Dobry den,
mam 29 rokov, priatel ma 34. Pozname sa asi 4 a pol roka, tri roky sme vo vztahu a skoro dva roky spolu byvame v podnajme. Asi pred rokom a stvrt sme zacali riesit otazku byvania (kupit si nieco vlastne), o svadbe sme neuvazovali, ja by som sice chcela, ale nechcela som priatela do nicoho tlacit. Stale sa nam nepodarilo najst vhodne byvanie, trva to uz vyse roka. Kazdu ponuku, na ktoru som bola ochotna pristupit, priatel odmietol, lebo mu nieco nevyhovovalo, aj ked som mu vysvetlila, ze idealny byt sa kupit neda a ked bude ocakavat, ze mu splni 100% narokov, tak nikdy nic nekupime. Pred polrokom som mu dala ultimatum, prestala som hladat akekolvek ponuky a povedala som mu nech hlada on a zavola ma pozriet si to co sa mu paci, ze som ochotna sa prisposobit, inak sa po novom roku odstahujem sama. Hlavny dovod je aj to, ze nie sme spokojni v podnajme, lebo nam po viacerych ohladoch nevyhovuje a povedala by som, ze byvanie v tomto podnajme takmer nenavidime. Zhodli sme sa na tom, ze stahovat sa do ineho podnajmu nie je riesenie, lebo to by bolo zasa len docasne. Za ten cas mi neukazal ani jednu ponuku a ked som sa ho na to pytala, tak mi povedal, ze on uz bol sam na nejakych obhliadkach a nehovoril mi o tom, lebo sa rozhodol, ze mi ukaze ponuku az ked bude presvedceny o tom, ze je vhodna. Asi sa bal, ze zas bude musiet pocuvat moje reci preco sme nekupili to a to.
Dalsia vec je, ze mi uplne prestal hovorit, ze ma lubi. Aj ked som mu to povedala ja, nepovedal dokonca ani "aj ja teba", nepovedal nic. Asi 2x som mu dala najavo, ze ma mrzi, ze mi to uz nepovie a je pre mna zranujuce povedat mu to opat, ked viem ze nedostanem odpoved, tak asi mu to uz sama od seba nepoviem. Cakala som par mesiacov ci sa nieco nezmeni, ale nic.
Ked som ho s tym konfrontovala a opytala sa ci ma lubi, odpoved bola "asi ano" (bola to uz dost vypata situacia, hadka). A druhykrat sa vyjadril, ze keby ma nelubil, tak by so mnou nebyval. Ale nedokaze mi to uz povedat priamo, ani sam od seba.
Ked ho dotlacim k tomu aby sme sa o tom porozpravali, co vadi jemu na mne a co mne na nom, vysledok z jeho strany je to, ze mu vadi, ze som na neho casto zla. Rozumejte to, ze napriklad na neho vyletim, ked si neuprace, alebo mi nieco neda vediet, o com som ja presvedcena ze by mal. Podla mojho nazoru su to bezne veci co sa deju aj v inych vztahoch, akokolvek sa snazim, nedokazem si priznat chybu. Ako priklad - ak dva tyzdne nepohne v domacnosti ani prstom a potom mu cez vikend poviem, ze by sme mali poupratovat, odpovie mi "hadam si nemyslis, ze budem cely den upratovat". Potom to uz nevydrzim a vyletim na neho. Mozno je pravda, ze uz posledne mesiace reagujem podrazdenejsie, ked moja psychika je uz ovplyvnena tym, ze len cakam, ci mi konecne povie, ze ma lubi, alebo ci sa nieco zmeni.
Nase diskusie nikdy k nicomu nevedu, on sa tvari ako trpitel na vypocuvani a ja mu kladiem otazky. Ked mu poviem, nech sa opyta nieco mna alebo nech mi povie co citi, ze ja budem pocuvat, nech hovori len on, nema co povedat.
Posledny tyzden hladam intenzivne nove byvanie a ked som mu povedala, ze vlastne ani neviem co mam hladat, ci byvanie pre nas alebo pre seba, tak mi potom povedal, ze on "zatial" nechce so mnou taky zavazok ako je hypoteka, ale vyhovovalo by mu, ak by som si nasla byt sama a jemu prenajala izbu. Toto nie je pre mna akceptovatelne, vo vztahu to povazujem za obrovsky krok spat.
