Či už na základke, alebo na strednej nikdy som nikde nepatrila, do žiadnej skupinky, nikdy som nebola vodcovský tip, bola som svoja a vyhovovalo mi to a vyhovuje mi to dodnes.Pamätám si že na strednej mi to bolo vyčítané- vraj nie som kolektívna, nemám zmysel pre kolektív...no myslím že som nebola ani tvrdý individualista...
som spokojná keď môžem byť sama sebou a nemusím nikam patriť...
ja som ako dieťa neznášala byť sama sebou. Možno by mi to aj vyhovovalo, ak by mi to nespôsobovalo toľko problémov
Muselo to byť krásne detstvo -nehovorím o rodine a podobne, myslím iba školu- šťastie na spolužiakov, že rešpektovali tvoju samostatnosť
Ja som si tú poslednú (krásnu
) vetu musela najskôr vybojovať Dnes už ani ja nikam nepatrím a život je taký pekne spokojný
Hm Akira vlastne ani neviem či som už vtedy znášala byť sama sebou, asi to vyplývalo zo životnej situácie- vážne chorá mamina- schyzofrénia- v tom čase absolútne nepochopená diagnóza...nikdy som neriešila či to iný chápu, či mňa chápu,viem , že som sa často potrebovala aj vyplakať,ale vždy bolo u mňa prítomné akési vedomie toho,že tak je to správne...
Na strednej škole som sa aj na internáte aj v škole kamarátila so spolužiačkou ktorú kolektiv moc nemusel, dokonca raz za mnou prišla iná spolužiačka a snažila sa mi vysvetliť, že ke´d sa s ňou budem kamarátiť iný sa budú zo mňa smiať tak ako z nej-prišlo mi to divné, absurdné...
tiež mi raz ešte na základke povedala jedna spolužiačka úžasnú vetu, ktorú si pamätám dodnes: V tebe je skryte´niečo veľmi zaujímavé Sranda, že si to niekedy také decká vedia povedať- boli sme vtedy asi siedmaci...
..ja som z dvojciat,moja sestra bola vsade,ci v dobrej ,alebo zlej situacii a ja som ,len trpela,preco ona musi byt vsade,ja som bola utiahnuta,nemala som ani kamaratky,niekedy som jej zavidela,ze ja sa neviem tak zapajat a terz je to opacne ja som skorej ta co sa pusta do vsetkeho mozneho,cim to je?zivot nas vyformuje..
ale ako pises,nepatrim nikam,
mi sme tam kde nas potrebuju a maju nas radi,ja som spokojna...
Celkom ma, baby napadlo- existujú "skupinky" ešte aj teraz? Neviem, ja som ich nezažila v práci, síce v reálnom živote existuje nejaký prirodzený výber- s niekým si rozumieme viac, s niekým menej. Ale to pravdepodobne nebude o skupinkárení. Tak ako je to? Lebo ja som v noci ležala v posteli a napadlo ma, že ja stále patrím do niekoľkých skupín a som na to patrične hrdá- keďže sú to absolútne elity Prvou je moja rodina- predsa spolu držíme v dobrom aj v zlom a druhá je predsa naničmama- na toto členstvo som tiež patrične hrdá
Existujú Akira - a existujú aj na NM. Možno chtiac, možno nechtiac. Sú skupiny, ktoré ako ty hovoríš sú ti myšlienkovo sympatickejšie a ktoré nie. Sa pozri keď je tu nejaké vlnobytie názorov, že sa formujú skupiny. A pevne sa v danej problematike držia pokope.
A podľa mňa je to OK.
presne tak, a exitujú aj na pracoviskách - toť nedávno sme to u nás tiež preberali s kolegyňami, čo tu nie sú tak dlho ako ja...
... mali sme kedysi, keď som ja nastupovala, dve oddelenia, v zásade by sa dalo povedať, že jedni boli "myslitelia", druhí "realizátori" - a tí druhí sa stále sťažovali, že oni všetko odmakajú, ale smotanu zlížu tí prví - a tí to LEN vymysleli. Tak sa tieto dve oddelenia zlúčili do jedného, aby neboli trenice - toto síce vyšlo, kolektív sa zžil - ale "nepriateľ" po čase začal chýbať, tak sa zase začali spory medzi týmto novým (spojeným) oddelením (ktoré sa priamo podieľa na generovaní príjmov organizácie) a ostatnými oddeleniami (ktoré robia "služby", ale priamo príjem negenerujú) a tá krivda tentoraz samozrejme je "musíme na nich robiť"
Vždy boli a budú určité "spoločné znaky, črty" ktoré ľudí priťahujú k sebe (a iných odpudzujú) a tak ako si nekúpim parfém, ktorý mi nevonia, nebudem sa "združovať" s ľuďmi, ktorí mi pre niečo nesedia
Iná stránka tohto je ale v tom, že ak mi aj niekto nesedí (čímkoľvek - názormi, vzhľadom, vekom, farbou čohokoľvek...) tak to neznamená, že mu musím ubližovať - či už výsmechom, odsudzovaním alebo priam až terorizovaním - a toto všetko môže mať rôzne formy - podľa mňa už aj samotné poukazovanie na to, že niekto je iný (v čomkoľvek) môže ubližovať - ak ten niekto, koho sa to týka má snahu byť "rovnaký" - lebo aj v tomto sme rôzni: niekto chce byť iba sám sebou a nepodobať sa v ničom na nikoho a niekto druhý chce byť (práve tým podobaním sa) súčasťou niečoho väčšieho, univerzálnejšieho
zvláštne, ja si myslím, že práve tieto "trenice" nás posúvajú vpred. Dajme tomu, keby každý na NM iba súhlasil, veď by nebolo čo čítať A keď so mnou každý súhlasí, nemám na sebe čo zdokonaľovať 
Teda samozrejme ak hovoríme o "slušnej vojne"- bez špinavých trikov a ťahov. Ak hovoríme o tom, že hoci si s ...hmmm, dajme tomu Adus
nesedíme, pretože ona si húdie svoje a ja svoje, pričom naše názory sú absolútne protichodné, čiže nehrozí kompromis , nemusíme sa navzájom urážať a vôbec táto naša nezhoda nezaručuje, že pri inej téme budeme mať rovnako protichodné názory
V škole to bolo iné- teda v tých, kam som chodila a ktoré som mala možnosť sledovať. Skupinky boli akoby v každej triede identické- na vrchu ženského kolektívu žieňa "bárbia"- ktorá už od plienok dokázala koketovať a podmaniť si svoje okolie. Okolo nej zopár "sekundantiek", ktoré chceli byť onou bárbiou a ďalej "tzv. šprtky", ktoré sa ani nemuseli dobre alebo stále učiť, ale nezdieľali záujmy s bárbiou- nebalili chalanov, netýrali učiteľky, nepredbiehali sa v tom, ktorá sa bude viac podobať na Paris Hilton. A potom boli "tiečonikamnepatria", väčšinou slabí jedinci alebo priveľké osobnosti- prvé boli výborným cieľom pri trápení a druhé akoby v triede ani nikdy neboli. Ja som bola v každej ére kombinácia dvoch- najskôr som driblovala medzi obomi kategóriami "týchčonikamnepatria" a neskôr som bola výnimočný mix sekundantka+ šprtka- keďže v trápení a ubližovaní som si (vďaka predošlej opačnej roli) záľubu nenašla. Toto sú ozajstné skupinky. Pretože odjakživa som si mala viac čo povedať s napríklad šprtmi (nikto sa neurážajte, tieto baby boli úžasné žienky už keď boli deti, jednoduché, krásne, múdre a vždy nad vecou), ale nikdy som k nim "skutočne" nepatrila.
neviem, nemám pocit, že sa jedná o "skupinky"- samozrejme, že v každom aspekte života sú ľudia čo hovoria áno a ľudia čo hovoria nie. Ale nie sú to bezhlavo vždy tí istý- "lebo to kamarátka povedala". Možno sú tu aj takí, ale väčšinou sa jedná o ten daný názor. Čiže názorovo blízky ľudia sa občas tiež celkom nezhodnú.
