Dobrý deň, zaujíma ma práve Váš názor ako odborníka, tým skôr, že ste muž a možno ten mužský pohľad bude treba a bude objektívnejší. Chcem poprosiť o radu so vzťahom. Som slobodná mamina, mám 9-ročného syna, s ktorým som od jeho narodenia žila sama až do marca minulého roku kedy som sa zoznámila s mojím súčasným priateľom. Zhruba 3 mesiace po zoznámení náš vzťah prerástol do bližšieho, intímneho. Všetko sa zmenilo, keď som čisto náhodou podľa mailovej adresy na nete našla môjho priateľa na zoznamke, kde sa chcel zoznámiť za účelom flirt, sex. Vzťah som teda citlivo ukončila a nehodlala som v ňom pokračovať. Naviac som prežila ťažké obdobie, keď mi v lete zomrela mama a potrebovala som akosi pokoj sama pre seba, usporiadať si myšlienky, dať sa do poriadku. V novembri minulého roku sa mi však bývalý priateľ ozval a akosi sme sa opäť dali dokopy. Vysvetlil mi, že ide o starú registráciu a chcel sa vrátiť späť. Svoju registráciu na zoznamke zrušil. Nadviazali sme teda opätovne blízky vzťah, hm, ľúbim ho, naozaj ho mám rada. Vytvoril si pekný vzťah s mojím synom, celkovo je to veľmi kamarátsky, spoločenský človek a spočiatku sa snažil byť veľmi pohodový a ústretový. Prežili sme spolu veľmi pekné Vianoce u mňa (aj napriek tomu, že moja mama už nie je s nami a okrem syna mám už len brata, inak žiadnu inú rodinu nemám), myslím, že obaja (a všetci) sme sa snažili vytvoriť príjemnú atmosféru a bolo nám spolu naozaj veľmi dobre. Priateľ má syna vo veku môjho, okrem 2 ďalších už dospelých detí, a všetko sa zdalo byť fajn, až do februára tohto roku, keď sa začal správať ku mne akosi odťažito, zrazu už nechcel so mnou tráviť toľko času. Áno, mal síce problémy jednak s chorým otcom, jednak s prácou, a takto aj zdôvodnil svoju zaneprázdnenosť, alebo neschopnosť sústrediť sa na vzťah medzi nami, čo by som aj chápala, avšak vytkol mi súčasne niektoré veci, ktoré sa mu na mne nepáčia a zároveň mi povedal, že všetko prehodnotil, a že citujem doslova "nemá momentálne tendenciu ísť do vzťahu naplno, podľa mojich súčasných predstáv, a že berie náš vzťah volnejšie, tak zo dňa na deň". (Toto všetko sa odohralo po mojej prvej návšteve jeho rodičov a súrodencov, ktorým ma vzal predstaviť, neviem, či je to dôležité info, možno aj áno). Priznám sa, zabolelo ma to, pretože od začiatku som bola ja tá, ktorá aj vzhľadom na prežité, som tak povediac brzdila, bála som sa nového vzťahu, aby nešlo len o nejakú zábavku z jeho strany, potrebovala som viac času, aby som sa rozhodla a mala som pocit, že na mňa príliš tlačí a nerešpektuje moje tempo a že možno ani nevie, čo chce, resp. že chce to, čo ani dosť dobre nevie, čo je a čo to obnáša. Viete, on to asi nevnímal mojimi očami - som proste zodpovedná, mám syna, ktorého veľmi ľúbim a mám záujem naozaj o vážny vzťah so všetkým, čo k nemu patrí. Priateľ mi vytkol moju počiatočnú zdržanlivosť a povedal, že sama si za to môžem, že som ho svojím prístupom na začiatku zrážala k zemi a že on to teraz necíti ako ja. No cítim sa ako lapená do siete, akoby, keď si ma konečne získal, zrazu už nemal o mňa záujem, alebo nie taký, ako spočiatku. Uviedol, že by sme mali byť viac v realite, že sa až príliš snažil pôsobiť, že je v pohode, a