Pohotovosť

no... teraz neviem... Ty asi bývaš v našom meste

poznaaaaame... ja som 20 minut cakala s odtekajucou plodovou vodou, kym pan doktor dopozera film. a to mi do terminu chybali este 2 mesiace

nastatsie s maminou nechodim este po doktoroch chodi zatial sama ale skusenosti s pohotovostami mam so synom...vdaka za kazdu novu skusenost pomaha mi to k tomu aby soms a spoliehala na seba a ked som s moj asi 3 rocnym synom dosla na to ze ked su teploty tak netreba utekat k lekarom mi vemi pomohol. niekedy si myslim ze neliecia len si cez nas dopisuju...a maju naiky tajny kod bolesti v pravo.......dojdi na veceru dnes vecer...
pacient je upovedomeny.........zavolam ti vecer..a pod.
vdaka za lekarov ked su treba naozaj ale ked nie a potrebujeme sa utvrdit v tom ci onom radsej otvorte internet ...

Tak takéto poznám...minulý rok som si prvý krát zlomila členok-po páde s malým v kočíku zo schodov...našťastie sa nič malému nestalo, len bol v šoku...prišli svokrovci, svokra ostala s malým a ja so švagrom a svokrom davaj do nemocky...prišli sme o 13:45 a čakali sme až do 17:30! , noha navrela, zmodrela a bolela ako sviňa...prišiel doktor, spravili potrebné veci a domov som odchádzala so sádrou na nohe ale bez zaplatenia pohotovosti... som sa sťažovala s tou mojou papuľkou nevymáchanou...kedže ma zobrali(resp.kým sa uráčilo pánovi doktorovi)tak neskoro, tak chceli love za ošetrenie na pohotovosti...a to s tým "dajte mi skalpel", tak to sa mi vynára v mysli(síce som ešči nebola na svete-teda som sa vtedy rodila )jedna situejšn...mama bola v siedmom mesiaci a bolo jej akosi nevoľno, tak sa vybrali so svokrou do nemocky...tam si ju nechali s tým, že svokra mala doniesť veci...kedže mama cez deň normálne jedla a dala si kefíru , tak sa jej stala na "lehátku" nehoda taká energická erdegbaba jej prikázala prezliecť povlečenie...tak to spravila a ako to držala v ruke, tak sa jej pýta:a kde tu máte práčovňu? sestrička sa pýta:a načo -nó, reku, žeby som to do toho pórodu ešči stihla oprať a ja som putovala do inkubátora

Baby ja vam neviem, ale obcas mam pocit, ze v tej nemocnici sa k pacientom nespravaju ako k pacientom, ale nejakym deckam na skole v prirode alebo co... Vsak nikto ich nenutil pracovat v zdravotnictve. Ked sa im nepaci robit s ludmi, mozu niekde v obchode prehadzovat vrecia so zeleninou alebo umyvat podlahu v kancelariach.
A co sa tyka nemocnicnych prihod, to by som mohla rozpravat hadam aj celu hodinu...
Ako mamina kvoli nedostatocnej starostlivosti o rizikovu tehulku prisla v siedmom mesiaci o prve dieta... Ako starkej, ktora chodila na pravidelne preventivne prehliadky na onkologiu odhalili rakovinu az po roku (!), a teda v nevyliecitlenom stadiu... Ako uja v nemocnici nechali cakat na prevoz v zime na studenej chodbe len v pyzame, a nakoniec tam aj umrel, pretoze mu sestricka "zabudla" dat lieky na astmu, ktore si so sebou priniesol do nemocnice, aj napriek tomu, ze si ich pytal... Ako si kamaratka zlomila na dvakrat ruku a lekar skonstatoval, ze to by bolo komplikovane liecit, ze jej ju amputuju (a keby ho doslova neuprosila, tak jej tu ruku asi fakt odrezu )... Ako znamemu mali amputovat kvoli cukrovke nohu a po operacii zistil, ze mu amputovali tu zdravu... Naco do dvoch tyzdnov zo stresu zomrel na infarkt... A takto by som mohla pokracovat este dlho.
Skusenosti ma priviedli k poznaniu, ze pokial mate zdravotne problemy, treba si potvrdit diagnozu najlepsie aspon u dvoch roznych lekarov a aj potom radsej dat na vlastny zdravy rozum.

Ako to tu čítam - naozaj neviem... Chodím do privátnych nemocníc a k privátnym lekárom? Žijem vôbec na Slovensku?

Doteraz som si myslela, že využívam zdravotníctvo pre bežných smrteľníkov... Ale stretla som sa (až na pár malých nedorozumení) vždy s veľmi slušným a ohľaduplným prístupom ako od lekárov, tak od personálu...
Tak kam to vôbec chodím?

georgina

rodila som na kramaroch, kedze som prisla v noci na urgent a mala som tam take prijatie , tak som povedala: "a dost, nerodim!", ale uz na oddeleni bolo super, sestry i lekari. tak som (predsa len ) o dva dni porodila

zhodou okolnosti sme sa na tom dnes s exom smiali. pretoze mi opisoval i ine situacie ako volal zachranku ku kamaratovi v BA, ako boli neskor na urgente v noci s nim, taha sa to niekolko dni, mlady chalan opakovane kolabuje a posuvaju si ho a posielaju domov so sialenym tlakom. nenechali si ho ani na pozorovanie a posielaju ho z nemocnice do nemocnice, jedni sa vyhovaraju, ze najblizssie to ma tam, inde mu vravia, podla obvodu mate ist hentam a lekarka ho posle inam, lebo tam su na neho najlepsie pripraveni - ale tam ho tiez nechcu ...