Ja vidím tie skupinky. Už len tým, že komunikujeme pomimo sa tvorí skupina. Upevňujú vzťahy. Vieme o sebe viac a viac vieme pochopiť aj tú ktorú reakciu ( alebo ju niečim ospravedlňujeme vo vlastných očiach ak ňou nesúhlasíme, lebo "lepšie" poznáme čo je za tým ktorým komentárom). Ak napíšem Akria a spol ( tu chápem dievčatá, ktoré s tebou viac komunikujú - aspoň na stránke a ste aj vekovo približné, asi sa aj viac zhodnete).
Nemyslím, že sú tu nejaké rozdiely v rámci skupiny, občas prevezme úlohu "hovorcu" tá, občas druhá.
Akira a spol
Pekne, tak ja už mám aj spol
Ale vieš čo je najväčšia sranda- ja pomimo komunikujem minimálne. A už vôbec o NM sporoch Pri tých najväčších búrkach kde som bola tak moc zakomponovaná ma tie kopy mailov typu "Aki, súhlas do bodky, blááá bláááá blááá" a "dobre už to nechaj tak a bláááá bláááá" absolútne ničili. Dokolečka som obhajovala, vysvetľovala, točila sa v blúdnom kruhu a napokon som nevedela, čo bola súkromná pošta a čo sa premlelo verejne, takže som nevedela čo vlastne môžem "povedať nahlas"
(týmto žiadam, ak tu budem viesť vojnu, netrebaaaaa, načo je taká diskusia, ak sa vedie účastníkom poza chrbát? )
(a ešte dodám- v každom príspevku začínam že JA. Nie preto, že sa má o mne hovoriť, ale ešte stále fungujem princípom "podľa seba súdim teba" a keďže druhých súdiť nemôžem, súdim aspoň seba )
Existuju. V Luciinej skole urcite ano. Su to aktivnejsi a pasivnejsi- cize ti co nieco robia, aj do skoly chodia, aj sa ucia, aj kurzy absolvuju a ti druhi, co maju vsetko na salame, v skole su len preto aby boli a skor v nej nie su ako su- teda na hrane aby ich nevyrazili.
Ma zopar spoluziacok, ktore uz gazduju ako samostatne jednotky a jednu ma dokonca tak, ze uz od prveho rocnika musi makat aby si zaplatila aj skolu aj vylety aj vsetko. Ta dievcina je pre mna uplna hviezda, ako to vsetko zvlada, s miniminiminimalnou podporou rodicov- skor ziadnou ako nejakou...
Ale stava sa vselico a ja ju velmi rada pouzivam ako priklad, ked Lucii "rastu rozky"
No a ako pise Lenka vyssie, skupiny su aj tu....mne sa vsak paci, ze ked ide o zasadne veci, tak skupiny miznu a ostava jeden celok co taha za jeden povraz...a ze sme viac jedna skupina ako viacere dokazala amalka v blogu jednym slovom....
suhlasim, skupinky su, ale co ma tesi, ze su nazorove a nie osobne ci "z principu".
....mne sa vsak paci, ze ked ide o zasadne veci, tak skupiny miznu a ostava jeden celok co taha za jeden povraz...
Na školách bezpochýb skupinky sú dodnes. Hoci ide o tú najlepšiu triedu A NM Ako píšeš a krásne to vystihla aj Ariesa- nie sú to skupinky "lebo preto", ale jednotlivo v každom blogu sa rôzne miešajú, podľa názorov
misacinka... mne sa teda nechce spominat... nezazila som prechod zo zakladky na strednu (teda zazila, ale 9-rocna, tak to je nieco ine), no na gympel nespominam nejak s laskou 
co vsak bolo pozitivne, bol intelektovy potencial, ktorym disponovali moji spoluziaci (berte s rezervou, neviem to inak nazvat). az po zapojeni do pracovneho kolotoca v realnom zivote som prisla na to, aki vymleti/zapredsudkovani/"jednoduchi" ludia existuju... 
nechce ako nechce, alebo nechce ako- ešte ťa to trápi? Ja som celkom nad vecou, asi preto že z najväčšieho tyrana som si urobila najlepšiu kamarátku a sekundatky sekundovali mne samotnej A popritom ma celá trieda ne-neznášala , keďže som nikomu svojim ja neubližovala (snáď, nikdy som nemala ten dojem). Takže sa mi so školou podarilo vyrovnať, aj všetky "jazvy" si zahojiť, aj sebavedomie nabrať a pritom aj tak zostať "tou najtuctovejšou z tuctu" Čo teba drží- aby si to prekonala? Krásna, múdra, rozhľadená, máš všetko po čom polovica z "tých" túži
este som na to neprisla, preco bolo vsetko tak, ako bolo dokonca som to nevnimala tak tragicky v tom case ako teraz s odstupom. napr ked vidim americky tinejdz film a zrazu si vsimam, ze sa stotoznujem s tyranym hrdinom, lebo som si niecim podobnym (aj ked na hony vzdialenym... u nas sa sikanuje inak a asi o dost menej kruto) presla... a taaaaak... divim sa sama sebe, aky velky vyznam som prikladala uplne nehodnotnym veciam a ludom a poznamkam... aj napriek tomu som zas myslim bola dost odvazna a aj sebapresadzujuca, ked chcela, ina a protiprudova... ale z emocionalneho hladiska to bolo dost zle so mnou. fakt, ze az hranicne... 
Protiprúdová Presne vystihujúce mňa Všetci fajčili, ja NIE, ostatní pili- ja v ten deň NIE 1. apríl spolužiaci oslavovali tým, že vyhodili všetky stoličky cez okno, ja som si svoju nechala (aj tak mi to bolo prd platné, keďže učiteľka si teda zobrala moju a ja som s ostatnými kľačala celú hodinu na zemi pred lavicou a ešte som tie stoličky musela aj nosiť cez prestávku naspäť ) , ale na deň učiteľov som zas ja doniesla obrovský bodliak a slávnostne ho podarovala triednej učiteľke
Ale rovnako ako ty, dotýkalo sa ma bytostne veľmi veľa vecí a na tie sa dlho zabúdalo
Vlastne preto mi asi tak dlho trvalo vymaniť sa spod vplyvu "bárbie", síce veci spojené s kamarátstvom s ňou som vlastne neznášala (nie ju, skôr opäť samú seba, pretože ani to som nebola ja)
Akira,
ocenujem tvoju otvorenost, s akou si sa pustila do tejto, ako tak sledujem, pre viacerych bolestivej temy.
Vediet to pomenovat je casto narocne. Aj pre mna.
Ako dieta s urcitym fyzickym nedostatkom som bola od maleho malicka intenzivne vystavovana posmievaniu. Dnes mam 41 rokv a nie som schopna nahlas vyslovit slova, ktore pri to deti pouzivali. Bolo to strasne...
Od malickeho malicka som chodila kazdorocne na operacie do Bratislavy, byvala som odlucena od mamy (vtedy nemohli byt mamy s detmi v spitali). Bolo to strasne...
Od maleho malicka na mna ludia cumeli a vypytovali sa, co sa mi stalo. Bolo to strasne...