teda že sa zrejme správal, robil a vystupoval inak, než to cítil? – neviem to presne vyjadriť a neviem ani prečo to robil – len aby ma získal? Celkovo ubral so spoločne tráveného času a akoby si vytvoril a snažil udržať určitý odstup, hoci na rodinnú oslavu minulý týždeň ma pozval, ale celkovo sa správal inak, proste neprejavoval mi príliš emócie pred svojimi blízkymi. Skrátka neviem, som naivná, naletela som nejakému frajerkárovi, alebo ma len ovplyvňuje to, čo som vypátrala vtedy na nete? Viete, je to celkovo taký typ muža, jazdí na motorke, rád žije pomerne aktívne a ja vo svojej situácii, keď som na všetko celkom sama, nemám veľmi príležitosti ani možnosti žiť takto, môj život sa skladá prevažne z povinností a nemám veľa času nazvyš veľa ráz ani sama pre seba, otec môjho chlapca sa o neho vôbec nezaujíma a aj preto som zvažovala, či sa k sebe vôbec hodíme, či dokáže toto všetko akceptovať a aj som sa ho pýtala hneď na začiatku, že mám syna a či by sa na toto všetko cítil. Najskôr povedal, že to nevie tak vopred posúdiť, neskôr sa vyjadril, že áno, že by sa na to cítil a celkovo sa správal a vystupoval tak, že má záujem, že mi chce pomáhať, že chce pri mne byť a stáť a zrazu bác. Dá sa povedať, že keď ma konečne presvedčil a ja som uverila, že by to mohlo fungovať, nastala náhla zmena správania z jeho strany a ja to nechápem. Cítim sa hrozne, trápim sa, dokonca som sa pýtala seba, čo som mu urobila, kde som spravila chybu? Vraj sa mám prispôsobiť, vraj som taká, že pre mňa neexistuje žiadna stredná cesta, ale len krajné varianty, a podľa všetkého očakáva, že prijmem jeho návrh, akoby vôbec nechápal, ako sa cítim, že ma to bolí, že sa cítim istým spôsobom oklamaná alebo sklamaná?proste sa trápim, pretože už necítim jeho lásku a podporu, akoby to niekam zmizlo, akoby mu už na mne nezáležalo. Celkovo mi to príde, akoby si ma chcel posunúť tam, kde ma chce mať, vraj sa mám zmeniť a že mu mám vyjsť v ústrety a nie len že som aká som, iná nebudem. No, bolí ma to. Aj sa obviňujem, aj to nechápem, akoby som už nebola preňho dosť dobrá. A vraj to tak nemusí byť stále, že volný vzťah, ale mne už to pripadá iba ako také rečičky a vážne neviem, čo ďalej. Vyplašil sa, keď som vyložila karty na stôl, že ja mám záujem o vážny perspektívny vzťah? Alebo je v tom iná žena? Prečo asi takto koná? Mám pokračovať v tomto vzťahu, alebo ho ukončiť? Pretože vôbec nie som v pohode, skôr sa trápim, sužujem, cítim sa istým spôsobom podvedená, odmietnutá, akoby šlo o odvetu z jeho strany za moje počiatočné opatrné (podľa neho zrejme odmietavé) správanie. Lenže ja viem, čo chcem, ja by som len nerada plytvala časom a energiou na niečo, čo nemá perspektívu. Je to snáď zlé ? Idem na to zle? Som naozaj neprispôsobivá a neznesiem kritiku ? Nejako som sa v tom zamotala a tápem, neviem už, čo je pravda, čo len predstava. Poraďte mi prosím. Ďakujem. L.
Najprv Vás chcem upozorniť, že môžem skutočne iba hádať. Napriek tomu, že ste to napísali veľmi podrobne a vidno, že to máte veľmi dobre zmapované, aj čo cítite Vy aj čo môže byť vo veci aj čo môže byť len klam (klobúk dole). Vidno že Vám to zaberá veľkú časť psychického života a musí to čerpať obrovské množstvo energie.
