Dobry den,
obraciam sa na Vas s prosbou o radu, alebo nasmerovanie v pre mna dost komplikovanej situacii...
Som 9 rokov vydata a s manzelom sme spolu 2 roky chodili. Nas vztah bol od zaciatku dost o kompromisoch (z vacsej casti z mojej strany, kedze som ho bezhrancne milovala), tolerovala som mu kamaratov, vyjazdy, vecierky, ranne prichody...Po 2 rokoch som otehotnela, narodil sa nam syn a manzel sa uplne otocil, bol starostlivy, vyjazdom s kamaratmi sa vyhybal...Zili sme pre rodinu, vsetko sme riesili spolu, boli sme jeden pre druheho ...Az do nedavna, do obdobia, ktore trva uz asi rok. Nedokazali sme sa porozpravat, ja som radsej telefonovala s kamaratkou, on siel radsej na pivo, neskor jeho vyjazdy nabrali na frekvencii a v podstate sme sa uz skoro ani nevidali...Bolo mi to velmi luto, chcela som sa s nim o tom rozpravat, ale vzdy mi povedal, ze to bolo naposledy a uz to bude dobre. To dobre ale vzdy trvalo do najblizsieho vikendu, kedy sa cely scenar ---> hadka, tresnutie dvermi, popijanie celu noc, navrat rano (ako doga), hadka, ospravedlnovanie, atd --- opakoval znova. Skoro kazdy vikend som preplakala a rozmyslala, kde sme urobili chybu. Az to zacal robit aj cez tyzden a k hadkam sa pridali aj vulgarne nadavky proti mne a to aj bez ohladu na to, ci bol pri tom nas syn... a vtedy som prestala plakat, nastupil hnev a zlost a myslim, ze prave vtedy zo mna vyprchali aj tie posledne stopy citu, ktory som k nemu prechovavala..A vtedy som si povedala, ze vsetko zvladneme aj bez neho (so synom). Zacali sme chodit po vyletoch, a aj ja som prestala sediet doma a cakat...Co sa ale nemalo stat a co je cele gro mojho trapenia je, ze som stretla cloveka, s ktorym som si mala co povedat, vela sme sa spolu nasmiali, mame podobne nazory na zivot, proste sme si rozumeli a po case sme sa do seba zamilovali...Az ked sme sa na vsetko zacali pozerat triezvo (ak sa to v tom stadiu da tak nazvat), zistili sme, ze uz je neskoro...Cele dni sme pretelefonovali, stretali sa ako casto to slo, pisali si sms-ky, az do casu, kym mi na to manzel neprisiel...Povedala som mu vsetko, co citim, a co necitim (k nemu) a ze si jednoducho neviem pomoct, neviem sa z toho vymotat, je to silnejsie ako ja...Manzel sa k tomu postavil tak ako by som necakala, najskor ma vyhodil, ale ked som sa vratila, vsetko sme prebrali a po "sto rokoch" sme sa konecne porozpravali o nasom vztahu...Uvedomili sme si ze obaja sme urobili chybu a teraz je prave ten cas, zacat odznova...Ja som sa s mojim "novym" par krat stretla, no kazde stretnutie bolo tak silne, ze som nedokazala povedat, ze je koniec. Az na natlak manzela, som mu napisala sms, ze nech uz ma nekontaktuje, chcem dat muzovi druhu sancu. Aj som myslela, ze rozumie, a aj ja, ze to tak chcem...Ale vsetko je uplne inak...Manzel sa zmenil, je da sa povedat, ukazkovy, ale zial pre mna je to uz neskoro, uz mu neviem davat to, co kedysi, ked mu poviem, ze ho lubim, vobec to tak necitim, vlastne necitim nic, stale myslim na "noveho", ktory sa ozyva ja napriek mojmu "zakazu" alebo zelaniu...Myslim, ze som prave teraz (ked uz je asi neskoro) stretla cloveka, s ktorym mam tolko spolocneho, ktoreho uprimne lubim a tiez citim, po case, ze niekto lubi mna... Nedokazem sa ho vzdat, ale nedokazem ani opustit rodinu (chvilu som bola taka oblbnuta, ze by som to urobila, ale nejak som sa ubrzdila) Rozpisala som sa velmi, a uz vopred Vam dakujem za Vas cas a trpezlivost a hlavne Vam vopred dakujem za vas nazor, radu, cokolvek...S uctou a prianim vsetkeho dobreho :)
L.
