Ako vysvetliť?

Dulka, chlapec k nám chodí už takmer 5 rokov, odkedy sme spolu s manželom. A má tu vždy svoje miesto, chodil s nami úplne všade, vždy sme s ním rátali. Počas dovoleniek, výletov, osláv, všade bol pri nás. Taže určite mu nie sme cudzí. A ešte v lete 2010 pred začatím týchto súdnych peripetií sa nám už takmer aj podarilo, že by k nám išiel dobrovoľne, povedal mi, že ak ho zachováme na jeho škole, tak porozmýšľa. My sme to totiž presne tak chceli, aby to bolo z jeho strany čiste dobrovoľné. Ale na strednú školu už by išiel k nám. Potom sa objavil šok, prišiel nám dopis - žiadosť o zvýšenie výživného na sumu 300 EUR, Bolo to pred Vianocami, bola som hotová. My sme totiž normálna rodina, s kopou pôžičiek a splátok. Nehovorím sú na tom ľudia omnoho horšie, ale určite by našim rozpočtom táto suma riadne zatriasla. A to chlapec nevyrastal s matkou, ale babkou. Chodili sme tam, navštevovali sme babku, manžel sa vždy pýtal, čo treba kúpiť, čo preplatiť. A ani slovkom sa nezmienila, že by potrebovala viac peňazí. Matke by sme nedali ale babke áno. Matka nedávala ani korunu, dokonca ani to, čo dostávala od štátu. Tak sme sa rozhodli s manželom, že keď sa už bude konať súd tento, rovno poriešime aj starostlivosť. Pretože sme to chceli riešiť pri prechode na strednú tak či tak. A že babka nestačí som pochopila už dávnejšie a veľa sme do chlapca vtlkali, aby si babku vážil, ale to bolo zbytočné. Babka sama pred nami plakala, že jej nadáva, že neposlúcha a podobne, aby mu otec dohovoril. Chlapec je introvert, ale rovnako platí, tichá voda brehy myje. A keď sme babke povedali, že si ho vezmeme k sebe, tak to už cukla a že ona by umrela bez neho. To bolo ešte pre tým, ako podali žiadosť na súd. Ďalšia vec je to, že je maximálne nesamostatný, veď on si nedokázal ani veci nachystať na oblečenie, odložiť po sebe tanier a také maličkosti. Minule ma zarazilo, keď sa smial na jednom svojom kamarátovi, že musí pomáhať doma. Alebo napríklad chodil na zakázané stránky niekedy aj o pol noci počas školy. To podľa mňa v poriadku nie je. Nikto mu nerozkázal, nikto ho nekontroloval, robil si, čo len chcel. Keď sa začali súdy, chlapec k nám začal chodiť omnoho menej a zrazu úplne odmietal aj prechod k nám. A potom sme pochopili prečo, keď je babka na neho nahnevaná, tak mu kričí, pôjdeš k otcovi, veď zbadáš. Z otca spravila strašiaka. A Keďže u nás musí pomáhať, zrejme aj toto použila a ktovie čo všetko ešte. Som sa ale rozpísala, ale len som chcela povedať to, že sme sa snažili a nešli sme rovno na súd a direktne chlapca chceli. Čakali sme na chvíľu, keď bude chcieť, lenže čím je starší, tým je to horšie, takže to správne moc nebolo. A teraz sme ho mali nechať babke, lebo on chce, a platiť matke peniaze, ktoré sa nedostanú ku chlapcovi? Alebo sa máme teraz na to vykašľať? Dnes som sa dozvedela zaujímavú vec, babka už chlapcovi povedala, veď tri roky vydržíš. Vystavovali ho takýmto stresom, len kvôli tomu, že skúšali, či niečo cez chlapca vytlčú? To vážne dokáže niekto takto nehorázne využiť dieťa. Mysleli sme si, že babka trebárs zavolá a bude sa chcieť dohodnúť, už len kvôli nemu využiť všetky možné riešenia, ale nie. Nevyšlo cez súd vytĺcť prachy tak nech ide, nuž nemám viac čo dodať. Myslíte si, že sa nemáme pokúsiť ukázať chlapcovi, že ho má niekto rád a nebude ho nikam vyhadzovať?

Nuž Iwka ďakujem za radu, boli časy, keď sme brávali babku síce nie, lebo ona nechcela, ale jeho mamu na výlety, my sme ľudia, ktorí nemajú s takými vecami problém. Ale dnes už sa nedokážem na nich ani len pozrieť. Pretože nám urobili a narozprávali také špinavosti, ktoré sa len tak zabudnúť nedajú. Veľmi nám to aj s manželom ublížilo a budeme mať čo robiť, aby sme sa ovládali pred chlapcom a zdržali sa komentárov, ale budeme musieť. Kedysi mi ďakovali, čo všetko sme pre chlapca urobili, kam všade zobrali, aký je šťastný, čo všetko videl a dnes vravia, že sme chlapcovi dali len obnosené šatstvo a začali sme sa o neho zaujímať až po návrhu na súd. A všetky výlety a dovolenky sme pritom absolvovali predtým, pretože potom sa nám narodilo bábätko a už sme nemohli moc nikam chodiť. Vlastne sa nepotrebujeme obhajovať, my dobre vieme, čo sme pre chlapca spravili a ako sme sa snažili, len som prosila o radu, ako mu teraz pomôcť, aby se mu prechod k nám, čo najviac uľahčili.

Iwka ďakujem, a je mi jasné, že v 14-tich to budeme mať ťažké, preto sme sa s manželom rozhodli, že zájdeme aj za psychologom. Sami to zrejme budeme ťažko zvládať, pretože on všeobecne je komplikovaná povaha. A teraz sme v jeho očiach nepriateľom číslo jeden, to je mi jasné. Neviem si ani predstaviť, že keď príde deń, keď máme po neho dojsť, čo bude. Chceme, nechceme s babkou reč hodiť budeme musieť. Hádam má v sebe aspoň štipku citu a rozumu a pomôže nám ho pripraviť.