Tento problém patrí do individuálnej a ešte lepšie do párovej terapie. Preto všetko čo napíšem berte ako môj dojem, inšpiráciu. Pretože ste si pýtali mužský názor.
Tiež Vám chcem napísať, že myseľ je nástroj (na riešenie problémov). Keď dopílite pílkou koľko sa dá (a nie vždy sa dá prepíliť celé poleno!), odložíte ju (alebo nájdete iný spôsob). Keď domyslíte čo sa dá (=doriešite problém ako viete), myseľ je už ťažšie odložiť lebo nedoriešený problém ju páli. Vtedy myseľ, čoby nástroj na riešenie problémov, tie problémy musí vytvoriť z toho čo zažívate a Vašich skúseností, aby ich vôbec vedela „riešiť“. Obvykle na to používa strach, úzkosť, pocity menejcennosti a tak podobne, lebo cieľom je (asi evolučne) chrániť sa pred MOŽNÝM ohrozením. Snažíme sa predvídať. Podľa mňa je to tá chvíľa, keď od „čo cítim, čo potrebujem, čo reálne viem a presne pozorujem a čo môžem, viem a chcem spraviť“ prechádzame k „čo si myslí druhý, čo by povedal, čo je jeho zámer. je taký a taký ...“. Vo všeobecnosti je to čas na overovanie v realite, na úprimné vyjadrenie obáv a uistenie, či a nakoľko sú opodstatnené, nakoľko presne vidíme čo sa naozaj deje. Na úprimnú a intímnu komunikáciu (ak je vybudovaná). To je niečo, čo by sa veľmi pravdepodobne udialo v párovej terapii. Ja tu môžem len hádať. Riskujem že rozviniem úvahu na nesprávne pochopenom texte, ale pre Vás to spravím:) Môžeme korigovať v príspevku, alebo príďte osobne.
Z toho čo píšete sa mi to javí tak, že sa skutočne snažil. Snažil sa, míňal energiu na to aby Vám vyhovel, aby Vás potešil... až sa mu raz energia minula a on zistil, že toto vlastne nie je on, akoby lepšie začal cítiť, čo vo vzťahu vlastne chce. To čo pocítil je, zdá sa, jeho potreba slobody. To, ako sa ju vo vašom vzťahu pokúša pre seba zabezpečiť prežívate takto: „cítim sa istým spôsobom podvedená, odmietnutá, akoby šlo o odvetu“, podozrievate ho, že Vás len nachytal.
Vy máte v tom čo potrebujete jasno od začiatku. Chcete aby bolo postarané o syna, a vlastne aj o Vás, čo vo Vašom vnímaní znamená mať trvalý vzťah „so všetkým všade“. Inými slovami, Vy zas potrebujete istotu (=bezpečie, zázemie). A zdá sa, že odkedy on pocítil svoju potrebu slobody vo vašom vzťahu, Vaše potreby (istota a sloboda) sú v kolízii. Ak Vám to je zrozumiteľné, potom toto by mohla byť dobrá odrazová plocha pre hľadanie spoločného riešenia. Problém sa zredukoval na „Ako zabezpečiť vzťah, kde ja budem mať pocit istoty, bezpečia a zázemia, neohrozenia, A ZÁROVEŇ on bude cítiť dostatočnú slobodu?“ Môže byť?