To, čo píšete, je pre mňa príbeh o naplnených i nenaplnených túžbach, o prebolených, často neošetrených ranách. Vy aj Váš manžel ste spolu veľa prežili, dali ste si mnoho šancí a zažili (obaja) veľa sklamaní. Zdá sa, že veľmi jasne viete určiť bod, kedy pohár pretiekol, kedy sa to všetko zlomilo a Vy ste odišli (duševne).
Píšete, že viete po čom Vám srdce piští, ale akýsi pocit zodpovednosti, povinnosť, záväzok Vám bráni za týmto hlasom ísť. Ona prastará dilema medzi ráciom a srdcom? Obe možnosti sa Vám zdajú možné aj nemožné zároveň. Akoby ste stáli na rázcestí a dokázali iba prešľapovať na mieste. Z Vašich riadkov vyznieva, akoby akokoľvek sa rozhodnete, máte pocit že niekto bude trpieť (niekoho zraníte?)- buď Vy, alebo oni. Je jasné, že s tým „novým“ to skončiť nechcete (už zo samotnej formulácie „prestaň sa mi ozývať“, dúfate, že to spraví za Vás, skutočné rozhodnutie akoby nepadlo). Zdá sa, že s manželom ste sa dohodli na ďalšej spoločnej ceste, ale potom prišli emócie a podkopli mozgu nohy. Zdá sa, že ešte jednoducho neviete.
Poďte sa nad tým teraz trochu viac zahĺbať (i keď viem, že o tom beztak hĺbate asi viac než by ste chceli). Ako by to vyzeralo keby ste to teraz skončili? Myslím NAOZAJ skončili. Predstavte si, že píšete poslednú sms s posledným textom (čo presne by ste napísali, keby ste sa vo vnútri rozhodli OZAJ to skončiť? Napíšte si to. Čo ešte by ste spravili aby nedošlo ku kontaktu?). Nenechajte sa odradiť bolesťou, je to len predstava. Prestanete sa mu ozývať, začínate si odvykať a smerujete sa na to, že budete opäť budovať vzťahy v rodine, budete hľadať nový spôsob fungovania, spoliehate sa (i keď miestami viac dúfate), že časom to odznie, oslabne, stane sa príjemnou spomienkou, i keď v začiatkoch to bude ťažké. Ale Vy vytrváte. Ako by ste sa cítili, čo by ste tým získali? Ako by vyzeral Váš život o päť rokov?
Dožičte si na to čas, pokojne si vezmite ceruzku a papier a načrtnite si čo vás k tomu napadne.
A ak máte, tak si môžete zobrať iný papier (ceruzku si môžete nechať tú istú:). A Čo by sa stalo, keby ste sa rozhodli pre toho nového? Ako by ste si to zariadili s rodinou, čo by ste im povedali, kde by ste bývali? Ako by ste sa cítili? Ako by vyzeral Váš život o päť rokov (kde je nový, kde je rodina)? Čo by ste získali týmto rozhodnutím? Skúste si to predstaviť a najlepšie aj namaľovať/spísať. Môžete si tie predstavy dať vedľa seba. Možno to na Vaše rozhodovanie vrhne nové svetlo, alebo aspoň to bude v inej podobe, než ako sa Vám to zrejme preháňa hlavou teraz (čo musí byť aj dosť únavné).
Predstavujem si tie dva papiere vedľa seba a natíska sa mi otázka, to ozaj sú len tieto dve možnosti? Buď bude trpieť jeden, alebo druhý? Vzdáte sa svojich potrieb alebo ich? Aké iné cesty existujú? Viete si predstaviť, že o nejaký čas by ste boli šťastná aj Vy, aj syn, aj manžel? Ako by taký scenár vyzeral? Doprajte si čas.
Vy ste síce po rozhovore s manželom urobili rozhodnutie ostať s rodinou, ale nedotiahli ste ho. Môžete sa na to pozerať ako na svoje zlyhanie alebo neschopnosť alebo že je na niečo už neskoro alebo priskoro. Ale možno to znamená iba toľko, že sa zmenili príliš významné veci vo Vašom živote, a potrebujete ešte čas aby ste ich spracovali a zariadili si život podľa nich. Možno jednoducho ešte bude treba veľa úprimných rozhovorov s manželom, než záväzného rozhodnutia budete schopná. Zdá sa, že ste toho obaja schopní. Akurát to bude miestami nesmierne náročné. Osobne sa ale domnievam, že je ľahšie uniesť náročný rozhovor kde sa niečo vyjasní, než stepovanie na rázcestí kde sa nič nepohne.
