naokolo otrasny neporiadok, inak apatia a nezaujem o cokolvek, ked ho volame plavat alebo na bike s mojim malym synom, odmietne ist. Braval si maleho obcas k sebe, ale cas spolu straveny bol len pri Xboxe -mne sa to nepaci, tym skor, ze sustavne mojmu chalanovi rozprava, ked ho tam ma, ako on uz umrie a my vsetko zdedime, maly zdedi Xbox...Hrozne, bezcitne, krute voci tomu decku, bezohladne. No, hnevam sa, tiez sa mu ho bojim aj zverit a ked mu to vytknem, nakrici na mna, vraj chcem maleho uplne odstavit od neho (viete, ja som slobodna mamina s malym synom a vlastnou domacnostou), ale mne sa takyto pristup a vplyv na mojho syna nepaci. Navyse, decko je ako zdivene za tymi PC hrami a ja som ta zla, co nedovoli - nie je to fer a vnimam to ako manipulaciu. Trapim sa preto, zle spavam, a zcasti si davam za vinu alebo za povinnost, postarat sa onho,ze by som mala urobit nieco viac pre brata, viem, ze mama by si to tak zelala, ale aj ja velmi potrebujem pokoj a byt v pohode kvoli synovi. Mam problem aj zavolat bratovi, cele hodiny hladam slova, vlastne, nemam mu temer co povedat, vsetko sa toci len okolo zdravotnych problemov a diagnoz(ja myslim, ze prevazne domnelych, lebo spusta vysetreni nic vazne nepreukazala), viem aj, ze sam si objednava lieky na nete, sam ich aj uziva podla svojho uvazenia a anonymnych rad z netu, no normalne ordinuje, citala som nejake jeho prispevky v diskusiach na nete, je to zle, je to chore. Priatelku mi doposial ani nepredstavil, je stale uzavretejsi, vycita mi, ze mu neverim, ze mne "vlastnej sestre" sa uz boji aj zdoverit, nechape, ked nechcem na urcite veci pristat, napr. ma ziada, aby som si nevypinala mobil v noci, keby mu bolo zle, aby mi mohol zavolat, lenze tie telefonaty a smsky, no ja som z toho hotova, vstavam s bolestou hlavy, ktora mi potom trva aj 2 dni a viete, ja idem rano do prace, musim sa postarat o syna, ja musim fungovat, byt v pohode takto to nejde... Odmieta moje nazory a akoby ma povazoval za zradcu, pretoze mu skratka neprikyvujem na vsetko, co robi. Ja ho aj chapem, asi ma velky strach a zle na tom je aj nepochopenie okolia, viete v praci sa z neho niektori kolegovia smeju, ze je hypochonder...je iste velmi osamely, pocituje asi znacnu uzkost a z nej prameniaci strach, je mi ho luto, ale na druhu stranu, myslim si, ze odmieta riesit svoj problemy, resp. ze pre nimi uteka, vobec neviem ako dalej, ako mu pomoct.
Dobrý deň,
Vidno ako veľmi Vám na bratovom blahu záleží. Zdá sa, že investujete veľké množstvo energie do toho aby sa zmenil na lepší obraz a aby šiel cestou ktorá sa javí správanejšia.
Z toho ako sa napriek všetkému snažíte ide na mna až také dojatie. Ale zároveň taká obava o Vás. A možno to by ste mohli spraviť ako prvé, teraz prerušiť čítanie a napísať si na papier alebo do wordu, prečo môžem ja pri čítaní tých riadkov o Vás obavu?
Zhrnuli ste to veľmi pekne: "Citim sa povinna pomoct svojmu bratovi a neschopna preto, ze to nedokazem."
Písali ste, že je to podobné ako v príspevku "Bezmocnost". Rozdiel je, že Váš brat už sa liečiť skúšal, už dostal od Vás a myslím že nie len Vás veľa tipov a opory ktorú mohol a nemusel zobrať, ktorá mu mohla a nemusela pomôcť. On s tým spravil to čo spravil, jeho stav je aký je. A teraz je už na Vás aby ste si stanovili, čo je vo vzťahu k nemu Vaše osobné maximum.
Domnievam sa, a vlastne to aj sama píšete, že robíte viac než chcete, viac než by ste si priali. Ste unavená, vyčerpaná, a niekedy aj poriadne nahnevaná a frustrovaná. To sú signály, že prekračujete svoje hranice a niečo robíte na svoj úkor. Píšete viac krát "tak veľmi mu chcem pomôcť" a hneď na to jedným dychom "ale už mi je zle, cítim s vinná, cítim bezmoc, nevládzem už, neviem čo povedať, štve ma že svojim správaním ovplyvňuje syna" a podobne.