Samozrejme, on sa najprv SNAŽIL tú istotu Vám dať (o to viac o čo ste ho odmietala- bojoval o Vás). Lenže zistil, že takto fungovať trvalo nedokáže, začal viac myslieť na seba a Vás to vydesilo (nehodnotím, je to v poriadku a pochopiteľné tak ako to je). Bola to prudká, nepríjemná a rýchla zmena, riadny kopanec Vašej nádeji ktorú Vám svojím správaním vo Vašom ponímaní akosi prisľúbil. Čo je isté je, že ak má vzťah pokračovať, musíte hľadať nové stratégie ako sa k sebe priblížiť, ktoré zohľadnia toto jeho nové uvedomenie toho ako by chcel fungovať vo vzťahu. Momentálne sa stalo len to, že vás to rozdelilo, každý si teraz riešite vlastné obavy, akoby sa vytratilo to „MY“ z Vášho vzťahu, a ostalo len "Ja" a "On(a)".
Ak je to tak, že potrebujete naplniť potreby ktoré ten druhý ohrozuje (Vy jeho slobodu a on Vašu istotu), jedna z vecí, čo viete spraviť hneď je zamyslieť sa sama: kedy presne, aké presne správanie keď vidím u partnera, cítim že mám istotu ktorú potrebujem? Nie je ľahké to zistiť, lebo to očakávate od partnera (že na to príde sám, že to dostanete). Tiež keď to nemáte, silno to prežívate a môžete ho podozrievať, čo sťažuje približovanie a ochotu porozumieť mu či robiť prácu pre vzťah. Ale ak na to prídete, budete schopná mu dať na seba „návod“, povedať mu presne, čo vlastne by ste od neho potrebovali- vypýtať si to od neho aktívne. Druhá vec ktorá z toho vyplýva je, že na všetky jeho reakcie (odťažitosť, snahu uvoľniť pripútanie vo vzťahu a pod.) sa odteraz môžete pozerať ako na takú istú jeho snahu o naplnenie jeho potreby v rámci vášho vzťahu. Môže takú potrebu mať nie? Tipujem, že tá jeho slobodnosť je nakoniec jedna z vecí, ktoré pre Vás na ňom boli (a sú) atraktívne, nie je tak?
Vo Vás ale jeho náhla zmena správania spustila podozrenie. Postavili ste ho na reálnej skúsenosti, že kedysi slobodne vyhľadával nezáväzný vzťah na internete. Aj ste si to pre seba pomenovali- frajerkár. To z čoho máte hrôzu, že by ste naletela. Cítite sa zraniteľná, lebo ste už unavená a necítite podporu od ďalších ľudí, cítite sa sama. O to naliehavejší je strach z ohrozenia Vašej istoty. Túto dilemu, či je to frajerkár alebo máte pravdu nevyriešime. Stojí ale zato odložiť myseľ uprostred polena a pozrieť sa teraz na to z pohľadu potrieb, ktoré obaja máte a snažíte sa uspokojiť tak ako sa snažíte. Overiť v realite. Dosť pravdepodobne sa potom ukáže presnejšie, ako to je naozaj. Možno je to ešte inak, než Vás napadlo v najbujarejších predstavách.
Čo Vám môžem poradiť je začať tým, že sa pokúsite porozumieť jemu. Ak sedí čo som písal vyššie, je možné nastoliť túto tému s niečím ako „Vieš, keď si sa tak náhle začal ku mne správať inak, zľakla som sa, zabolelo ma to a dostala som strach či Ti môžem dôverovať, či v tom nie je iná žena, či som dosť dobrá... . Ale potom som si uvedomila, že si sa asi dosť obetoval keď si sa snažil vyhovieť mojej snahe mať partnera stále pri boku. Že ty ma vlastne nechceš opustiť, len chceš v našom vzťahu mať viac slobody. Je to tak?“ Počúvajte ho, skúšajte porozumieť, nedajte sa strhnúť prúdom myšlienok čo všetko chcete aby vedel on. Poviete mu to hneď ako ho pochopíte a dáte mu najavo že mu rozumiete- ak to vôbec po jeho pochopení ešte bude treba povedať! Potom bude ochotnejší počúvať o tom že máte potrebu mať partnera pevne pri sebe, ale ste ochotná pre vzťah s ním hľadať spôsoby, ako Vy budete mať istotu a on bude slobodný. Zaujímajte sa o to, čo by potreboval od Vás presne, hovorte o tom či je vo vašich silách to skutočne tak spraviť, hovorte čo presne by ste potrebovali Vy aby ste sa cítili isto a vnímajte, či to pre neho nie je privysoký nárok na obmedzenie jeho slobody (spoznáte podľa reakcie- ak sa naštve, je privysoký:). Tento prístup môžete použiť aj v prípade, že som sa úplne zmýlil v tom, čo každý z vás skutočne potrebuje. Možno sa nedohodnete vo všetkom a hneď, je to beh na dlhú trať, ale budete komunikovať- budovať vzťah, vráti sa Vám „MY“, ktoré je pre Vás tak dôležité. A myslím si, že aj pre neho. I keď asi nie je ľahké zosúladiť potrebu žiť slobodný život so záväzkami usadenia sa, čo poviete?