Toto moje spomienky na detstvo a aj na skolu. Tam som mala aj kopu kamaratok, vdaka mojej povahe som byvala medzi dievcatami dost oblubena. A nasi tuto moju povahovu crtu zamerne upevnovali.
Stale som vsak bola akoby v strehu, co mi kto a kedy povie. Strasne ma zranilo, ked mi to slovo, ktorym sa mi vysmievali v skole, povedala jedna spoluziacka v jazykovej - vraj jej to povedala moj spoluziak. Ona dodnes netusi, ako ma to zranilo...
Nelutujem sa, to nie. Len som realistka.
Na gympli posmievanie ustalo, ale medzi chalanmi som nebola oblubena. Nebola som lubiva cica, do ktorej sa chalani zalubovali. Ale to je ina kapitola.
S dievcatami som bola kamoska, nebola som elita triedy, ale taky ten priemer. Ucit sa mi vtedy velmi nechcelo, ale na somariny, to som bola vzdy pripravena.
Na vysokej skole som zazila pocit uspechu. Studovala som - pomerne lahko, bez obrovskej namahy a studium som ukoncila s vybornym prospechom.
Vo vztahoch so spoluziakmi to vsak vzdy bol len priemer.
Vraj som vsak zapamatatelny clovek, tom som pocula uz viackrat
Apropo, citat o tom, ze taka kocka krasna a sikovna, ako si ty, prezivala nejake mindraky, je pre mna velmi zvlastne...Vzdy som si myslela, ze krasne baby to maju take jednoduche...aky omyl...
Eva
Evi, keď ti poviem, že nemám jedinú fotku zo základnej školy? Alebo to, že polku detstva som prestála pred zrkadlom a hovorila si, že chcem byť chlapec, lebo tak by som vyzerala aspoň "normálne"? Alebo sedávala na parapetnej doske a plakala, že chcem mať dlhé blonďavé vlasy a aby mi neodstávali uši? Chcela som byť kýmsi celkom iným. Dokonca v ten rok, čo som sa stala tzv "sekundantkou" som chodila neustále v dlhých rifliach a rifľovej bunde. Letné horúčavy a ja v takom mundúre
A z druhej strany- keďže som si okúsila byť aj "stááááár" - vieš čo to bolo, keď každý na koho som sa usmiala sa do mňa hneď "zaľúbil"
Keď som to klišé, že chcem byť iba kamarátka opakovala takmer denne Keď sa na mňa kamarátky urážali, lebo "ten chalan sa páčil im"? Keď ma ľudia len z princípu považovali za povrchnú mrchu?
Tak veľmi si teraz užívam, že som "tá najtuctovejšia z tucta" Síce tieto dve moje kontroverzné povahy sa v sebe občas riadne bijú- lebo keď cítim pocit istoty- nevadí mi byť stredobod vesmíru (hippies párty), ale tam kde naozaj o niečo ide a ja sa mám naozaj prezentovať, radšej by som bola priehľadná- reálny rozhovor, riešenie problémov zoči voči...
Ak nie si masochista, nie je ľahké že ťa nikto "nevidí", ale rovnako nie je ľahké, ak nie si bezcitná prázdna nádoba, niesť zodpovednosť, že ľudia sa chcú na teba podobať, chcú byť tebou a pritom sa ťa nesmierne boja (hoci im neubližuješ a už vôbec nie náročky).
ja som nechcela byt niekym inym, chcela som vyzerat inac. Intenzivne som si vsetky svoje nedostatky uvedomovala, stavalo sa, ze som ich v duchu pocitala - co vsetko je na mne skarede, zle. A zabudala som hovorit si tie pozitiva. aj dnes, ked ma niekto pochvali, mam tendencie tomu neverit.
Aj ja som za otvorenost, ale decka nedokazu svoje pocity pomenovat dostatocne na to, aby im okolie rozumelo.
verim tomu, ze aj to decko, ktore tyranizuje svoje okolie, ma dusu a kona tak z nejakeho dovodu. Mozno je to tiez len obrana.
Celkom fajn, ze sme uz dospele, vsak?
Eva
Evi, ale kto "určuje" čo je pekné a čo škaredé - ani ja som toto "nevedela" odjakživa, ale v určitom momente som prišla na to, že keď kuknem do zrkadla - jedine ja sama mám, môžem a musím rozhodnúť či som to alebo ono.
Prestala som riešiť, či som krajšia/škaredšia ako XY - ale veruže si dodnes poviem - no, dnes je to bieda - alebo naopak - keby som každý deň vyzerala takto.
Chápem, že keď je niekto v situácii ako si bola ty, tak to je ešte o niečo zložitejšie
No a áno - súhlasím, fajn, že sme dospelé - lebo už máme ten nadhľad a životné skúsenosti, už vieme, čo je "dôležité" a čo nie
zaujimave je, ze mnohe modelky, herecky, spevacky, ine umelkyne ci znami ludia, v rozhovoroch povedia, ze v skole nepatrili medzi oblubenych, ze byvali tercom posmechu spoluziakov, ze byvali "skarede kacatka"
Eva
Ja som mala šťastie na pekné a múdre čo nerobili problémy učiteľom, potom na strednej na osobnosti čo nerobili problémy učiteľom a na vyške na šikovné a chytré čo potrebovali nerobiť problémy samy sebe , takže nerobili problémy učiteľom.
u mna to bolo asi tak ze na zakladke som bola vodca,predsednicka triedy..mala som velkee uusta,aj celkom autoritu,ale pritom velmi dobryy prospech a mysliim si ze som bola celkom obluubenaa..a co sa tyka strednej tam sa to zmenilo,do blavy prislo dievca z dediny a blavaaci to dali sem tam celkom pociitit...ale tiez som si v triede nasla priatelky a spriaznenee duse aj ked nie so vsetkyymi som si vychaadzala rovnako-niektoryy suu mi dodnes vzdialenii..ale ked tak rozmyyslam,nic hroznee ako sikanovanie a pod.som neprezila..asi som mala dost zdraveeho sebavedomia,lebo sa ma takee veci nedotkli...mimochodom praave teraz v sobotu maame stretko zo skoly po 12 rokoch prvykraat a ja sa neskutocne tesiim na spoluziakov,dokonca aj na tyych ktoryych som vtedy nemusela.. casom mozno aj to negatiivne vybledne a clovek si pamataa skor tie fajn a pozitiivne veci...
Presne tak, fanti...casom tie zle veci vyblednu a stratia sa...je to preto, lebo my sami im dovolime odist, neriesime ich a nezivime v sebe pocit bolesti a krivdy...je to proces, ktory je celkom bezny, len nie vzdy o nom vieme..a nie vsetky veci idu lahko "od/pustit"...nieco trva kratsie, nieco dlhsie...
Ono na zaciatku po rozvde som vedela aj dvadsat minut hovorit o tom co bolo zle na nasom manzelstve...teraz uz odpovedam vecne- nerozumeli sme si. A basta.
"casom tie zle veci vyblednu a stratia sa" - vyblednu, ale myslim, ze sa nestratia. ostavaju nasou sucastou, formuju nas a ovplyvnuju v nasich reakciach, casto nevedome. Aspon ja to tak citim.
Eva
Ja som akurat dnes pisala anke, ze som si namyslala, ze mam zlu pamat, lebo vela veci naozaj pozabudam a nevraciam sa k nim...je to vsak to, ze tie "veci" dokazem pustit prec...ako skuska spravnosti sa este zvyknu pripomenut a cuduj sa svete-mnohe nebolia. Ked zabolia- su vo mne, ked nezabolia, nemaju sa preco vracat- su uz definitvne prec.