V tejto fáze by bola partnerská terapia nie len pomocou, ale vidí sa mi takmer ako nevyhnutnosť. Môže veľmi skvalitniť rozhodovanie a tak môžete predísť rôznym problémom. Nejde o to nasilu ostať spolu, ale o to aby každý z Vás urobil zrelé informované rozhodnutie o svojom ďalšom živote. Momentálne to, čo naozaj bude asi nevie nik. Doprajte tomu svoj vývin a sebe pomoc ktorá existuje.
Ak by ste sa rozhodli inak, aj tak by Vám mohlo prospieť aspoň individuálne sprevádzanie. Niekedy proste človek (či pár) potrebuje tretiu osobu aby vyšiel z kruhu do ktorého sa zacyklil. To ale asi cítite, keď ste sa rozhodli vyhľadať radu či usmernenie. Tu ale ozaj môže pomôcť najmä manželská terapia. Manžel sa javí že v tejto fáze by na ňu pristúpil.
Ešte mám pre Vás posledný tip. Predtým než niekoho vyhľadáte môžete, najlepšie spoločne s manželom, v príjemnej atmosfére, si zaspomínať na časy, keď ste sa spoznali. Ako to vyzeralo keď ste sa videli úplne po prvý krát? Čo ste prežívali? Ako vyzeral ten okamih v ktorom ste zistili, že ste sa zamilovala? Čo ste cítili? Sprítomnite si dôvody pre ktoré ste sa vzali a založili rodinu. Môžte o tom porozprávať jeden druhému a dopytovať sa čo Vás zaujíma. Skúste a sledujte sa, čo to spraví.
(Môžete potom pokračovať: Čomu ste verili, čo ste od neho dostávala a už nedostávate, čo ste nedostávala a potom zas áno? Aký „kontrakt“ ste uzavreli- ako vyzeral Váš spoločný svet, aké pravidlá v ňom boli? Ako by mohol vyzerať tento svet po novom vo svetle nových udalosti?)
Napadá ma ešte jedna vec, a síce akú rolu tu hrá Váš syn. Čo o si o tom čo sa medzi vami deje myslí? Ako to prežíva?
Mám potrebu preventívne byť trošku jeho advokát. Deti si zaslúžia byť súčasťou diania v rodine. Nemyslím tým, aby ste ho zaťažovali svojimi či partnerskými problémami, ale má právo na pravdivé a veku primerané informácie. Na ubezpečenie o citoch k nemu, oddelenie jeho od toho čo sa deje medzi dospelými a zrozumiteľné vysvetlenie situácie. Má právo aby sa rodičia zaujímali o to ako sa v tom všetkom má. Aby sa pred ním nehralo divadlo (nevravím že to tak je, preventívne to ale chcem napísať).
Poznať jeho postoje, vidieť jeho prežívanie, Vám môže v posudzovaní situácie pomôcť viac než ak by ste sa len domnievali, čo s ním spraví Vaše rozhodnutie. Dáva Vám to zmysel?
Rozhodovanie je vždy ťažké. Rovnako ťažké sú aj zmeny. Úľavu v podobe podpory k jednej alebo druhej možnosti Vám poskytnúť neviem. Ale viem, že je vo Vašich silách nájsť to najlepšie rozhodnutie pre Vás. Dúfam, že ste si tu našli niečo čo Vám pomôže nájsť k nemu cestu. Želám veľa síl na tieto časy, ktoré budú perné zrejme bez ohľadu na to, ktorým smerom sa vydáte. Ak budete mať chuť a spomeniete si, určite si rád prečítam na čo ste prišli a ako sa Vám to ďalej vyvíja.
S pozdravom,
Ivan Vyskočil
www.sunrise-poradna.sk
Komentáre
Dakujem Ti :)
velmi dobre padne kazda rada, ci povdzbudenie...Objatie posielam naspat!
