Reakčný čas

Jedným zo skvelých benefitov cyklistiky patrí aj zlepšenie reakčného času. To je presne ten čas, kedy sa potrebujete rozhodnúť, či obídete kaluž vpravo s rizikom vyletieť z cesty, alebo či ešte stihnete pootočiť hlavu, či nezavadziate autu za vami a obehnete tú kaluž vľavo, alebo zvážite zdvihnutie nôh aby, ste mali aspoň trochu čisté lýtka (nie moc dobrý nápad, ak máte tretry a tie vylučujú tento pohyb bez pádu) alebo vyhodnotíte v okamihu všetky tieto možnosti a uvažujete len nad tým, či tam neni jama niekde pod vodnou hladinou a je vám šum a fuk, koľko vody na vás nastrieka. Aspoň nejaké osvieženie v tomto teple.Veľký úsmev
 
Reakčný čas nielen cyklistu, ale aj motoristu je úžasná vec. Rozhodnúť sa rýchlo a správne nie je ľahké. V prvom momente obraz na sietnici oka môže byť totiž úplne niečím iným, ako v skutočnosti nakoniec je. Svoje urobia tiene, vzdialenosť, uhol pohľadu. No a psychika vážení. Psychika hlavne.
 
Včera som sa stratila. Do slova a do písmena.
Vyšla som si testovať luxusne vytoonený MTB do neznámeho terénu Opatovskej doliny. Úžasné stúpanie, mierne upravené podložie (asi tade niekto urobí raz asfaltku alebo čo), miliónové výhľady. Muchy už tak miliónové neboli, zato ich milión rozhodne bolo. Tak som si šťukala všetky kolečká čo na biku mám, odháňala muchy a hovorila si, jaká ja som dobrá, šikovná, talentovaná, ani som sa ešte na tom štrku neskydla, aj tie vyjazdené koľaje zvládam, a že kdeže je tých dych berúcich 20% stúpania, čo som naštudovala na mape, kedyže budem ten bike tlačiť. Stúpanie nakoniec nebolo a ja som sa ocitla na konci štrkom upravenej cesty. No a čul babo raď, lebo vyzeralo to ako taká lúčička a z neho 5 ciest. Po jednej som prišla. Ale kade ďalej? Na tej mape to vyzeralo teda prehľadnejšie, respektíve žiadne námestíčko a len jedna cesta. Tak som začala vľavo.
 
Vyštverala som sa tlačiac bicykel popod lieskovú alej. Nááááádhera. Liesky spájali konáre nad mojou hlavou a tvorili zelený tunel. Aj som odfotiť chcela, ale čo keď som jednou rukou pustila bike, už si to šinul naspäť dolu kopcom. Vyšla som z tunela, kukla vpravo vľavo našla dátové pripojenie a zistila, že teda dobre nejdem. Tak som sa trepala dolu. Tak teda druhá cesta. Po 30metroch som pod sebou zrazu našla niečo ako 20% ale klesanie, cestu vpravo vľavo sa kľukatiacu. Oj moja - to nedáš. Ani vedľa bicykla.
 
Tak teda do tretice som skúsila. Cesta bola docela príjemná, ja nohy mimo pedálov, striedajúc som sa odrážala od krajov a brzdila nielen vylepšenými brzdami, ale hlavne nohami. Keď som konečne našla zelenú značku turistov, tak som si nohy dovolila dať aj hore, reku, nebude to tak zlé, ak je to oficiálna cesta. A tak som sa púšťala prvé metre, začalo ma to baviť. Aj pot čo zo mňa cícerkom lial konečne uschol.
 
Keď som prešla na časť cesty, ktorá obiehala lúku, cesta začala byť príjemne trávnatá, rovnejšia. Tak som to pustila. Keď tu kukám pred sebou, niečo sa mi tak 100 metrov postavilo do cesty. Hlava ňufákom otočená ku mne, videla som len stojacie uši a obrysy telíčka cca max do výšky mojich kolien. Mačka. Juj super, asi budem blízko domov. Ale nemala by som byť blízko obydlia ešte. Vari len to nebude divá mačka! Mohla by ma napadnúť? A čo ak je to mačka a je besná? Ako veľký je taký rys? A tak som s celej sily začala napriek môjmu strojčekovému šušlaniu robiť na ňu šicccccc šicccc šicccc. Mačka sklonila hlavu, ale nehlo ju to. Asi ma nepočuje. Koza. Šak dočkaj, ja ťa zramujem v tej rýchlosti. Metre medzi nami sa skracovali a rýchlosť pribúdala. Začínala som tušiť farbu. Ryšavá. Šiccccc, šicccc. No schválne - skúste ten zvuk urobiť nahlas. Poriadne nahlas. To ani nejde. Zrazu si to mačka rozmyslela - resp. ma konečne zbadala a zaregistrovala. Pootočila sa celá z profilu a ja som zrazu jasne rozoznávala špicatú papuľu a huňatý dlhý chvost. Ešte pár metrov a bola aj biela a čierna farba dobre viditeľná. Líška. Ubzikla mi v posledných momentoch z cesty. Inak - celé klesanie som rachotila jak stádo jeleňov. Musela si myslieť, že nejakého asi uloví či čo.
 