Ale toto nebolo o tebe evi, su veci, ktore naozaj len tazko blednu a tazko sa od/pustaju...
ano, su veci, ktore odidu, clovek sa na mnohe "bolesti" s odstupom casu diva inac. Aj ja mam aj tie odidene, aj tie co neodidu.
Eva
Ja som odjakziva nikam nepatrila. Ako dieta som chcela niekam patrit, ale zial bola som ina. Deti nerozumeli mne a ja som nerozumela detom. To mame s Havranom spolocne.
Zakladka bola flakaren. Chodievala som si to tam odsediet. Kamaratov som mala par. Co mi v zasade vyhovalo, a vyhovuje do dnes.
Stredna bola splnenie mojho sna. Takze ak tie blbosti, co stvarali spoluziaci nepresiahli istu mieru, mohli mi fukat praskovy cukor viete kam. Za krasnu a popularnu som nechcela byt nikdy /uz len preto, ze na to nemam predispozicie/.
Mozno preto, ze som skareda sa mi to zda povrchne ?
Ale nie, ja som vzdy mala ine priority. Pomohla som komu som mohla, a mohol to byt aj moj nepriatel. Niekto, s kym som sa inak nemusela. Nimrala som sa vo svojom svete, ktory bol vzdy uplne iny, ako ten, ktory vnimali vsetci naokolo.
Diskoteky ? S tym som skoncila rovnako rychlo, ako som zacala. Vela hluku, ludi a nic konstruktivne sa tam nedialo. Pre mna priserna nuda.
Pitky ? Raz mi stacilo. Odvtedy som si dala len do chuti, 2 - 3 pohariky max. aj to iba na VS.
S ucitelmi som mala vzdy zaujimavy vztah, pretoze autority boli pre mna vyzva. Vzdy som niekomu brnkala na nervy. Ale s mojim triednym sme kamarati dodnes. Aj jednym, aj druhym
A vyska ? Tam som si nasla par velmi dobrych dusi. A aj ked sa skutocne vidime sporadicky sme stale v kontakte. Vzdy ked sa stretneme rehoceme sa az nas brucha bolia, alebo sa rozpravame o takych vecia s ktorymi sa neda rozpravat s 90% ludmi okolo mna.
Vlaste, tak je to zo vsetkymi mne vzacnymi ludmi
Ked to zhrniem, ja som vzdy bola v uzadi a skor sledovala svoje sny. Nikdy som nepotrebovala stat sa stredobodom pozornosti, aj ked sa mi to obcas podarilo.
a vyhovovalo ti to takto? mam z tvojich slov pocit, ze ano a potom je to fajn. Horsie by bolo, ak by si tuzila, aby to bolo inac.
Tebe niekto povedal, ze si skareda? alebo podla coho si to myslis?
Eva
Ako malej mi to az tak nevyhovalo. Ale postupom casu som akceptovala, ze som jednoducho ina. Ja mam rada hlboke vztahy. Mam rada blizkost mne blizkych ludi. Neviem udrziavat povrchne, alebo vlazne vztahy. Takych je v mojom zivote ozaj malo.
A ci som skareda ? No, miss by zo mna nebola ani nahodou, a zrkadlo doma mame, sa vidiiim este
Sakra, ja ja som škaredáááááá
Miss by zo mňa veru tiež nebola A aj zrkadlo máme, síce ho večne prechádzam bez povšimnutia , ale aj tak sa cítim... kráááásna? Neviem skadiaľ pramení táto sebaistota- pretože spakruky dokážem vymenovať asi aj 100 svojich nedostatkov a dostatky ledva dva A vieš čo ti poviem- mne sa zdá, že sa podobáme, Poláročka. (aj s Konvalinkou ) a vieš čo--- vôbec mi škaredé nepídete Ani trošku- možno tým "podľa seba súdim teba" , takže ak by ste boli škaredé vy, bola by som aj ja
(samá sranda, až na podstatné veci- lebo naozaj nepoznám škaredého alebo pekného človeka. Poznám iba ľudí, ktorý to dokážu "nosiť", alebo respektíve lepšie predať
No Konvalinka s tym detsky nevinnym ksichtikom je ina kost! Kuchar v Tantale- Miso- z nej dodnes odpadava.
Tehotenstvo jej velmi pristane a vyzerala ako Kubusova starsia sestra a nie mamina....
No ty si ta najskaredsia na svete . Netrieskaj . Konvalinka, a ty si ruky nohy mozete podat a vyzerat dost dobre.
Ja som ja, zmierena s tym kto som, a ako vyzeram. Viem, ze za peknu krasavicu a cicu micu dracicu ja nikdy nebudem. Za mnou sa muzi veru neobzeraju. Sa uz dlhsiu dobu nemalujem - asi to bude ta pricina
ale povedz mi- prečo chceš byť dračica? Ja si na sebe práve to cením úplne najviac- že ľuďom oči nekolem , ale keď chcem, niekto sa za mnou určite obzrie Minimálne smetiar čo ma prejde autom
Sorry, Misel, ale KOLES. Bohuzial, ci bohudiiiiik si neprehliadnutelna aj keby si mala na sebe trebars vrece. Smola vyraznych bab A takych vas tu jeeeeeee, je je jeeeeeeeeeee
fúúúú, neviem, čo by si si povedala dnes. O 8 ráno som naliatala od lekára do lekárne, ukašľaná na minder, decko detto. Týždeň bez sprchy, na hlave mastné dredy, ksicht jak šmirgeľpapier A pri bankomate som stretla ex (detská láska, padla jedna "netrafená" pusa na krk namiesto líca a to podotýkam, že som mala 14 aj pol? , ale predsa
) a síce som sa tvárila že ho nevidím a snažila sa tichúčko prefrčať, hovorí mi "ahoj" A mne oči slzili ešte 3 hodiny, čo mi v tom momente kleslo s-vedomie o 116%
Ale teda priznávam- výrazná som a SOM si toho VEDOMÁ
/síce mne výrazná a pekná neznie ako to isté /
aj ja mam rada hlboke vztahy, tie ma casto drzia pri sile, ale mam veeela aj ty "povrchnych".
Mam rada pocit, ze ma maju ludia radi. Zjavne si nieco kompenzujem .
A ked ty budes nabuduce kukat do zrkalla, sa kukny poradneNielen missky s dlhymi hnatmi su pekne baby
Eva
Skusim kuknut poriadne, len dufam, ze zrkadlo nepukne
Evi, tie povrchne vztahy su tiez uzasne a prepotrebne k zivotu a ma ich veru kazdy, aj Polarka, ale nechajme ju, nech veri tomu, ze nie. Ked bude raz taka mlada ako my, tak pride na to, ze sme mali pravdu
Ale maaa... Len im nepriklada taku dolezitost, ako iny ludia /potvrdene pozorovanim prirodnych javov /
zaujímavé... ako sme sa tu zišli... akoby som čítala o sebe- pri Konvalinke, Evke, Polárke... Pre druhých možno podstatné rozdiely- ale základ prameniaci z rovnakého zdroja- ako napríklad Konvalinku odlišnosť zožierala, Polárka ju neriešila a Akira jej podľahla a odskúšala si to z druhej strany... Ale popritom identické črty... hmmmmmmmmmmm
A inak- mňa tiež veľmi zaujalo to "škaredá", síce na tej vete som sa naozaj pobavila (asi rovnako ako tie smajlíky na koncoch )- ale Polárka, vieš, že všetko čo povieme a nech je to myslené hoci zo žartu je v nás? Neverím, že si bola niekedy škaredá, rovnako ako Evka, Konvalinka či ja. Tu skôr ide o nejaké zmierenie- tak teda "ZMIERTE SA S TÝM, JARKA aj KATKA, že ste a aj VŽDY ste boli KRÁSNE " O sebe viem, že ja som sa už zmierila , alebo prebojovala k tomuto mysleniu, Evka sa mi zdá tiež vyrovnaná
"Evka sa mi zdá tiež vyrovnaná"
- co ine mi zostavalo ?
mna v celom tomto blogu prekvapuje, kolko dievcat prezivalo svoje skolske casy tazko, kde su potom ti tyrani ?
