Romantikuš román - úvod

Zelená tráva sa ohýbala pod príjemnými nápormi vetra. Všade bolo ticho, iba vtáčiky si občas niečo zaštebotali. Z diaľky bolo počuť dunenie zeme, ktoré sa zosiľňovalo. Dupot koní bolo počuť stále bližšie, tráva sa chvela a malé poľné vtáčiky a lúčne kobylky chaoticky vyletovali preč. Dvaja jazdci zastavili kone tak prudko, až tieto odfrkli. Pod ich kopytami sa rozprestieral malebný kraj. V diaľke bolo vidno šľachtické sídlo s rozhľahlou záhradou a s priľahlými obydliami, v ktorej bývala čeľaď a nájomníci. Jazdci mlčali.
"Tak ty si myslel sídlo rodu Valois ?" spýtal sa konečne starší z nich.
"Áno, preto som ťa sem doviedol. " odpovedal s pokojom v hlase mladší.
"Neverím, že by ti dali madmoiselle Valois. Je príliš mladá. A okrem toho, je z kráľovského rodu. Nie, vysoko rúbeš chlapče. Zabudni na ňu. Náš rod je síce starý,a verný kráľovi ale pre ňu už určite dávno určili iného muža. Neži v ilúziách."
Mladší iba hypnoticky hľadel na zámok.
"Dajú mi ju, " zariekol zrazu. ˇČasu mám dosť, ale ona sa stane mojou manželkou! "
Otočil koňa a uháňal preč. Starší sa pustil za ním.

Toho času mala madmoiselle Janette iba sedem rokov......
.
.
.
.
.
.
.
.
.
O veľa rokov neskôr :

"Madmoiselle podte sem !" zakričala zo schodišťa staršia pani. Janette práve prišla z prechádzky a upravovala čerstvo narezané kvety vo váze. Jej porcelánová tvár s hlbokými modrými očami , raz takými vážnymi, raz veselými, sa spýtavo zahľadeli na pestúnku.
"Čo sa stalo, Nanette ? " spýtalo sa dievča, a zošpúlilo pery do nevypovedaného O.
"Madmoiselle, váš otec práve odišiel zadným vchodom. Nechal si osedlať koňa a zase išiel do Paríža! "
Janette iba nešťastne spustila ruky a zahľadela sa na obrazy predkov, povešané pozdĺž schodišťa.
"A nič mi neodkázal ?" opýtala sa.
"Paul mi povedal, že iba zašomral, aby ste sa nehnevali." odpovedala pestúnka. Janette pomaly vystupovala po schodisku a zamierila do svojej svätyne v západnom krídle. Tu zhromaždila všetky predmety, ktoré jej pripomínali matku. Kľakla si na dubové kľačadlo, ale namiesto modlenia sa iba bezmocne rozplakala. Matkina tvár, taká podobná tej jej, sa iba súcitne dívala z rámu. Obe mlčali. Nevypovedané nešťastie viselo nad nimi......