A potom príde na rad aj overenie v realite otázky: „Vadí jeho blízkym na mne niečo?“- Možno áno, možno ide o jeho problém s prejavením citov pred ľuďmi, možno je to niečo iné, ale to Vám povie iba ak bude vaša komunikácia natoľko intímna, iba ak bude skutočne veriť, ak ukážete, že Vám sa to povedať dá.
Takže toľko moje dojmy a nápady. Celkom ma zaujíma nakoľko sa Vám táto „konštrukcia“ zdá reálna, a ako sa bude vyvíjať ak niečo na základe nového pohľadu na vec spravíte inak.
S pozdravom,
Ivan Vyskočil
www.sunriseporadna.sk
Komentáre
Dobrý večer.
Znie to tak že ste sa nejako minuli a keď ste sa pokúšali nájsť, vždy ste skončili o krok pozadu. Zdá sa, že ste naozaj zničená a s hŕbou výčitiek. A hrozných uzáverov o sebe.
Mne to znie tak, že ste dvaja ľudia ktorí vstúpili do vzťahu, a obaja v ňom dokázali, že príslovie "to čomu sa najviac snažíš zo strachu vyhnúť si tým privodíš" chladne a nekompromisne platí. Chcem len, aby ste vedeli, že na všetko sú dvaja. Vo vzťahu to nikdy nie je tak, že jeden je vadný a druhý super. Môžu byť dvaja schopní, plnohodnotní a nechybní ľudia ktorí sa proste minú. Synergia. A nás vo vzťahu byť nikto neučí.
Možno v tejto situácii to nie je najadekvátnejšia rada, ale predsalen chcem aby ste to prečítali. Skúste občas tú myseľ ktorá hľadá vinníka a nálepkuje Vás, jeho, osud, deti či život, a ožobračuje Vás o energiu zamestnať miesto toho touto otázkou: Čo mám príležitosť sa naučiť? Čo môžem vďaka tomuto získať? Prípadne, ako môj život bude vyzerať o päť rokov?
Potom Vám viem ponúknuť už len osobné stretnutia so mnou, alebo s niekým iným, kto by Vám pomohol prekonať toto obdobie plné sklamania a pochybností o tom, či ste dostatočne dobrý človek, žena.
Držím palce a ešte jedna vec: skúste byť teraz k sebe dobrá aspoň Vy.
S pozdravom,
Ivan Vyskočil
www.sunriseporadna.sk
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Dobrý deň,
ak smiem, je to pekné, že ste si niečo pekné prežila, aspoň na chvíľu. Oslávili ste spolu narodeniny, meniny, boli ste na divadlo.
Stretli ste sa s jeho rodinou, poznáte svoje deti. Reálne ste sa stretávali. Je to fajn. Asi ste sa k sebe naozaj nehodili. Nie vždy človek stretne niekoho, kto sa k nemu hodí.
Ja som sa so svojou platonickou láskou neocitla ani v cukrárni na káve, lebo mi povedal, že nechce verejný vzťah... Čo ma zabolelo. Nechce aby nás spolu niekto stretol. Ale najradšej by mi len telefonoval aj 2 hodiny denne. A toto ja nepotrebujem. Otvorili sa mi oči....
