Vďačnosť

Brý večer,
ani neviem ako mám začať.. asi začnem tak, že som si dnes uvedomila, aká som občas sebecká. Začalo to tým, že sme boli ráno v kostole o.O (čo sa u nás často nestáva. Teda, vôbec, len bola rodinná oslava a bla bla..). Samozrejme, naša podarená rodinka z toho mala srandičky a ja som polovicu kázne prezývala alebo som sa snažila potlačiť smiech (predstavovala som si scénku Mr. Beana v kostole ako spieval Haleluja). Ale musím povedať, že niektoré veci sa mi dostalo pod kožu. Neviem presne o čom všetkom rozprával ale pointa bola asi taká, že sa syn vrátil k otcovi a tak.. no a som tak rozmýšľala, že aký mám ja vzťah s rodinou. Vravím si: s mamkou, fajn. S tatkom. Tiež celkom fajn. S bratom.. Kým nie sme spolu, je to okej. Potom mi napadla taká vec. Možno poznáte film/knihu Tajomstvo (The Secret). V jednej časti sa tam píše o tom, že máme byť vďační. Veď som to čítala, tak si hovorím: „Za čo môžem byť ja vďačná? Lekári mi dodrbkali chrbticu, nedávno ma opustil priateľ, ktorého mám stále rada, v škole sa mi nedarilo.. Za čo mám teda ďakovať?“ Skúsila som to a ďakovala som za hrozné hlúposti. Za to, že si mám čo obliecť, za to, že mám materiálne veci, ktoré chcem (nie všetky, ale veľa). A tak mi napadlo.. Veď to sú hlúposti... Spomenula som si na to, ako sme boli, myslím, že v Jasnej. A tam sa rozprávalo o tom, ako niektoré.. napíšem taký výraz.. „závidia“ mojej babke (babkabetka) a mamke (nicebosorka) aký majú super vzťah. Som to nejako neriešila, aj keď mi bolo ľúto, že aj ostatné ženy také vzťahy nemajú. Bolo mi to ľúto, áno. Ale neuvedomila som si, že aj ja mám takú mamku. Môžem jej povedať asi všetko. Od chlapcov po cigarety, alkohol.. Všetko. A tak som si teraz.. tak ale riadne.. uvedomila, že má pre mňa akési pochopenie. A ja som taká nevďačná... A nemyslím týmu, že pre ňu nič nerobím. Aj keď mi dačo mamka povie, tak prevrátim očami, pocukám si, ale nakoniec to urobím. Ale nevďačná som bola vo svojom vnútri. Proste, veľa vecí som brala ako samozrejmosť :/ Mám tu mamku, dačo chcem, poviem jej. A veľakrát som si aj povedala, že už od nej nebudem nič chcieť, ale vždy som si niečo našla. A porobila som aj poriadky, aj objednávky a tak.. Ale tak vnútorne to bolo také.. iné. Ja ani neviem, či mám nejakú otázku, či som normálna alebo čo :D ale proste som to potrebovala dať von.. Tak inak sa cítim. A aj keď vidím, že je mamke zle abo niečo.. tak ja ani neviem, čo mám robiť, niekedy vo mne tak hrkne, že čo je.. A.. už ani neviem, čo som chcela presne povedať, lebo mám taký mišung v hlave.. Ale hlavne chcem, aby vedela, že som bola sebecká tak kus :/// ale chcem vyjadriť svoju vďačnosť, lebo naozaj mám strechu nad hlavou, oblečenie, jedlo.. ale hlavne to pochopenie, a aj keď mi niečo zakáže mamka.. postupne prídem na to, že je to pre moje dobro.. takže, chcem povedať jedno veľké Ďakujem...