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Dobry den pan Vyskocil,
v prvom rade Vam z celeho srdca dakujem za Vasu odpoved...Priznam sa, ze by som necakala, ze sa mojmu problemu bude niekto takto obsirnejsie venovat. Velmi si to vazim! Ozyvam sa po mesiaci, co bolo obdobie ani nie velkych zmien, ale skor emotivnych explozii, nekonecnych rozhovorov, pokusov o riesenie, adt. Ak by som to mala zhrnut, situacia nie je o nic rozdielna ako bola pred mesiacom. Velmi som sa pokusala aspon pridrziavat Vasich rad, alebo aspon nasmerovani, ale zial zlyhala som? Neviem... Napriklad Vasa rada, vratit sa na zaciatok, spomenut si na pocity, okamihy, prijemne momenty...Zial jedine, co si z tohto obdobia pamatam je to, ze ja som nevedome vstupila do 7 jeho rocneho vztahu s priatelkou a nas zaciatok bol v podstate tocenie sa v nejakom zamotanom spletenci vztahov - on nedokazal ten jeho vztah ukoncit, tak ja som "len" cakala, kym od pendloval medzi nou a mnou...Az som sa teda dockala, ale nikdy to medzi nami nebolo o nejakej velkej romantike, prekvapeniach, atd. Skor nas spajali spolocni znami a hlavne tuzba byt spolu bez toho, ze by sa do nas plietli ludia, ktorym nase "spojenie" prilis nevyhovovalo (moji, aj jeho rodicia). Tak sme zacali riesit spolocne byvanie a tym sme sa dostali do kolobehu povinnosti, pri ktorych nam akosi unikali tie veci, ktore ten vztah nejak zveladuju - v podstate som nezazila nejake randenie, kvety, vecere, darceky. Nepotrpim si na to, ale ked mi ten moj "novy" v lete priniesol do prace bonbonieru v tvare srdca a zapalovac s mojou oblubenou hereckou, myslela som, ze budem viskat od radosti... X krat som naznacovala manzelovi, ze toto su take drobnosti, ktore, aj ked je akykolvek problem medzi nami, to srdce obmakcia a vsetko je lahsie. Nikdy som od neho za 11 rokov nedostala kvet (ak opomeniem svadobnu kyticu), este donedavna som mu na sviatky kupovala darceky, ale kedze som od neho ja nikdy nic nedostala, uz som prestala jeho sviatky riesit aj ja...je mi to luto, ale uz mi to neprinasa ani radost. Vzdy to skonci na tom, ze som zbytocne minula peniaze atd. Nuz ale o nasom zaciatku som sa rozpisala viac nez dost, prejdem na sucasnost. Po denno dennych rozhovoroch sme sa dopracovali k stavu, ktory pretrvava teraz a opisat ho mozem asi nasledovne - z mojho pohladu - ukoncila som vsetky vztahy s kamaratkami, s "novym" samozrejme, dokonca ziarlil aj na mojho brata, s ktorym som mala uzasny vztah, tak aj v tom som musela ustupit a rozhodla som sa pre rodinu - pre neho a syna. Nikam nechodim, s nikym sa nestretavam, iba praca a rodina. Dokonca ani sms, ci e-mailova komunikacia je uz u mna pojem neznamy, kedze mi manzel viackrat vosiel do mobilu, mailu, fb a cital si rozhovory s mojimi blizkymi, kde som sa samozrejme nikdy vo velkom nerozpisovala, ale stacila len strucna reakcia v rozhovore s kamaratkou, ze "je to tazke" a uz bol ohen na streche. Znova som sa mala zbalit a odist, kym sa nerozhodnem koho vlastne chcem a nech sa nevraciam, kym nanho neprestanem mysliet...Viete, na jednej strane chapem, ze je to pre neho velmi tazke, zit s pocitom, ze myslim na niekoho ineho a ze nech robim cokolvek, nedokazem inak...Pretoze ma to vsetko nekonecne ubija! v tomto obdobi si omnoho intenzivnejsie uvedomujem, ze ja uz naozaj k nemu necitim nic viac ako puto otec+syn+matka, ak mi rozumiete...Obijmam ho a cakam, kedy ma uz pusti, nemam uz taku potrebu sa k nemu tulit, i ked sem tam mi to padne dobre, ale nepotrebujem to. Na nejake intimne zblizenie bez jeho iniciativy ja nemam ani pomyslenie, vsetko ako keby vyhaslo. A ked si tak spatne