Prajem veľa šťastia v živote. Maruska
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Dakujem. Dakujem za povzbudive slova, za podporu. Ja len, ja viem, uvedomujem si, ze lepsie z kratsej cesty zist. Len boli to, som sklamana. Nakoniec, ukazalo sa, ze clovek, ktoreho som mala uprimne rada, je vlastne niekto celkom iny. Lubila som asi len urcitu predstavu o nom, ktoru ale iba on sam vytvoril. O to je to horsie, lebo vlastne nehral fer. Nebudem uz dalej rozpisovat co a ako bolo medzi nami. Ved obycajne ti dvaja vzdy sami najlepsie vedia, aj on vie. Som si ista. A ja viem tiez.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Dobrý deň,
v prvom rade sa chcem poďakovať. Ďakujem, naozaj veľmi ďakujem za Vašu ochotu, za citlivý a profesionálny prístup. Áno, trafili ste, je to tak ako píšete, hoci mnohým veciam som nerozumela, najmä som nechápala svoj odmietavý postoj voči priateľovi, moju neochotu vychádzať mu v ústrety a máte zrejme pravdu v tom, že to pramení z môjho pocitu ohrozenia, z neistoty, ktorú cítim (bývam podráždená, nepokojná, nesústredená, čo predtým nebývalo). Nie je to ľahké. tiež máte pravdu to s tým "návodom na seba,"raz mi to tak priateľ aj povedal, že on ma z toho vytiahne, že si ma nastaví, síce ešte nevie ako, že motorku už nastavoval..." :) Chcela som postupovať podľa Vašich rád, no odmietal sa so mnou už o tom rozprávať s tým, že sme to už prebrali.
Boli sme v posl. dobe len veľmi málo spolu, a možno sa aj mýlim, ale asi to bolo aj tým, že to, čo som pokladala za akúsi odťažitosť - že sa mi vyhýba, malo inú príčinu. Myslím že priateľ mal skutočne problémy, viete v januári prišiel o prácu, v ktorej bol podľa všetkého veľmi spokojný a ešte stále nemá vyriešený tento problém, a myslím, že aj o to ide, takže zrejme potreboval svoj priestor, aby si poriešil najprv tieto veci. Chápem to - ide o existenčné záležitosti a rozhodla som sa, že tento priestor mu dám, že sa stiahnem. Hoci často som mala pocit, že by som mu mala poskytnúť určitú podporu, pomoc, aj som mu ju ponúkla, ale mal v tomto taký chlapský prístup, chcel si riešiť sám. Podľa mňa by to takto nemalo byť, v podstate byť každý na svoje problémy sám a v mojom ponímaní vzťahu by to malo fungovať inak, ale nechcela som naňho tlačiť, zrejme mal čo robiť sám so sebou a nie riešiť nejaké ďalšie problémy so mnou.
