Mam 31 rokov a partner 38. On je rozvedeny a ma dve 5 rocne deti, z kt. Je jeden autista. Partnerova exmanzelka sa o deti nestara tak akomby mala, deti nezvladaju zakladne cinnosti, rec, problematicka je aj strava a hygiena. S partnerom sa kvol tomu vzdy pohadame ked riesi deti a spory s nou. Partner je pdrazdeny ked ma deti, na mna je namosureny. Cokolvek urobim a poviem je zle. Ked sa snazim s detmi komunikovat, vycita mi ze ich skusam a pritim to nie je tak. Partner je velmi prchky a vie vyt aj arogantny a na mna zvlast. Vzdy ustupim ja a ospravedlnujem aj zato zaco nemozem. On nevie povet prepac, priznat si omyl. Momentalne je opat situacia vyhrotena. Je s detmi u rodicov a nekomunikuje uz 4 dni so mnou hoci som mu napisala ze ak potrebuje pomoc s detmi, som tu. V slabej chvili mi parkrat vykrical ze nie som hodna mat s nim deti. Pritom sa statam o domacnost, ma navarene, upratane, neflaam sa, prerusila som kontakty s okolim okrem rodiny. Jeho ex nevarila, neprala, len sa starala o seba a on sa stravoval v restikach a veci pral v cistiarni. Co robim zle? Ublizuje mi slovne v afekte, ale ja ho stale milujem a viem ze aj on mna, ake takato manipulacia ma nici.
Dobrý deň.
Mám dojem, že popisujete dva problémy:
jeden je so vzťahom a pýtate sa čím to robíte, že sa k Vám takto správa.
A druhý je ako primäť rodičov tých detí, aby sa o nich lepšie starali, resp. aby Vám dovolili sa tiež o tie deti starať a tak im pomôcť. Dúfam, že to chápem správne a dovolím si to takto rozdeliť a reagovať na každý zvlášť.
Čo sa týka detí, vidno že Vám na nich záleží a nepochybujem, že by ste im vedeli veľa dať. On je ich otec a zdá sa, že Váš záujem mu stúpa na otlak. Možno niečo v spôsobe akým sa snažíte starať o ne spôsobuje, že sa cíti kritizovaný. Možno sa proste len cíti ohrozený tým že mu zasahujete do niečoho, čo on chápe iba ako svoju vlastnú záležitosť (výchova vlastných detí). Neviem. Nie som si istý, či tu viete veľa spraviť pre tie deti. Akurát sa zdá, že Vaša snaha o to prehlbuje problémy vo vzťahu. Z tých pár riadkov mi to príde tak trochu ako rozhodovanie buď blaho detí alebo vzťah. Ale je to veľmi málo informácií.
Čo sa týka vzťahu, tu mi odpusťte moju priamosť, dúfam že sa Vás nedotkne. Periete, varíte, žehlíte, neflákate sa, prerušili ste sociálne kontakty, ospravedlňujete sa aj za to za čo by sa podľa Vás mal on, trpíte nevrlé až hanlivé správanie k Vám a ešte mu ponúkate pomoc s deťmi. To čo popisujete znie ako veľmi nevyrovnaný vzťah, kde Vy sa prispôsobujete partnerovi na úkor svojej slobody až dôstojnosti.
Vidno ako veľmi sa snažíte, ale akoby to malo opačný účinok a z Vašej služby sa stala samozrejmosť. Izolovali ste sa od sociálneho sveta, takže predpokladám že tu je aj silná žiarlivosť a kontrola zo strany partnera, ktorej ste sa podvolili. Navyše ste v tom všetkom v zásade sama, bez podpory niekoho naozaj nezaujatého (kamarát, kamarátka) bez možnosti si od toho všetkého odpočinúť, spraviť si čas pre seba, užiť si život.
Z tých pár riadkov som nadobudol dojem, akoby partner bol pre Vás všetkým. Premýšľam, prečo sa toľko prispôsobujete až na svoj úkor? Máte strach aby ste ho nestratili, ak niečo urobíte zle? Trpíte mu veci, ktoré vy by ste jemu zo strachu zo straty nikdy neurobili, je to tak?
Pýtate sa čo robíte zle. Nerobíte nič zle. Všetko robíte najlepšie ako viete. Jedna z možností toho, čo chýba je, že sa nestaráte o seba. Prispôsobujete sa, nezastávate sa samej seba, nepresadzujete aj svoje potreby, obmedzujete sa len aby ste vyhoveli jemu, môže si k Vám bez následkov veľmi veľa dovoliť, skrátka, má Vás istú.
Ja mám pre Vás otázku, možno príliš odvážnu, ale položím ju: Vážite si samu seba? Ťažko je si vážiť niekoho, na kom nevidíte, že si váži sám seba. Pravda je, že zastať sa samého seba skutočne môže skončiť rozpadom vzťahu. Ale môže viesť aj k väčšej blízkosti a vzájomnému rešpektu.
Tiež sa zdá, že ste si vybrali partnera s istými náročnými vlastnosťami, ktoré Vám napriek veľkej tolerancii nevyhovujú. Je iba na Vás, aby ste si ujasnili čo vo vzťahu chcete, a čo nie a podľa toho sa zariadili. Partnera totiž nezmeníte. Môžete skúsiť individuálnu alebo párovú terapiu.
Pri čítaní Vašich riadkov sa mi vybavil jeden príbeh, ktorý nám hovoril prednášajúci na škole z vlastnej klinickej praxe v nemocnici. Pravidelne bola hospitalizovaná pacientka s najrôznejšími poraneniami. Raz zlomeniny, inokedy pomliaždeniny, otras mozgu. Všetci vedeli že je to týraná žena. Nakoniec prišla s popáleninami a kolega to nevydržal a pýtal sa jej „Chodíte dolámaná, modrá, a teraz Vás zapálil. Fakt Vám to stojí za to?“ Odpoveď: „Keď ja ho tak strašne milujem.“ Toto je samozrejme patologický prípad, ale dokumentuje, aké môže byť ťažké skĺbiť lásku s osobným šťastím. V každom prípade bez ráznych zmien sa nedajú očakávať veľké výsledky, verím že ste našli aspoň drobnú inšpiráciu v tomto texte.
Myslím tiež, že Vaša situácia je zložitejšia a riešenie by vyžadovalo dlhodobejšiu osobnú spoluprácu so psychológom ako aj podporu z jeho strany pri zvládaní kríz aj zmien.
Držím palce a prajem veľa sily.
Ivan Vyskočil
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo sa zaregistrujte