Takže poďme sa pozrieť na to, ako si nastaviť svoje osobné maximum vo vzťahu k bratovi, aj na to, čo je to vlastne "pomôcť mu".
Takže čo znamná pomôcť mu? Mám obavu, že vo vašich očiach pomôcť mu znamená dosiahnuť aby sa úplne zmenil o 180 stupňov. Aby sa cítil zdravšie, konal, myslel a cítil inak než cíti, žil inak. Myslíte že je to v moci človeka spraviť v hocikom druhom? Možno si skúste teraz opäť otvoriť ten word alebo vytiahnuť ten papier a napíšte si krátku úvahu, čo maximálne môže spraviť jeden človek pre druhého. Ozaj si to napíšte než pôjdete ďalej.
Druhá vec je, kde je Vaše osobné maximum. Nedá sa pomôcť niekomu kto nechce, a Váš brat už si pomôcť skúšal prostriedkami ktoré sú dostupné. Riziko psychiatrického pacienta v rodine je, že stiahne aj zvyšok rodiny, pretože tá ho berie tak vážne, akoby ani psychiatrické ochorenie nemal. To že má pre Vás znamená na jednej strane, že bude potrebovať viac a špecifickú podporu od Vás. Na druhej strane, že VY potrebujete oveľa pevnejšie a jasnejšie hranice, oveľa väčšiu jasnosť a silu sa postaviť sama za seba a vymedziť sa kde už proste podporná nebudete. A tu nastáva kameň úrazu a myslím že sú dva. Prvý je, že ste v zajatí toho čo by si podľa vás priala vaša matka. To že je matka a že by si to priala neznamená že má pravdu. Mňa osobne mrzí, keď vidím ako miesto aby trpel iba jeden človek trpia dvaja a vlastnému dieťaťu by som nikdy nehodil problematického súrodenca na krk, a tiež si nie som istý či by si Vaša mama priala aby kvôli jej synovi akokoľvek trpela jej dcéra. Snažím sa len povedať, že ste dospelá žena a najdôležitejší názor by mal pre Vás byť ten Váš, pretože je to vaše telo, vaša psychická pohoda, vaša zodpovednosť aj finančná a pracovná a vaše dieťa, ktoré sú tým ako sa postavíte k problémom a životu Vášho brata ovplyvnené. Vaše rozhodnutie pri ktorom podľa toho čo som mal možnosť čítať v príspevku zanedbávate samu seba. Ako to vidíte Vy?
Druhé čo sa mi zdá že Vás blokuje je Váš pohľad na to, čo je to pomoc pre brata od Vás. Môžete si prečítať opäť moju odpoveď v príspevku "bezmoc" na ktorý ste pôvodne reagovali... .
Môžete mu prejaviť svoje porozumenie, že vidíte aký je asi osamelý, nepochopení, že viete že si asi zaživa v živote množstvo úzkosti. Aby videl že mu rozumiete. Ale to je všetko, nezaväzuje Vás to k tomu aby ste to akokoľvek menili. Môžete ho uistiť že mu budete k dispozícii keď bude chcieť riešiť to z čoho tie problémy pramenia, ale potrebujete zaujať ozaj jasný postoj k tomu, na čom sa chcete pri jeho pomoci podieľať a na čom nie. Potrebujete zaujať jasný postoj k tomu, čo je jeho zodpovednosť a čo už Vaša. Pretože teraz vysielate dvojité signály. Myslíte si v skutočnosti, že od problémov uteká, ale ste ochotná byť mu na linke poruke. Myslíte si že ničí a "kazí" vášho syna, ale stále mu ho dávate. Myslíte si, že má svoje veci riadiť a upratovať sám ale upracete za neho. Čo si myslíte že mu tým hovoríte? Presný opak toho, čo mu povedať chcete. A pritom počuť tieto vaše názory spolu s porozumením ako mu asi je a s vyjadrním že stále viete byť s ním pri jeho trápení keď bude chcieť sa ho zbaviť môže pre neho byť ozaj užitočné. To ale vyžaduje aby ste mali jasno v tom čo ponúknuť chcete a čo nie aboli jasná a JEDNOZNAČNÁ. Aby ste si uvedomili, že o niektorých veciach jednoducho rozhodujete vy a že ak chcete aby niečo robil sám, musíte ho nechať nech to sám robí inak sa to sotva niekedy stane naozaj.