Snažila som sa zo všetkých síl byť aspoň v akom takom kontakte s ním, kúpila som lístky na Radošincov, aj sme boli, viete som marcova, mala som aj meniny aj narodeniny, aj on mal meniny, aj som ho pozvala ku mne aj s jeho najmladším synom k obedu na oslavu. Celkovo už na mňa reagoval tak rezervovane, bol to taký zdvorilý odstup, akoby to smeroval tak do stratena. Síce mi pri rozlúčke vždy dal pusu na líce, ale bolo také umelé, chýbala tomu srdečnosť a celkovo už asi pol druha mesiaca mi neprejavoval lásku. A áno, reagovala som chvíľami podráždene, nespokojne a jeho to asi štvalo. Viete, predtým prišiel a mal sa ku mne, objal ma, pobozkal, stále si ma tak hľadel a tieto prejavy mi chýbali a keď som sa ich dožadovala, povedal, že keď nie je po mojom tak je to celé zle. Ale nešlo o to, aby bolo po mojom, proste som to potrebovala, potrebovala som cítiť, že ma ľúbi a on mi to odmietal prejavovať. Už o mňa nestojí, a ja neviem, čo až tak zlé som urobila, že sa so mnou rozišiel. Povedal, že áno, že to robil, že ma objal, že si ma hľadel, a že veď nech to robím teraz ja, akoby som všetko mala robiť iba ja, dávať iba ja. Aj som sa snažila, ale mám pocit že len ja sa snažím, že dávam, nevracia sa mi to od neho. Akoby ma trestal, za to, že som bola kedysi zdržanlivá, on to asi berie tak, že som odmietala jeho lásku a proste už vidí len to, nie to, ako som mu city oplácala, vtedy cez Vianoce, aj pred nimi, keď som sa snažila vytvoriť svojou pohostinnosťou a láskavosťou príjemnú a láskyplnú atmosféru. Bolí to. Som na dne. Dokonca, môj syn, viete, na tej mojej oslave sa správal hrozne, bol ako čert, ako rozmaznaný fracek. Niekedy taký je, vo väčšej spoločnosti býva rozpačitý a následne roztopašný, bolo to zlé. Priateľ, vlastne aký, už bývalý mi to vytkol, vraj s tým absolútne nesúhlasí, a že mu to vadí. Proste už iba hľadal chyby na mne, dôvody, zámienky? prečo sa rozísť a ja cítim, že sa chcel rozísť už od toho februára. Som hotová, viete, ja som len celkom obyčajná žena, a toto je muž, čo ide v lete na dovolenku do Kene. Sú medzi nami obrovské rozdiely, v spôsobe života, v zmýšľaní, cítení, materiálne, v rodinnom zázemí aj finančné a nikto mi nepovie, že aj o to nejde. Preto som sa držala tak späť, že toto nebude fungovať, sme z iných svetov, príliš rozdielni a toho som sa tak bála a občas som mu aj povedala, že sa k sebe nehodíme (čím som ho údajne zrážala k zemi), ale nie preto, aby som mu ubližovala a zraňovala ho, skôr preto, aby ma uistil, ubezpečoval, že nie, že sa k sebe hodíme perfektne - tak ako to raz aj povedal. Je to preč. Je mi nanič, som v koncoch.
Viete, najprv chcel, aby som bola ja aktívna, aby som viac iniciovala aj naše stretnutia, vyčítal mi nezáujem, ale nešlo o nezáujem, iba som si skrátka myslela, má kopec záujmov, snáď nebude po večeroch vysedávať so mnou pri telke. Nechcela som ho obmedzovať. Teraz, keď som teda bola aktívnejšia a snažila sa s ním byť viac a dávala návrhy, ako byť spolu, odmietal ma a ja už naozaj neviem, ako sa správať, čo robiť. Udržiaval so mnou skôr mailový kontakt, proste cítila som, že už nemá záujem. Muž, ktorý nepotrebuje na ženu robiť dojem, nemá o ňu záujem. Ľúbim ho, ale už je to asi jedno. Jemu je to jedno. Rozišiel sa so mnou. Mailom. Len neviem, čo so sebou, obviňujem sa, cítim sa nemožná, neschopná, chybná. A už asi niet čo riešiť, je to vyriešené, musím sa z toho dostať. Môj záver je ten, že došlo k náhlemu obratu, k náhlej zmene správania z jeho strany a neviem, čo to spôsobilo, nepoznám ten spúšťač. Skrátka zrazu som sa mu znepáčila.
A máte pravdu v tom, že mi to zaberalo a zaberá veľkú časť psychického života a odčerpáva mi to naozaj obrovské množstvo energie a cítim sa už veľmi unavená, vyčerpaná a tiež si hovorím, že keby ma mal rád, keby mu záležalo na mne, na nás, bolo by to inak.
Napriek tomu, ešte raz moja veľká vďaka. L.