Eva
Evi, možno by si sa čudovala, ale možno tí by tu dnes sami prví porozprávali, aké ťažké pre nich boli školské roky. Lebo ako som v tvojom blogu napísala "čo neleží na zemi je konkurencia" a tí, čo jej nevedia čeliť ju musia likvidovať. Takže práve tí sú zväčša najviac poľutovaniahodní
aj ja som tu kdesi uz dnes napisala nieco v tom zmysle, ze aj ti tyrani maju dusu a z nejakeho dovodu sa spravaju tak, ako sa spravaju.
Mam aj taku skusenost, ze niektore decka, co tyranizuju spoluziakov v skole, prezivaju doma velmi krusne chvile...
Eva
Tak :
Ad 1 nemam nohy, ako antilopa, ktore by mi koncili pri krku
Ad 2 nemam telo, ako bohyna
Ad 3 odstavaju mi usi fakt !
Takze taka univerzalna kraska nie som ani nahodou, s tym som zmierena
Ma štveš prosím ťa,koho to tu opisuješ?? Ty si jedna milá a očarujúca bytosť.Neviem si ťa ani len predstaviť v najmódnejších šatočkách a lodičkách na vysokom podpätku,ako sa v tom všetkom tešíš a jazdíš na koni.Polárka,z teba tak žiari tá prirodzenosť,tým svojim štýlom ako sa obliekaš ani nevidíš aká si krásna.Keby ťa chytili do parády vizážisti,bola by nová miss na svete,určite ,ale to by si už nebola ty...
Nemozeme sa drzat prvej verie skaredeho kacatka ? Uz sa tu zacinam cervenat
Kľudne,ako to tebe vyhovuje,ale ja ťa vidím takto
Tak ja velmi pekne dakujem.
Inak poslala som ti mail, som zvedava co povies
Tak :
Ad 1 ani ja nemám nohy až po uši Chvala Bohu, takto som tým čím chcem- chcem antilopie nohy- štekle dorobia, chcem splynúť s davom "žiab", tenisky to istia
Ad 2 ani telo bohyne, ja mám priam telo VENUŠE!
Ad 3 odstávajú mi uši- fakt! Nuž ich zakrývam vlasmi
Ad 4 mám krivé zuby až hrôza, tie bohužiaľ nezakryjem, tak sa nimi pýšim. Ako upír z Nosferatu, iba sa zmieriť
Ad 5 nie som v puberte ale pleť tuším do puberty vstupuje deň za dňom viac a viac...
Ad 6 tuším mám blchy
Ad 7 nie som univerzálne "škrabka" , to je fakt Ja som jednička a unikát Hoci som ten najtuctovejší kremeň z tucta iných kameňov, nájdeš ma na každom rohu, som 7 najtvrdší minerál na svete . Júúúúúúúúú
ja mám priam telo VENUŠE!
Miška, predpokladám, že myslíš také kypré, ako má Venuša. Pozri, ja som za posledný mesiac a pol schudla odhadom (nemáme doma váhu) niečo cez 10 kg, mám pocit, že mi pri chôdzi kosti hrkocú.
A aj tak som oproti tebe tučná .
Neverte jej, Anka ma teraz postavu gymnazistky a vyzera absolutne skvelo. Mam pocit, ze bosorky ako anka naozaj nikdy nezostarnu, ostanu v tom najuzasnejsom veku a najlepsej forme.
nie priznááááávam nemám telo Venuše Ale ako dobre by to znelo, nie? Ale nemám ani telo missky, teraz ma chytá mindrák Chcela som tým iba povedať, že neplačem že nie som ako misska, teším sa že nie som ako "hroch". A obrátene - teším sa že som "hroch", aspoň mi má podprsenka na čom držať
No, ja to vidím tak, že 10 kg hore-dole, to je v podstate šum a fuk - pokiaľ sa človek cíti vo svojej koži dobre .
Minule si tu zavesila fotku: "Aaháááá, aké mám ja faldy!" Išla som si oči vyočiť:"Kdeeeee?"
Vážne, toto naozaj nerieš .
Misel, hroch je toto:
To aby sme si zpakli k comu sa prirovnavas
Jaj, Misel, teraz sa tu smejem, lebo ked sa ludia bavia o tom aky su skaredy tak ma napadne moja Lucia a jej sedem "skaredych" kamoseik, ktre uverili tomu ze su najkrajsie na svete a ked ich teraz stretnem na ulici, bistu, ved aj suuuuu
A potom ma este napadne jeden starucky par, bielovlasy dedusik s babickou sa vedu za ruky, podopieraju sa francuzskymi barlami a idu si k nohy na nohu a naramne sa na niecom smeju...TOTO je dolezite...aby sa ludia vedeli spolu smiat aj po rokoch...a ako som uz raz kdesi pisala....kaslat na to ake sme, ci krpate, ci chude...ked sa budeme v Boci nahanat na koleckovych kreslach a budeme sa pri tom z celeho hrdla rehotat, to bude pecka...
BINGOOOOOOOOOOOOO A na margo Konvalinky- tá je veru unikát, pretože ona to vôbec "nenosí". Na nej sa to naozaj nosí samé, nie je to taká tá gýčová alebo neviem aká krása čo srší zo spomínaných Miss, je to taká .... naplňujúca A asi to bude tým, že si jej Katka vôbec nie je vedomá
To bude tym, ze konvalinka je prirodzene krasna a mysli si ze nie je Ona bude krasna aj dvestorocna, stale bude mat ten nevinny detsky ksichtik a sibalske oci.
Tak pod toto sa kludne podpisem. Konvalinka, je uzasna jemna kvetinka. A verim, ze coskoro rozkvitne uplne, pretoze je ozaj vyrazna uzasna osobnost
...Neviem, kam mám zavesiť reakciu na tie vaše chválospevy... Tak dám sem.
Ďakujem. Bolo nutné dostávať ma takto do rozpakov?
A k Polárke - môj muž ťa ohodnotil veľmi pozitívne, keď bol po kočík A to vie byť aj kritický Ja tvoj výzor hodnotím pozitívne tiež , ale po tomto tu by to vyzeralo, že len oplácam komplimenty. A nestranný na naničmame nefungujúci chlap s dobrým vkusom ( ) ocenil tvoj nenamaľovaný šarm, tak to podľa mňa hovorí za všetko. Inak aj Havran sa mu pozdával
Do akych rozpakov ? Sak je to pravda
Inak uprimne, ja nom nikdy nevedela, a neviem prijimat dary, pochvaly, a pod. Nikdy neviem, ako sa spravne reaguje na taketo veci .
Takze dakujeme obaja s Havranom.
nauc sa dievca mas caro, mne stacia tvoje foto na webe a uz sa ti tiskam do stiavnice
Heeeej ? Tak toto je zaujimava zhoda okolnost. Ja ked cumim na tvoju foto, mam pocity velmi podobne tym tvojim
Polarka, nie som na tomto webe dlho, tak vas tu este len spoznavam a ked si napisala, ze si skareda, no nedalo mi a kukla som sa na teba, no teda si skareda... 