Do konca mojej cesty lesom po neznámych chodníkoch som si pospevovala - zelená značka, krásna značka, zvieratká skryte sa, ja sa vás bojím. Určite by bol z toho hit. lebo ja som si to vládala vyspevovať úžasný 20 minút, kým som nezbadala prvú plechovku na zemi a vedela som, že civilizácia je už blízko.
No a prečo som vlastne písala o reakčnom čase?
Ja teda ten svoj trénujem, ale odporučila by som to aj tej líške. Evidentne z nej nie je ani šofér, ani cyklista. Veľký úsmev

Komentáre

no, si odvážna. Ja mám problém ísť do lesa nad mestom, kde chodia aj autá. Nieto niekam, kde líšky doslova dávajú dobrú nos. Aj keď vlastne, mne minule v meste líška priala dobré ráno.

Obávam sa, že to neni odvaha ale blbosť. Veľký úsmev

Kým poznám ako tak terén, viem, že sú tam cca 2-3 ľudia v priebehu hodiny, tak je to super. Stačí pozrieť niektoré segmenty z aplikačky - v priebehu dňa tade prejde 10 jazdcov s rovnakou aplikáciou, čo je rátam tak maximálne 1/8 vyskytujúcich sa - niečo normálni turisti, presúvajúci sa ľud z bodu A do bodu B cez kopce, hríbari, niektorí športovci používajú iné apky, niekto vôbec nič, však nie sme ešte všetci hádam monitorovaní. Úsmev Tak tam ak sa človek skydne, nič sa nedeje. Niekto ho nájde. Toto mi tak docvakávalo postupne, keď ani tie dáta nešli načítať, čo mi známy posielal, kade mám ísť. Že ja tam zostanem na veky vekov. Hambím sa

Ale nerobme paniku ako mi bolo potom s nadhľadom povedané - no tak by si došla o deň dva do Bánoviec Váľam sa od smiechu po podlaheVáľam sa od smiechu po podlaheVáľam sa od smiechu po podlahe. Ja si ani neviem predstaviť, aké to bolo kedysi, keď išiel niekto fakt do sveta. Alebo keď som videla film A rána sú tu tiché. Že orientácia v teréne ... radšej ísť za nosom Chichocem sa. A len sa nevrtieť. Potom sa dá otočiť "čelom v riť" jako sa hovorí a vrátiť sa.

Tak o tom, jak chodili kedysi to veru hodne premýšľam. Jeden náš vzdialený príbuzný chodieval každý deň do práce tak, že vstával o 2 ráno, aby pešo dorazil do 6. Po cestách je to cez 20km, cez hory menej. Ale aj tak. Po tme a cez hory, kopce. Fakt si to neviem predstaviť. /Ziadna čelovka, žiaden mobil na prisvietenie. Ani mapy, ani dáta.

Možno sme len tak ohlúpli a zleniveli, že to už nedokážeme

Riadne zábavisko, Pohoda tebe adrenalín či dobrodružstvo chýba v živote? Chichocem saVeľký úsmevVáľam sa od smiechu po podlahe

Veľký úsmevVeľký úsmevVeľký úsmev ja neviem. Mne chýbajú teraz kilometre, lebo som prijala výzvu 1000km v júli, že dám. Tak teraz sa snažím natiahnuť deň, skrátiť spánok a nenápadne sa vytratiť na bike kedy sa dá. Tak takto som sa okľukou vracala prosím z roboty. Niekto ide na autobus a ja idem 35km horami jak Maruška na jahody Chichocem sa. Akurát ten kárny pohľad, keď miesto odhadovaného  - do 16,30 som doma, prídem o hodinu neskôr. Hambím saHambím saHambím sa

 

Naničmama.sk

Každá z nás sa občas cíti nanič. S nami ten pocit prekonáte!
Zvládnite spolu s nami deti, manžela, domácnosť, varenie, prácu, zdravie, krásu ... Všetko vrámci hesla - Som krásna, múdra, úspešná a už len občas v "depresii" ;). Podeľte sa o svoje zážitky, skúsenosti v blogu, požiadajte o radu v diskusnom príspevku, alebo v právnej poradni, podeľte sa so svoj recept, pridajte obrázok