Asi by som mohol písať ešte dlhšie ale už je beztak toho dosť, tak dúfam že ste našli aj inšpiráciu aj nejakú podporu sa postaviť sama za seba, viac počúvať svoje telo a vnútorný hlas ktorý sa stará viac o Vás než o ostatných, lebo ten nás všetkých vedie najsprávnejšie.
S pozdravom,
Ivan Vyskočil.
Dakujem pan Vyskocil.
Ja som to vsetko urobila, este skor, nez ste mi odpovedali. Totiz to, ze som vymedzila hranice, jasne a bezpodmienecne. V noci si vypinam mobil, prestala som upratovat ten nehorazny neporiadok v bratovom byte, tiez som ho poziadala, aby mi vratil kluce od mojho bytu, pretoze sa stavalo, ze si sam bez zazvonenia hocikedy odomkol a doslova k nam vtrhol, a napr. nas pobudil len preto, ze som mala vypnuty mobil a jemu na pohotovosti vytrhli zub, bolo to neprijemne, ked mi tie kluce vracal, ale zvladli sme to. A prestala som riesit problemy v jeho praci, ked ma neraz kontaktovali jeho kolegovia, ze nebol v robote, ze nevedia, co je s nim a nechavam to na neho, aby si tieto veci riesil sam. Prestala som davat syna k bratovi a povedala som aj preco... Ked si to spatne preberiem, vidim, ze uz ked som Vam pisala, uz vtedy som bola rozhodnuta, iba som sa potrebovala akoby uistit v tom, ze to, co robim, nie je nic zle, ze konam spravne - neviem, ci je to, to spravne slovo, skratka, ze nerobim nic zle, ak vymedzim urcite hranice v nasom vzajomnom vztahu. Co ma vsak nesmierne trapi, je to, ze brat reagoval na moj novy postoj negativne. Obvinuje ma, ze sa snazim pokazit vztah medzi nim a mojim synom, ze sa snazim syna od neho "odstavit" - mne vsak nic ine nezostava, tym skor, ze sa mi brat zveril, ze sa pokusil siahnut si na zivot - mozno aj toto bol u mna impulz, aby som veci zacala riesit raznejsie, najma vsak, aby som chranila svoje dieta, predsa nemozem dopustit, aby sa moj chlapec rano zobudil a nasiel uja, ktoreho ma nesmierne rad obeseneho. Brat absolvoval dalsiu liecbu na psychiatrii - na moj podnet, zasla som za jeho obvodnym lekarom, samozrejme bratovi sa to nepacilo, nakrical na mna. Poviem Vam, za tu dobu, co bol v nemocnici som si aspon vydychla, usporiadala trosku myslienky. Kazdy vikend chodil domov, takze jeho byt som neupratovala, aj ked bola som unho vybrat postu a tak som videla opat nehorazny neporiadok a myslela som na to, ako sa asi bude citit, az sa do toho neporiadku bude vracat...Viete, je to tazke pre mna. Povedala som mu , co sa mi nepaci, k comu mam vyhrady, nechce ma vsak pocuvat, berie to ako vycitky a odmieta moje vyhrady prijat. Obvinuje ma, ze mi na nom nezalezi, ze mu neverim, ze nic pre neho nerobim...mrzi ma to, a ano, aj sa citim vinna, viete, moja mama, este aj ked sme boli male deti odo mna vyzadovala vzdy akosi viac a ked som sa jej obcas pytala, preco je to tak, povedala : Lebo ty si zena. Nechcem sa lutovat, nemam pocit krivdy, dokonca si niekedy myslim, ze mi tym v konecnom dosledku urobila dobru sluzbu, pretoze som dnes vdaka tomu taka, aka som, svedomita, zodpovedna, samostatna, poriadkumilovna, rada sa staram o svojho syna. A je pravda, to co ste napisali, ze sa citim zodpovedna aj za svojho brata, hoci si uvedomujem, ze su veci, v ktorych musi prevziat za seba zodpovednost on sam a inokedy zas vnimam viac fakt, ze je psychiatricky pacient, tak sa mi to cele bije a ja v tom tapem. A tiez ho mam rada a pochopitelne nechcem, aby sme mali zly vztah, sme predsa surodenci, a mama by iste chcela, aby sme si vzajomne pomahali a vychadzali spolu dobre,lenze aka je cena toho dobreho vztahu medzi nami? Budem sa s tym musiet nejako vysporiadat, mozno prijat niektore veci, ktore ale nebude lahke prijat. V kazdom pripade Vam dakujem za Vasu odpoved, je v nej vela uzitocnych rad na zamyslenie. Katka