. Srandujem . Ja osobne si myslim, ze skaredy clovek ani nie je, mam rada ludi, ktori nie su typicke barbiny, ci kenovia, ale ked sa na nich pozries, nemozes z nich spustit zrak a zdaju sa ti krasni. Proste sa vedia "predat", neviem ako to nazvat. A aspon z fotiek my tak pripadas. Ja som mala to "stastie", ze som okusila byt sekundantkou, barby aj sprtom. Na zakladke som sa kamaratila s najkrajsou babou v triede, na strednej som bola najprv v podobnej partii, ale neskor som pendlovala z jednej skupinky do druhej a nikam nepatrila, ale mali ma radi a svoju partiu som mala u nas na dedine a tam som bola isty cas tou barbinou. Na vyske chvilu sekundantka, kym som tie baby neprekukla a nezhnusili sa mi, tak som potom bola chvilu nikto a potom som si nasla kamosky- spolubyvajuce, ktore lietali po diskotekach, lenze kedze som to mala uz akosi odzite a nebavilo ma to, nechodila som s nimi a napriek tomu sme si rozumeli, respektovali sa, boli sme ako rodina. A pre spoluziakov som asi bola sprt , kedze som nikam nechodila.
Krásu ste už priam dokonale "prebrali" - vo mne ale takešte rezonuje to "šprtovstvo".
Ja som teda celý svoj školský život patrila k tým, čo boli na tých prvých miestach - ale nikdy som nemala doje, že TOTO bol dôvod, prečo sa so mnou (niektorí) nebavili, nikto mi to nijak nedával pocítiť. Že by to v mojich školských časoch ešte nebolo také vypuklé?
Lebo keď začala najstaršia chodiť do školy, tak som jej neraz "vyčítala", prečo je tretia najlepšia, keď vie, že by mohla byť aj prvá. Odpoveď bola - to by som bola za šprta a nikto by sa so mnou nebavil. Až cca v piatej triede nabrala ten správny "drajv", lebo zistila, že bárs je aj šprt, ale keď je šprt, ktorý urobí úlohu nielen sebe, ale aj polke triedy, tak ho všetci "žerú" - a nikdy nemala toľko kamarátov, ako na druhom stupni ZŠ. Ale fakt u mojich detí to odsudzovanie šprtov vnímam oveľa intenzívnejšie (ako že niečo také existuje) než tomu bolo za mojich školských časov.
Adus, niekde tam som napísala- nechápať "šprt" ako urážku alebo človeka s 8 dioptirami bez jedinej dvojky a zmyslu pre humor. Fakt som sa s takýmto nikdy nestretla, vždy išlo o múdre, prirodzene krásne baby s množstvom záľub a koníčkov. Ale nikdy nikomu "nekoľali" oči a nikto necítil potrebu im ani ubližovať ani nič podobné. Akoby žili v inom svete- nezaujímali sa o "bárbiu s mančaftom" a tak sa ani ony nezaujímali o ne. A vždy ochotné pomohli a tak----- v ponímaní mojich skupín neboli "šprti" nikdy terčom zlého správania.
Nie, rozhodne nie ako urážku - ale možno že (aspoň podľa reakcií mojich detí), že sú vnímaní, ako tí, čo sa nevedia baviť, odviazať, sú zodpovední a chcú čo najviac vedieť (a to je v určitom veku neskonale tráááááápne).
Alebo ešte ako "nepochopení géniovia - lebo to tiež v tom školskom veku môže niekomu prísť nepochopiteľné, ako niekto môže "prahnúť po vedomostiach" - to tiež vzbudzuje dojem, že s takým si ja nemám čo povedať a vytesňuje takýchto vedomostí chtivých do izolácie - práve preto aj moja Barča nechcela byť za šprtku - aby s neocitla v tej izolácii
keď už sa bavíte o tých šprtoch tak mne sa páči ako to vníma Filip a jeho spolužiaci.Boli na školskom výlete a v autobuse sa bavil so spolužiakom o nejakých témach čo sa fyziky týkalo, nie tej školskej, ale bola to nejaká téma rádovo vyššie ako sa preberá učivo na ZŠ.A spolužiaci ke´d to počuli ako sa spolu bavia tak len povzdychli, že fíiiiha to sú debaty...žiadne odsudzovanie, skôr proste obdiv, že tí chalani vedia, že sa zaujímajú aj o niečo viac...a v škole si vraj neraz spolužiaci len povzdychnú, že no tebe je Filip hej keď ty si génius , ale vôbec to nie je v rovine, že by sa s ním nebavili...skôr je to asi o tom, či také dieťa dokáže byť aj priateľské k svojim spolužiakom, či poradí, pomôže, podelí sa o vedomosti, je nápomocné spolužiakom...
Tak som si zaspomínala , kde som to v tej škole vlastne bola keďže som od malého mala bola naučená, že si všetko za súrodencov odse..., tak, i keď s mojou povahou(dosť dlho mi trvá, kým niekomu začnem dôverovať, resp.si ho pripustím k telu ), tak som sa začlenila v pohode...a to asi preto, že v tedy ma nič nerozhádzalo...a ak áno, tak som sa nedala a kľudne si to aj ručne stručne vydiskutovala -to bola tá "škola" života doma nebola som v žiadnej skupine-bola som takzvaná nestranná...ale ak sa mi niečo nepáčilo(či už niekto hovoril na mňa zlé, alebo na druhého), tak som sa postavila na stranu pravdy-aspoň ja som to tak brala...a snažím sa o to doteraz
Jáj a ešte som zabola-"šprtka", ani "zlá" žiačka som nebola-ja vždy len taký stred
zakladna skola - tazke, predsudky kvoli rodine, kedze na dedine sa nic neutaji a navyse otec odmietol vstup do strany a my sme chodili na nabozentsvo , najhorsie bolo vsak, ze tie predsudky mali ucitelia, kym ostatnym stacilo pracovat na 50% ja som musela dokazovat svoju schopnost na 120%, skoncilo to tak, ze na druhom stupni som robila vsetky olympiady - matematicka, fyzikalna, prirodovedecka, a k tomu vyborne vykony v sporte, teda v behu na dlhe trate, dokonca som vytvorila aj rekord avsak pomsta riaditela bola sladka, soooolova dvojka z vytvarnej vychovy jedno stastie, ze ma nemal na hudobnej, lebo to by som asi este dnes sedela v osmej triede a robila opravnu skusku nebola som vodca, skor "skarede" kacatko, ktore bolo dobre akurat na pokec a odpisovanie a nasepkavanie - bola som totiz velmi priama, co na srdci, to na jazyku a to sa nenosi,
stredna skola - dievca z dediny v meste (bratislava) nebol vsak problem sa zaradit, kedze boli sme zmiesane, viacej dievcat zo strednych vrstiev, niektore z lepsich, ale mozem povedat, ze sme ako kolektiv boli dost tolerantni voci sebe, az na par potycok, ale pri 36tich dievcatach v triede, to je pochopitelne, boli sme trieda s najhorsou dochadzkou a navzdor tomu s najlepsim priemerovym prospechom bola som dokonca predsednickou triedy, ale len dva roky, potom som sa ochotne vzdala postu, ja totiz nie som diplomat a ked som sa ozvala, tak tie co najviac podpichovali, aby som sa ohlasila, tak ma vacsinou nechali v kasi a co o mne hovorili poza moj chrbat, no uprimne, mala som na haku, ked nema odvahu povedat mi to do oci, tak mi nestoji za to, aby som sa nad tym pozastavovala, avsak nikdy som nemala problem sa "kamaratit" s kymkolvek, ci tichou dievcinou zo zadnej lavice, ci "bifloskou", alebo priebojnou levicou, ak dotycny neurobil podraz, ja som chyby nehladala, na strednej skole sa mi na zaver dostalo krasnej "odmeny" pamatate, ako sme si pisali male pamatnicky, par viet, slov na rozlucku? tak som zostala velmi milo prekvapena, aku vysoku mienku maju o mne dievcata, aj ked viem, mozete si povedat, ved posledne slova na rozlucku, nieco rychlo napiseme, ale neboli to verse, ci odpisane frazy, bolo citit, ze tie dievcata to co napisali, mysleli v tom momente uprimne a ten pocit bol na nezaplatenie
este dodam: boli sme styri deti a nam sa dokonca susedove deti (boli len brat so sestrou a mali dobre financne zazemie vdaka starym rodicom) vysmievali cez plot, ze zebraaaci, ja si to moc nepamatam, bola som dost mala, ale v tomto duchu sa niesla cela moja dochadzka na zakladnej skole nemala som najmodernejsie rifle, ani cizmy, ani bundu, ani pulovre, ale musim priznat, ze mi to neuskodilo; aspon si dnes viem vazit to, co mam a co som dosiahla svojou pracou
bigmama
tema na prvy pohlad oddychova, no tne do ziveho. aj sa jej asi vyhnem a pojdem poriadne dookola. myslela som si, ze moje vnimanie seba samej v detstve, puberte a teraz je ovplyvnene rodinnou bolestou, s nou skoncilo detstvo ale taka ta obycajna puberta nenastala. ale asi to nebude ono. asi by som taka bola bez ohladu na okolnosti. no ako vas citam, uz sa mi to ani nezda divne .