Jean du Valois bol kedysi šťastný muž. Za verné služby kráľovi dostal rozsiahle majetky a vo veku 45 rokov sa utiahol na svoje sídlo, aby ho mohol zveľadiť, usadiť sa a žiť s rodinou.Jeho krásnu a dobrú manželku mu závidel celý svet. Ani služobníctvo sa nemohlo sťažovať. Viedla všetko pevnou rukou, no bola milá, láskavá a spravodlivá. Nepotrebovali ani správcu, madam du Valois sama spravovala majetky, chod zámku, a dokonca aj svojho zaľúbeného manžela, ktorý ju vo všetkom poslúchal. Keď mu darovala dcérku, krajšiu ako nebo, Jeanovi sa zdalo, že sa ocitol v raji namiesto v zlom svete. Ale po ťažkom pôrode bolo zrejmé, že madam Valois viac detí svojmu manželovi nedá, a tak sa starnúci šľachtic celou silou svojej lásky zameral na malú Jeanette. Z Jeanette vyrástlo bezstarostné, trochu rozmarné dievčatko, ktoré bolo ale veľmi dobrosrdečné a späté s prírodou. Zaujímalo sa o kvietky, o zvieratká, spolu s Nanette ošetrovali ranené zvieratká, a dokonca pomáhala kravičkám a kobylkám pri pôrodoch a starostlivosti o svoje mláďatká. Ako však dievča rástlo, madam du Valois cítila, že je načase začať usporadúvať plesy a hostiny, aby si spolu s manželom mohli vybrať toho najvhodnejšieho pre malú Jeanette. Dievčaťu boli plesy náramne po chuti, rado tancovalo, a spolu s matkou tvorili dvojicu, pri ktorej každý zabudol ústa zatvoriť. Krásny, aj keď trocha rezervovaný vzhľad jej matky dopĺňala Jeanette svojou milotou a vtipnou konverzáciou.
Madam du Valois však dobre vedela, prečo tak ponáhľa s výberom vhodného manžela. Lekár jej už pri pôrode povedal, že jej život už nebude dlhý. A sama cítila, že je to pravda. Samozrejme , nikto nič netušil, iba ona sama. Sily ju opúšťali, často omdlievala (čo bolo módou v tej dobe, preto nikto nepripisoval častým mdlobám význam) a neraz sa stalo, že musela prerušiť prácu a ísť si odpočinúť. S manželom sa predsalen nevedeli dohodnúť na správnom adeptovi. Buď bol príliš blízka rodina, alebo nebol vhodný zo spoločenského hľadiska. Aj keď oni sami už do kráľovskej rodiny nepatrili, nikdy nezabúdali, že rod Valois je kráľovský rod a preto je malá Jeanette princeznou.ˇ
Keď madame načisto uľahla, a vysoké horúčky jej bránili vstať z postele, poslali madmoiselle Janette na podobný ples k jej sesternici. Až vtedy si zavolala pána du Valois a oboznámila ho so situáciou. Vedela, že budúceho zaťa nikdy neuvidí, a preto dôrazne kládla pánovi du Valois na srdce práve tento problém. Pán du Valois svätosväte sľúbil, že sa o Jeanette postará, a nebude jej nič chýbať. Stratu manželky však horko oplakal, a odvtedy to s ním bolo stále horšie. Rád sa zatváral vo svojich komnatách a nechal si nosiť flašu za flašou vína, takže ho Jeanette celé dni nevidela.Mladá , búrlivá krv si stratu matky kompenzovala po svojom.Celé dni lietala na koni, uzavrela sa do seba a iba svojmu denníku vylievala svoje pocity, formou básní a piesní, ktoré si v noci clivo prehrávala na spinete. Malo však byť ešte horšie......
Tou dobou sa totiž v Paríži rozmohlo mať letné sídlo. Šľachtici, ktorí letné sídla mali, usporadúvali v nich búrlivé večierky, kde nechýbalo opojenie žiadneho druhu. Navzájom sa predbiehali, čí večierok bude honosnejší, drahší, výstrednejší a takto spolu súťažili. Pánovi du Valois dali síce rok pokoj, keďže držal smútok za manželkou, ale potom bolo už ich šľachtickou povinnosťou pozývať ho na svoje večierky. A tam pán du Valois úplne prepadol kartárskej vášni, na ktorú míňal a prehrával neskutočné sumy. Ruch v jeho zámku utíchol, polovicu služobníctva prepustil, ostalo len pár najvernejších.....
Darmo ho Jeaneette prosila aby s tým prestal. Keď vytriezvieval po večierku, bol ochotný sľúbiť všetko, aj jeho samého to mrzelo, koľko peňazí poprehrával. Vždy si však povedal, že tentokrát vyhrá svoje peniaze späť a vždy pozvanie na ďalší večierok prijal. Darmo ho Jeanette zatvárala a prosila a zaklínala pri pamiatke jej matky.

Aj tento krát jej ubzikol a doslova ušiel pred vlastnou dcérou do Paríža...