Kamka ,ja to viem ,ale zo mňa si príklad neberte. Na to existuje jedno heslo " VYDRŽAŤ "!!!!!!!!! potom to vraj bude s medom. Alebo
brať veci s ndhľadom a s humorom. Teraz sa asi robím múdra ,ale poučila som sa na vlastných chybách. Tiež som všetko dramatizovala ,ale aj bolo prečo. Už som radšej ticho ,nechám priestor dievčatám ,ktorým to dobre klape a majú na to návod.
Ja som originál optimista s kvietkovanou dušou, flegmatik ako vyšitý. Ale keď padne posledná kvapka...tiež sa mením na beštiu. Snažím sa krotiť. Veľa snívam. Pri umývaní riadu sú moje ruky ponorené vo vodopáde, pravidelne sa brodím džungľou a sedávam na brehu mora. Zostávam stáť v čase a priestore. Potom nič nestíham a tú džungľu mám doma. Teraz som sa rozhodla to zmeniť a stále si opakujem CHYŤ SA KAŽDEJ HODINY. Prestala som si plánovať dni. Žijem pre prítomnú hodinu. Stále mi víri v hlave, že aj Michelangelo mal k dispozícii len 24 hodín. A my mamy neokresávame kamene, ale živých človiečikov. A keď sa zdá všetkého veľa, a že je to u nás neférovo rozdelené, spomeniem si na slová mojej sesternice: Keď žena porodí dieťa, má byť v prvom rade matkou. Až potom prichádza na rad všetko ostatné. A ešte jedna vec mi frčí hlavou keď pením nad výčinmi svojich ratolestí - predstavujem si, že ten malý človek som ja. A hneď ubudne z mojej zúrivosti.
ak je človek vystavený dlhodobému tlaku tak skôr, či neskôr vybudchne.
Výbuchy sú adekvátne tomu, čo sa práve deje v našej hlave.
...jediné čo sa dá robiť,
poprosiť manžela, aby vás cez víkend zastúpil a vy zatiaľ môžete navštiviť mamu, kamarátky a večer ísť na diskotéku.
Verte mi, že ráno budete plné energie a dobrej nálady a budete sa čudovať čo tomu chlapovi "už zase" vadí.... veď nerobíte nič zlé ...a veď súhlasil.
Trochu nadviažem na tému, ako nás ovplyvnilo manželstvo. Dozvedela som sa, že nie som sama, ktorá reaguje na každodenné menšie či väčšie zúfalstvo vrieskaním.
Ako sa dá vysvetliť, že my, krehké, nežné a milé stvorenia, vieme byť také agresívne. Moja smiešna teória znie, že ak nezvládame dennodený chaos okolo detí, domácnosti, zamestnania a keď k tomuto pušnému prachu prídu naši chlapi a škrtnú zápalkou, jednoznačne musí dôjsť k výbuchu. Ak sa takéto správanie stáva tradíciou, dôjde k tomu, že naše drahé polovičky už nereagujú na naše jemné, krehké ja, ale na tú beštiu, čo bezradne behá po byte a ziape "Pomoc, pomoc, pomoc!!!"
A my, keď nedostaneme pomocnú ruku od milujúceho a chápavého manžela, skôr naopak, zopár polienok pod kolená, besnieme ešte viac. A môžeme sa im čudovať, keď majú doma harpie. A môžeme sa my správať inak, keď máme doma takého ignoranta.
Ako sa dá z takého kola von? Kto začne prvý?