Ked mu poviem, ze sa chcem rozist, pretoze si myslim, ze ma uz nelubi a nerata so mnou do buducnosti, jeho reakcia je, ze sa rozist nechce, ale je za to aby sme nas vztah vylepsili. Ked som mu povedala, nech mi povie uprimne, ze ma lubi a na cely rozchod zabudnem, nepovedal to. Jeho reakcia bola, ze ved uz som sa rozhodla a nemieni si robit dalsie zaludocne vredy.
Nechcem ho stratit ale nechcem ani toto. Neviem ci o to este zabojovat (asi to len chcem), ale skor si myslim, ze to nema zmysel. Mozno len neviem ako na neho, problem je, ze mi nikdy nic nepovie.
Dakujem za radu.
Dobrý deň,
Obrázok, ktorý mi vzniká je muž ktorý je veľmi, veľmi citlivý na akýkoľvek nátlak a reaguje aj na náznak očakávania snahou urobiť si veci samostatne alebo pasivitou. A žena ktorá sa snaží vyhovieť, ale stojí ju to potláčanie vlastných potrieb, ktoré veľmi výrazne pociťuje, v prospech partnera. Ak je tento obrázok správny, potom sa mi zdá úplne pochopiteľné, že už máte nervy "na vlásku" a uchyľujete sa k ultimátam. Ak ste sa ozaj odsťahovali, potom gratulujem, tlak Vás dohnal k tomu zozbierať všetku odvahu a urobiť rázne a jasné riešenie problému. Ak ho to aj neodstránilo, nepochybujem, že to veci riadne rozhýbalo zo stavu, v ktorom Vám dobre nebolo. To je vždy šanca dostať sa do stavu, v ktorom je človeku lepšie:). Ak neurobí znova rovnaké chyby.
Ak ešte v čase keď toto čítate žijete spolu, potom sa zdá, že do situácie klesáte hlbšie a hlbšie ako do bahna z ktorého je časom stále ťažšie sa dostať von. Len s väčším a väčším zmätkom a napätím.
Zdá sa, že Vy niečo chcete, viete aj čo, aj viete čo by mal robiť aby ste to dosiahli. Napriek tomu je ťažké dosiahnuť aby ste to ozaj dostali. Zdá sa, že spôsob akým sa snažíte si vydobyť naplnenie svojich potrieb je vnímaný ako tlak, kritika, jednoducho nejakým spôsobom nie veľmi príjemne. Stačí Vám pozrieť sa mu do tváre a myslím že sama najlepšie uvidíte, ako je to čo robíte vnímané. A teraz sa môžete rozhodnúť. Buď budete pokračovať a rovnakým spôsobom tlačiť, len ešte viac, alebo niečo zmeníte. Stav ktorý popisujete sa zdá byť stavom vzďaľovania sa. Čím ďalej tým menej má chuť sa zaoberať Vašimi spoločnými vecami, prestáva Vám prejavovať lásku, vy sa cítite stále osamelejšia a vzdialenejšia. Akoby bolo stále ťažšie tak nejak naozaj sa stretnúť ako ľudia, a úprimne, otvorene a priamo spolu hovoriť. Tu vidím dve možnosti. Buď si poviete, že to je partner s ktorým nedokážete opäť nadviazať blízky vzťah, lebo je taký aký je, a ako s takým proste neviete byť šťastná lebo nedostávate príliš veľa toho čo potrebujete. To je legitímne rozhodnutie, akurát to chce veľa odvahy ho naozaj spraviť a začať trúchliť nad tým čo musíte opustiť a zároveň budovať niečo nové. Alebo usúdite, že by to ísť mohlo a skúsite to inak. Bude to náročné, lebo sa už veľa nakopilo a isto tam máte aj veľa hnevu popri všetkom tom sklamaní. Bude ale treba aby ste sa rozprávali spôsobom, kedy nebudete vysielať žiadny nátlak, nakoľko len to pôjde. Vhodné je snažiť sa viac rozumieť, aj mu to verbalizovať, ako tomu čo hovorí a hlavne čo vidíte že asi cíti rozumiete- overovať si či to vidíte správne! Nehodnotiť to, len vnímať, ste na to zvedavá nie? Uznajte mu právo sa cítiť akokoľvek aj keby to bolo nepríjemné pre Vás, aj keby sa naozaj cítil pod tlakom. Nechoďte do obrany, cieľom je zistiť, ako to všetko naozaj je. Prebuďte v sebe záujem to naozaj zistiť, a odložte nachvíľu všetky svoje ciele ako je dostať blízkosť či nájsť spoločné bývanie. Môžete si skúsiť spomenúť na posledný krát, keď ste sa cítili naozaj vzájomne blízko, spolu, v kontakte, kedy ste vnímali že navzájom sa vnímate, beriete vážne a chcete sa o seba starať. Bol taký niekedy? Ako ste to dosiahli, čo ste robili, hovorili, ako ste sa cítili, čo ste k nemu cítili? Čo Vás od toho odklonilo, ak to tak už teraz nie je, kde bol zlomový moment, alebo momenty? To Vám môže pomôcť lepšie sa zorientovať.