vo vsetkom potrebujem vyssi zmysel/ciel, inak ma to neuspokojuje. odjakziva. neviem sa bavit "len" preto, ze je sranda (bohapusta sranda-pouzivam to casto), vzdy musi byt za tym viac.
urcite poznate film s uzasnou morriconeho hudbou: "moje meno je nikto". asi tak to u mna funguje. obcas terence hill, obcas henry fonda.
Ariesa,
aj mne tato tema zatala do ziveho a samu seba som prekvapila otvorenostou - hlavne sama voci sebe.
a trosku na odlahcenie - terence hill aj henry forda, obaja maju neskutocne oci. Aj ty?
Eva
no nikdy som nebola stihla ako prutik, pekna ako babika, ani vlasy ako princezna som nemala a kreativita v obleceni tiez nic extra novatorske. ale ako jedina z rodiny mam hnede oci, tak som si na nich poriadne kedysi zakladala a dlho som len oci mavala v profiloch na webe. uz ma to preslo, uz mavam obyc. alebo maminkovske fotky.
Nielen tí dvaja, ešte aj Palinko Newmanovie
áno,áno,to je moja láska,ten ich má najsamkrajšie
Mne je to také zvláštne čítať-mne aj tie filmy o šikane a výsmechu detí z iných detí pripadajú ako sen. Nemám zo žiadnej školy s týmto skúsenosť, ale ani nemyslím, že by sa to dialo niekomu z triedy, kde som chodila... Mala som šťastie na kolektívy-základná super, SŠ bol babinec, ale v pohode, no a najlepšie bolo na VŠ. Ale ja som popri škole mala vždy kopu záujmov, tanec, frajerov, takže ja som aj mimo školy bola spokojná... Mám rada srandu + nikdy som nemala problém povedať, čo chcem, čo si myslím, čo nechcem a neriešila som, čo si o mne myslia iné baby... Aj keď ma vcelku tešilo patriť medzi tie "zaujímavé". Spomínam na školské roky veeeeeľmi rada. U mňa bol preplesk až pracovný kolektív-lebo ja som v škole ozaj nemala žiadne trenice s nikým, bola som s ľuďmi, s ktorými som chcela byť, no a v práci také tie klasické priblblo žabo-myšie vojny, permanentnú nespokojnosť s niečím, neochotu urobiť niečo navyše... to som nevedela pochopiť. Ale ako písala Konvalinka-je to aj o intelekte ľudí okolo. Keď sa človek obklopí inteligentnými priateľmi, má laťku vysoko nastavenú... Tak som zírala v práci ako puk na niektoré počiny a chovanie kolegýň.
Ja mám na školu, priateľstvá, lásky... mnoho krásnych spomienok a niekedy by som aspoň na hoďku vrátila čas-pre bezstarostnosť toho obdobia.
A som rada, že aj môj pubiš syn má zatiaľ šťastie na triedny kolektív a kamarátov, spolu športujú, chodia von, opekajú, sú to takí normálni chalani, no myslím, že z tých slušnejších. Malá je ešte malinká, no tej sebavedomie nechýba, o ňu sa nebojím...
....ešte k skupinkám-v jednej pesničke sa spieva: "Sú to blázni - myslíte si o nás - blázni, blázni, blázni, blázni. Sú to blázni - a to isté si myslíme o vás." Asi tak
alexa,
taketo skusenosti ti mozno len zavidiet (v dobrooom, jasneee )
pises o obklopeni sa inteligentnymi ludmi. Ano, suhlasim, priatelov si mozeme vybrat, ale spoluziakov nie - a vidis, ani kolegov...
Verim, ze vsetci tvoji spoluziaci by napisali o vztahoch to iste, ze sa osudu ozaj podarilo dat dokopy fajn decka, ktore spolu prezili krasne skolske casy.
Niektori moji spoluziaci by mozno tiez pisali o dobrych vztahoch, ja som to vsak citila inac...neviem, ci pisem zrozumitelne...
Eva
Rozumiem
Ja naozaj často len ticho šúcham nohami a spokojne si krochkám medzi ľuďmi, ktorými ma život (alebo ten hore) obklopuje.
Vraj sa nemá vravieť-mám smolu, lebo každý si za svoju smolu môže sám - a opak sa môže? Lebo ja to ozaj cítim tak-že mám šťastie-alebo to možno len ja tak vo vnútri vnímam. Lebo si myslím, že sa nejak vážne nepričiním o niektoré veci a oni sa - dejú samé...
Aj v tej robote-nejak sa to potom vykryštalizovalo tak, že blbí odišli a sme teraz super kolektív-bez intríg, zazerania, pohoda (alebo to len ja tak vnímam )
PS: Pre dieťa je podľa mňa dosť dôležité, že vôbec do nejakej skupinky patrí-a nemusí to byť to "jadro". Len mať svojich pár spriaznených duší. Aj keď nie je medzi tými "top", robí ho to silným, ak nepotrebuje obdivovať obľúbených a pchať sa im... do priazne. A aj blbé poznámky majú vtedy inú príchuť-nebolia tak... A "silní" to cítia a dajú pokoj-aspoň podľa mňa... No ak neexistuje žiadne pozadie a dieťa je také samé, vtedy sa môže stať terčom...
alexa to s tymi spriaznenými dušami je super postreh...vždy som mala nejakú tú najlepšiu priateľku-aj na základke a potom aj na strednej škole...a tieto priateľky sú mojimi priateľkami doteraz...ono tí zdanlivo "silní" sú možno dosť "slabí" vo svojom vnútri a preto majú potrebu niekam patriť, do nejakej skupinky, či byť v centre pozornosti
Klodik-ja mám len také priateľky-zo škôlky ( Heluš), zo školy a z VŠ. Neskôr sa mi akosi už nezadarilo nejakú novú uloviť-ale takú ozajstnú, pred ktorou sa nemusíš na nič hrať...
