Rodičia mi organizujú život

Dobrý deň,

Pocítiť, že rodičom nezáleží na tom čo by ste chceli Vy muselo byť veľmi zraňujúce. A zrejme ešte je. Veľmi veľa ste dokázali prijať a zmieriť sa s tým, a ešte aj si zachovať snahu o férovosť a poctivosť voči Vašim rodičom. To mi príde obdivuhodné.
Na druhej strane nemožno prehliadnuť, že ak chcete žiť svoj život podľa svojich predstáv, svojim prístupom Vás vlastne nútia k tomu aby ste ich obchádzali. Zdá sa, že niekde rozumiete, že to s vami "myslia dobre" a že ich máte rada. Len by ste chceli mať aj vlastný život, nie len ten ktorý pre Vás chcú Vaši rodičia. Veru sa vo vašej domácnosti panuje tvrdou rukou.
Ste dospelá a v podstate Vám upierajú niektoré základné ľudské práva (stačí si prečítať Základné ľudské práva a slobody). Reálne však nie je asi veľmi možné získať pomoc zvonku, do ich výchovy im nikto zasahovať nebude a Vy sa s nimi súdiť nebudete, nakoniec, nie sme v Amerike.
Takže vidím najmenej tri ďalšie možnosti. Jedna je sa vzdať a pretrpieť, kým sa im budete zdať dosť stará a dosť schopná (otázka je, či to príde, hm?). Druhá možnosť je hľadať cestičky a spôsoby ako zvýšiť šancu že by Vás a Vaše potreby začali vnímať viac než svoje ambície. Tretia možnosť je rebélia, či už demonštratívna a aktívna, alebo jednoducho pokojné a jasné vymedzenie sa a osamostatnenie. Vyjadrím sa ku každej.
1. Vzdať sa a pretrpieť to: píšete, že nechcete byť päť rokov bez lásky a skončiť ako 24-5 ročná so skúsenosťami násťročnej skutočne asi nie je lákavá predstava asi pre nikoho. Tiež cítiť, že máte chuť užívať si ľudí a život. Takže to znamená potlačiť seba aby ste "od nich mala pokoj". Zdá sa že ste už fakt veľa dokázali vstrebať, ale tiež sa mi zdá že už je toho toľko že sa vám vkráda otázka "Koľko toho ešte vydržím?" Ak by ste sa rozhodli pre túto možnosť, kamarátovi podľa môjho názoru môžete povedať všetko presne tak ako je. Neviem či sa s ním bavíte o tom ako to máte doma a o tom ako to prežívate, a neviem ani či to skutočne prežívate alebo ste to odložili niekde do krabičky v skrytých kútoch vašej duše aby to bolo znesiteľné. Rozhodne Vám otvorenejší rozhovor s niekkým kto je "na vašej strane" môže byť nápomocný v tom ako to prežiť a ako pokračovať. Potrebujete oporu.
2. Hľadať cestičky k rodičom: z toho čo píšete sa zdá, že Vaši rodičia utvorili koalíciu dvoch proti svetu, a vzájomne sa podporujú. To je niečo čo je ťažké spochybniť alebo prelomiť či zmeniť. Napriek tomu, zvýšiť šancu že si občas všimnú a uznajú aj vaše potreby môže byť hovoriť o nich, hovoriť o tom ako sa cítite. Žiadne výčitky, žiadne snahy ich ovplyvniť pokiaľ je to možné, žiadny protest, jednoducho si všímať aké to pre Vás je a informovať ich o tom viac. Vyhnete sa tak takým slovám aké vypadli z Vášho otca a zvýšite "vstrebateľnosť" toho čo hovoríte. Aby druhý zobral to čo mu hovoríme, veľmi vie pomôcť najprv sa zaujímať o neho, najprv mu ukázať že mu rozumieme. Takže čo podľa Vás je za tým, že Vás držia tak skrátka? Odkiaľ sa zobrala tá ich potreba, ten názor že takto je to správne, z akej životnej skúsenosti, z akého presvedčenia, aký cieľ sa takto snažia naplniť? Venujte čas týmto otázkam a zaujímajte sa úprimne. Ak sa dá, aj s nimi o tom hovorte. Keď tomu budete rozumieť, môžete hovoriť o týchto dôvodoch, miesto o tom, či vám dovolia či nedovolia niekam ísť. Neviem či cítite ten rozdiel, ani čo