Ak chcete lepšie pochopiť svoj tlak, skúste si, možno aj na papier, napísať čo chcete a ako veľmi to chcete. Môžete mu napísať list (ktorý mu ale nikdy neukážete), čo všetko by ste od neho chcela a potrebovala a čo všetko Vám chýba. Bude to dobrá príprava, aby ste potom v rozhovore vedela hovoriť naozaj len o tom ako sa cítite vy, bez toho aby ste tlačila na NEHO aby s tým on niečo robil.
A v neposlednom rade, skúste si jasnejšie uvedomovať svoje pocity, potreby, aj to ako veľmi sú nenaplnené a čo máte preto chuť robiť. Chcete tlačiť? Chcete odísť? Chcete ho udrieť? Čokoľvek. A čo Vám v tom bráni? Všímajte si to keď to cítite, venujte tomu pár sekúnd hoci aj uprostred rozhovoru. Vaše telo k Vám bude prehovárať formou pocitov a informovať Vás o tom čo potrebujete najviac. Prinajmenšom si jasnejšie uvedomíte, čo chcete urobiť, aj keby to bolo odísť, a čo vám bráni, napr. strach zo samoty, biologické hodiny a pod. Ak sa to naučíte lepšie vnímať a skúsite tomu "hlasu tela" trošku veriť, prinajmenšom nabudúce nepôjde o ultiímátum dané v bezradnosti, ale o síce silné a smutné, ale zrelé rozhodnutie nezávislé od nikoho. Vďaka tomu je výššia šanca, že to nikto nebude vnímať ako nátlak a dotkne sa ho to na správnom mieste pri srdci... . Keď sa Vám podarí viac mu rozumieť a zobrať to ako to má vážne, ako fakty, jednak on bude ústretovejší a ochotnejší rozumieť Vám, jednak vy budete mať viac reálnych informácií podľa ktorých skôr nájdete naozajstné riešenie, než keď vychádzate, namiesto porozumenia jemu, z vlastných presvedčení.
Môžete skúsiť popremýšľať, ako sa s láskou, požiadavkami narábalo vo vašej rodine, akú pozíciu tam mal muž a akú žena. Spravidla buď robíme to isté, alebo opak. A máme dojem že na to máme právo. To môže spraviť že stratíme zo zreteľa potreby partnera.
Vidno ako zúfalo sa snažíte nájsť riešenie a tá energia je super. Akurát treba upustiť od výsluchov a začať sa baviť ako rovný s rovným. To znamená, že nebudeme sa baviť len o mojej polovici ihriska (čo chcem ja) ani len o jeho (čo chceš, čo ti vadí a pod.) ale vzájomne. Forma je skôr "ja sa cítim takto a takto, toto by som velmi velmi potrebovala počuť, zaujímalo by ma ako to vnímaš ty, ako sa cítiš ty.". Skúste všetky vety čo Vás napadnú preformulovať na oznamovacie vety a komunikácia sa o polovicu zlepší, vypustite zo slovníka druhú osobu "ty" a reakcie budú lepšie. Počúvajte a berte vážne čo vám hovorí, aj keď pre Vás sú to maličkosti alebo niečo na čo máte nárok. Ak to vážne nezoberiete, prispievate k tej priepasti ktorá sa medzi vami nejak vytvorila a pre ktorú trpíte vy, ale aj on. Váš vzťah.
Zdá sa mi, že na niektoré veci je písané slovo krátke, napriek tomu verím, že nejakú inšpiráciu ste v texte našli. Myslím, že osobné stretnutia s odborníkom by mohli pomôcť nie len nájsť a lepšie pochopiť spôsob akým by bolo dobré komunikovať, ale aj vlastnú motiváciu a pohnútky robiť veci tak ako robíte. To môže prispieť k nájdeniu východiska zo situácie, nech už by bolo akékoľvek.
Držím palce,
s pozdravom,
Ivan Vyskočil
www.ivan-vyskocil.sk
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo sa zaregistrujte