precitam co som napisala, sama si kladiem otazku, naco?! Naco klamem samu seba, ked viem ze rozkazat si niekoho lubit, sa neda...Ale nedokazem to! Som slaba na takuto zmenu, odist, nechat vsetko tak, pretoze sa bojim, ze urobim chybu? Ze mi bude chybat? Ze nemam kam ist? Ze je to len kriza? (ktora trva uz viac ako rok)...A mam dalsi rok, alebo aku dobu cakat na to, ci to prejde? Nie som vychovana v nejak krestanskom duchu, ale som vychovana tym smerom, ze pokazene veci sa daju opravit, netreba ich hned zahadzovat...Lenze co mate z toho ked cely zivot nieco opravujete a nemozete to "pouzivat" ? Zmatena som...ale to vidite asi aj sam. A este aby som nezabudla dost podstatnu vec...Moj "novy" sa odmlcal. Zrejme nemal dost pevne nervy na reakcie mojho manzela. Nemohol mi pisat sms, pretoze manzel mal moj mobil v "docasnej opatere", nemohol za mnou prist do prace, pretoze mi muz robil namatkove kontroly. Uz nie sme v kontakte asi tyzden. Netvrdim, ze ma to netrapi, ale mam kludnejsie svedomie v tom, ze nemusim riesit este aj jeho sms, telefonaty a navstevy...Chyba mi a myslim na neho, mam pocit, ze nonstop, ale uhanat ho nemozem. Vobec neviem co sa deje, nic sme neukoncili, neporozpravali sa...snad este pride cas, no teraz nemam odvahu, pretoze po kazdom stretnuti, telefonate, to manzel na mne videl a ja som vzdy sla s pravdou von, po com nasledovali dalsie hadky, vyhadzovanie z domu atd...Zacarovany kruh?
Dakujem Vam tisickrat pan Vyskocil, velmi mi pomahaju Vase riadky. Prajem Vam vsetko dobre! S uctou
M.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Počas môjho 25 ročného manželstva sme prešli všeličím.Jedno však viem určite.Ak by ma MM sledoval,kontroloval mobil,FB....,naše manželstvo by sa pomaly a isto rozpadlo. Tak ako ja nie som manželov majetok,tak nie je ani on mojim majetkom.Pre šťastné a fungujúce manželstvo je potrebná dôvera,volnosť jeden druhému.Máme spoločných známych,ale aj každý zvlášť.Dokonca nemáme ani rovnaké záujmy a koníčky.Aj napriek tomu trávime spolu všetky volné chvílky.
Z tvojich riadkov presne cítim čo ťa trápi.Možno nájdete spoločnú cestu,možno nie.Ale kým nebude medzi vami dôvera,naprávať sa pokazené nedá.To či by bol iný vzťah lepší tiež nikto nevie.Ale snád príde den,ked budeš šťastná a spokojná.To či to bude nový,alebo terajší vzťah uvidíš.Ja ti posielam aspon objatie
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Zober papier a napíš si pre a proti čo citiš voči manželovi. Ak prevláda proti neváhaj a zariaď si život pola seba.Je veľmi krátky na to aby si riešila svoje problémy dlhodobo. Nepozeraj na syna, ak bude šťastná mama bude šťastný aj on. Čo mu dá rodina ktorá drží pohromade len naoko? Ži tak aby si v budúcnosti neľutovala, že si to vtedy ak si mohla neurobila. Žijem z manželom v 23 ročnom nádhernom a krásnom vzťahu a to čo robí tvoj manžel tebe by môj manžel nikdy neurobil. Dôvera a vzájomná úcta vo vašom vzťahu musí byť. Ak nebola na začiatku už nebude nikdy.Kde je láska tak sa žije lepšie, nieje dobré celý život sa pretvarovať. Prajem ti v tomto ťažkom období veľa síl na prekonanie tvojich problémov a nezabudni- riaď sa svojimi pocitmi tie ťa nikdy nesklamú.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
No tak toto je veľmi ťažká situácia. Držím palce. Možno je to hlúpe, ale daj na papier jedného a druhého, za a proti a počítaj.
Skús si predstaviť budúcnosť raz tak a raz onak, reálne si skús predstaviť.
Manžela už poznáš, vieš, že dnes je tak a zajtra tak, takže to čo je dnes, zajtra bude inak. Ľudia sa vo svojej podstate nemenia.
A je to blbé, ale mysli na seba.
Posielam veľa objatí.