je to dosť zrozumiteľné, prípadne sa dopýtajte v komentári. Môžete skúšať prejaviť porozumenie, povedať im že viete, že o Vás majú strach, že viete že pre Vás chcú to najlepšie, že viete, že nechcú aby ste zažili to čo oni, alebo že chcú aby ste mali to čo oni nemali alebo čokoľvek na čo prídete. Nachvíľu sa skúste postaviť na ich stranu, obuť si ich topánky. Nerobia to bezdôvodne ani so zlým úmyslom, isto sa dá pochopiť ich logika. Keď budú vidieť, že ich dôvodom rozumiete, zrazu to, že poviete že napriek tomu v tom trpíte bude v inom svetle. Je rozdiel medzi "moje dieťa niečo po mne chce" a "moje dieťa sa nejak cíti". Tiež je jasné, že nemôžete cítiť, že Vám dôverujú, keď Vás držia tak skrátka. To pre rodiča môže byť celkom silné, počuť od dieťaťa. Opäť ale nie v emóciách a hádkach, skôr hovorím o intímnejšom bližšom citlivom rozhovore. Ak to bude vhodné, môžete vyjadrovať svoje priania, napr. Priala by som si citíť že mi dôverujete. takto vyjadrené prianie za samú seba dáva jasnú informáciu a zároveň necháva druhého aby sa rozhodol sám za seba, bez nátlaku, bez nutnosti sa brániť, a preto zhovievavejšie.
Môžete sa ich tiež pýtať, zaujímať sa o ich detstvo a mladosť (nie ale s cieľom zmeniť ich rozhodnutia, musí to byť prejav záujmu, najlepšie mimo diskusie o ich výchovnom prístupe). Pomôže Vám to lepšie im rozumieť čo si zažili čo viedlo k tomu že toto sa im vidí najlepšie pre Vás. Vaša snaha lepšie spoznať ich pomôže im aby mohli začať chcieť lepšie spoznať Vás.
3. Posledný smer ktorý vidím je "rebélia". Spravme myšlienkový experiment (nejde teda o radu odomňa čo máte spraviť!). Ste dospelá, predstavte si, že by ste proste rodičom povedala, že to je na Vás už veľa, máte strach že takto to nevydržíte tak dlho, že si prajete žiť plný život v rámci slušnosti, že im rozumiete, ale ak Vám dávajú na výber vydržať alebo odísť, vyberáte si odchod. Ak ste si to nepredstavili tak si to teraz predstavte čo najlepšie. Čo to s Vami robí? Je tam strach? je tam niekde aj príjemné vzrušenie? Je popri častí ktorá by radšej ostala doma a nejak to zvládla nejaká časť ktorá by toto chcela urobiť? Experimentujte s predstavami a všímajte si svoje pocity. Tie nikto nevidí a Vám pomôžu sa rozhodnúť pre Vás najlepšie. Môžete si tiež predstaviť svoj život o päť rokov, kľudne si to napíšte, nakreslite, alebo hoci aj zatancujte ak je Vám to blízke, predstavte si na každý scenár verziu o päť rokov, môže to pomôcť. Tiež môže pomôcť ak si predstavíte ideálny svoj život napr. o päť rokov. Nájdite si čas a sadnite si k tomu. Posledná možnosť ktorú chcem spomenúť je brať túto ťažkú situáciu ako príležitosť. Pýtajte sa občas seba: "Čo sa môžem naučiť?" ak ste veriaca tak sa môžete pýtať "prečo mi to pánboh zoslal, aké posolstvo mi chce predať?"
A ešte raz pripomínam, že je dobré o tom hovoriť s ľuďmi, môžu Vám poskytnúť oporu, a niekedy aj kopanec keď treba.

Dúfam že ste našli nejaké inšpirácie, i keď jasné odpovede Vám dať nemôžem. Verím že ich nájdete sama, myslím, že máte schopnosť sa tým "pretĺcť". Ale zároveň je jasné že budete mať obdobia ktoré budú veľmi náročné. Niekedy človeku neostáva než sa snažiť zo situácie ktorú nevie ovplyvniť a v ktorej trpí získať niečo iné, postarať sa, aby z toho všetkého, keď to skončí, odišiel múdrejší a silnejší než predtým (nie zlomenejší a zatrpknutejší).

Držím palce, všetko dobré!
Ivan Vyskočil