Ja som taky preplesk ako pises, zazila zasa na vyske, mozno az tu sikanu. Mala som take spoluziacky, najprv sme sa bavili, ale velmi skoro som ich prekukla- netuzila som sa zucasnovat ohovaraciek spoluziakov a ani ucitelov, lebo tych som si vazila a tvarit sa pred nimi aka som super. Dali mi to riadne zozrat, ustrky, urazky... nechcem ani spominat na to. Potom ich zo skoly vyhodili a zostali sme len dve baby v triede a sami chalani. Ja neviem preco, ale mam akysi cudny vztah so zenami, bud ma maju radi alebo nenavidia, neviem kde robim chybu, pritom som dost nekonfliktna, ked mozem, pomozem.
Tangy Si pekná? Chlapi na teba letia? Lebo možno tu je pes zakopaný... Ale-dá sa s tým žiť Sme od témy, ale nedá mi-ja si tiež viac rozumiem s mužmi-pre mňa sú čitateľnejší, menej konfliktní a viac nad vecou...
Alexa, no ja Ti neviem ... nie som ziadna krasavica, par bab ma uz sice kvoli chalanovi neznasalo, ale to boli take pubertalne neznasania, napr. ked ma chalan jednej baby prezvanal a ja som mu nedvihala, ani neodzvanala ani nic, aj tak som bola najhorsia. Teraz je to ine, ale je to asi tym, ze sa neviem pretvarovat... a tiez som mala vzdy viac kamaratov. Pamatam si, ze v skolke ma za trest davali ucitelky sediet k chalanom, co pre mna teda vobec nebol ziadny trest .
Prečítala som si blog, ktorý založila Evka, aby pomohla svojej dcérke. Vrátila som sa do školskej lavice a ... rozmýšľam... bola som tiché dieťa, odjakživa som si lepšie rozumela so staršími alebo s chalanmi. Dlho dlho som bola ja tá, ktorej sa ľahko skákalo po hlave. A často. Celé detstvo som túžila byť niekto iný. Doma šťastné dieťa, pretože dospelý vedeli oceniť moje vlastnosti, inak jeden zhlúčik komplexov. Nebola som najmúdrejšia v triede, nebola som krásna a necítila som sa ani pekná. Nebola som ani športovkyňa a až do siedmej triedy som vlastne nebola...nikto... Potom však, ako v každej džungli prišiel prevrat a babám sa prestala páčiť dominanta- vodkyňa triedy. Kamarátky ju zhodili z trónu, tie ktorým ubližovala cítili pocit zadosťučinenia. Iba moja "dospelá" dušička sa takýmto veciam nikdy nevedela prizerať a tak som jej vtedy ponúkla priateľstvo. Podotýkam (keďže v každej triede sú skupinky), že dovtedy som ja nepatrila ABSOLÚTNE do žiadnej. Samozrejme trón sa po chvíli vrátil do rúk vodkyne, predsa odjakživa určovala trendy, mala kamarátov, možnosti... typická dcéra otca podnikateľa a mamy učiteľky- úžasnej ženy, dcéru vo všetkom podporovala a bola jej kamarátkou- prirodzene sebavedomá, vodcovský typ- proste dievča čo malo všetky páky... No ona nezabudla. Urobila si zo mňa pravú ruku, dokonca myslím, že sme sa ovplyvňovali navzájom. Priateľstvo trvalo 3 roky, kedy som nadobudla všetko svoje sebavedomie, naučila som sa "hovoriť nahlas" a ... prestala som byť tá, čo nikam nepatrí. Prestala som sa cítiť ako škaredé káčatko, pochopila som svet mimo svojho "rodného domu". Nebola som ideálne úžasné dieťa- začala som trieskať dverami, behať za chalanmi, kričať a dožadovať sa "svojich práv". Moja introvertná povaha mi však pomohla neprekročiť určité hranice- pre učiteľky som bola v tej dobe asi najhorší typ žiaka- cica na ktorú sa chce podobať polovica triedy, popritom predseda triedy čo vždy stál na strane "svojich" , redaktorka v časopise a školskom rozhlase. Nekričala som na učiteľov, ničila som ich svojím... nadhľadom? Ako keď vám učiteľka nájde ťahák, sfleku vám nasolí 5 a hneď ako ostatný zložia perá sa prihlásite odpovedať a učivo aj opakovanie ovládate na jednotku. Tak to som bola ja
s chalanom, ktorého závidela celá škola
Reči "čo na nej vidí" príjemné neboli a (chvala Bohu) som ich vedela riešiť, čo kedysi na základnej nepripadalo do úvahy, iba preplakané oči.
Na strednú som prišla už s frajerom, diskotéky aj všetky pubošiny som už dávno mala odžité, bola som už iba obyčajná ja. Znovu žiadna elita, ani klasická "bifľoška" čo ako sadne do lavice, tak z nej poobede víde. Zase som tuším nikam nepatrila. Do školy som chodila cez plot a síce som si držala svoje povahové črty, nebola som už pre nikoho "stááááár", večne v rifliach, najobyčajnejšom, najpohodlnejšom tričku, vlasy v cope a číňanky na nohách. Baby čo si prišli na strednú urobiť "novú tvár" ma dávno "prešťali".
Ale to už som neriešila "nepatrenie" do skupinky, môj svet sa už vôbec netočil okolo spolužiakov a vlastne ani kamarátov. Držala som sa na nejakej linajke kdesi uprostred- v škole šedá myš, večer však stretávali "hviezdu" zo základky
Potom však prišiel zlom. Išla som so spolužiačkou z telesnej a ona veeeeeeeeľmi škaredo ohovárala druhú spolužiačku- jednu z tých "miss", avšak takú, ktorej sa nedávno stala veľká rodinná tragédia. Noooo a ... na druhý deň sa z môjho chúďatka stala "chudera" a moje slová boli totálne vytrhnuté z kontextu.
Nuž, stala som sa tŕňom v oku všetkým spolužiačkam. Nemohla som sa brániť, keďže by som musela ísť s celým rozhovorom von- čiže povedať spolužiačke všetky tie hnusné veci čo povedala jej kamarátka- a ublížiť som jej proste nemohla. A tak som si pretrpela... ani neviem, 2 týždne, alebo viac? vážnej psychickej šikany, ktorú som však vovnútri zvládala ľavou zadnou, s gladiátorským pocitom vlastnej, vnútornej sily a spokojnosti, že to dokážem zvládnuť- nastaviť vlastnú kožu za niekoho iného....
Dnes sa kamarátim so všetkými spolužiačkami, dokonca s tou, ktorú som vtedy bránila chodíme "venčiť" naše detičky a smejeme sa, že raz z nich budú manželia
Dodnes som jej nepovedala, čo sa vtedy narozprávalo. Svoje som jej vysvetlila- nedávno, pretože som nedokázala žiť s tým, že si o mne myslí, že som povedala hentaké špinavosti.
A teraz- do akej miery vás formovala škola? Ktorá ste bola skupinka? Ako ste školu prežívali? Menili ste v nej za tie roky svoje postavenie? Bol odchod na strednú pre vás nový začiatok, kde ste chceli byť za "krásnu a populárnu" alebo ste si to odžili už na základnej? Alebo doteraz žijete a neviete, aké ste úžasné?
Lebo ja som na základnej nebola taká silná a nevedela som to. A slová uznania, čo mi povedal jeden spolužiak mi dodnes rezonujú v hlave
Hoci dnes som jedna z najtuctovejších žien idúcich po ulici
Ale musím dodať- všetky tie roky môjho utrpenia, ponižovania či sĺz zo mňa vykresali túto podobu. Nebyť ich, asi by som síce ešte študovala, ale nenávidela by som samú seba a pri každom pozretí do zrkadla by som si opakovala modlitbu za to, aby som sa ráno zobudila a bola niekým iným.