Nooo-pohotovost.... Mam skusenosti z viacerych miest a len malo dobrych.
Vedela by som napisat hororove zalezitosti, ktore by podla kamosky pravnicky boli aj zakonne napadnutelne- a stali sa mne osobne.No je to presne ako u nas-myslim v skolstve /som ucitelka/- po skusenostiach s ucitelmi/ako lektorka/ by som svoje deti zverila fakt malokomu-ale nie je to o systeme, ale o ludoch. Lekari v sluzbe su v extremnej zatazi/fyzickej aj psychickej-napr. nasa GAE mala ambulanciu-doobednu po 24!! hod sluzbe/-ale niektorí sú napriek tomu nesmierne ludskí a citliví zatialco iní pristupuju k pripadnym pacientom ako k obludam, ktore ich obtazuju a mozu za ich vycerpanie. Tazko povedat, ktorych je viac.
Kazdopadne, ked Vas humor neopusta ani v takych situaciach, to je super. Inak nasa skusenost napr. z kupelov je taka, ze niektorí ucastnici sa bezne stazovali na lekarov a pracovnikov, s ktorymi sme sa my bezne v pohode dohodli.Spravali sme sa k nim ako k ludom a oni k nam tiez.

...neskutočné,ale je to tak...aj doktori majú svoje blbé dni...mne bolo najlepšie v pôrodnici...môj brat vypadol z balkóna, ležal v TT, pak ho previezli do BA,a tam povedali,že v trnave ho zanedbali,že mu nenaťahovali nohu,a teraz má jednu kratšiu...a keď sme boli so synom detskej nemocnici,ležalo s nami dievčatko s epileptickými záchvatmi,mamička to musela zvládať sama, bo doktorom vždy neskutočne trvalo,kým sa na izbu dotrepali,pre mňa to bol strašný zážitok,ale čo musela prežívať chúďa mamina...tých zlých príbehov by bolo asi veeeeeeeľmi veľa...len dúfam,že tých lepších bude vždy viac a nebude sa to neskončí žiadnou tragédiou ... a ešte na zasmiatie, keď som bola ja malá, bolo mi zle, s otcom sme boli u detskej doktorky,mala veľa pacientov, napriek tomu,že otec naliehal, neuprednostnila nás,nakoniec som sa jej povracala v čakárni,a otec donútil to sestričku umyť

Este napisem jeden prispevok k tejto teme.
Nebolo to tak davno, co sme boli s priatelom na pohotovosti, lebo si privodil uraz na nohe. Sluzbu mali popri lekarovi dve sestricky, ktore sa podla toho, ako bola ktora volna objavovali vo dverach ordinacie ako v tom starom barometri, kde sa podla pocasia ukazovali bud usmiate dievcatko, ked malo byt pekne, alebo zamraceny chlapec, ked malo byt skaredo. Jedna sestricka bola v pohode, ustretova, mila, druha nafucana, odmerana, neprijemna. My sme chytili natastie tu lepsiu variantu. Vsetci, s kym sme mali do cinenia, boli vcelku mili. Tak negativnejsie na mna zaposobilo akurat to prostredie nasej nemocnice. Ked nas poslali na rentgen, strcili mi do ruky vozik s priatelom a ze chodte rovno, doprava, vytahom, dolava, takymi tymi dverami cez dlhu chodbu a tam by ste to mali najst. Keby to tam priatel uz doverne nepoznal, tak asi zabludime. V super modernom vytahu som sa citila ako v StarTreku, cisto take prostredie. O to vacsi sok bol potom po vystupeni z neho, ked sme sli cez dlhy preskleny prechod, ktory nebol osvetleny aj ked uz bola vonku tma, linoleum na podlahe pamatalo hadam este prezidenta Masaryka, museli sme kluckovat okolo dier v nom a vytrhanych kusov, aby sme nezapadli, lebo taky nemocensky vozik sa fest tazko vytlaca, ked zapadne do niecoho takeho. To bolo zas ako z nejakeho ineho filmu. Ako keby sme sli niekam v uz davno nefungujucej nemocnici, z ktorej je uz len stavenisko - omietka na podlahe, nikde nikoho, idete vonkajsou tmou do este vacsej chodbovej tmy... Ale nakoniec sme to nasli, dozvonili sa a ocitli sa v cakarni rentgenu. Tam uz bolo fajn, svetlo, ludia, sestricky... Ale aj tam bolo vidno, ako zufalo by uz budova potrebovala opravu. Bezpecnostne dvere mali fugy, ze by nimi v pohode prebehla aj dobre zivena mys a zarubne na mna poboli dojmom, ze ktorekolek neopatrnejsie zabuchnutie ich zo steny vyvali aj s tymi bezpecnostnymi dverami. A to ani nehovorim o opadavajucej malovke a oknach, ktore sa nedali poriadne zatvorit, kedze za par rokov by sa dali pokojne spenazit ako starozitnosti.
Neviem teda, ci som az taka prilis narocna, ako ja zasa chapem, ze situacia je dnes zla a ze netreba posudzovat veci podla obalu.... Ale neposobilo to na mna presvedcivym dojmom, ze aj to vybavenie nebude rovnako archivne ako vsetko to naokolo.
Kazdopadne tento raz sme sa nemohli stazovat na nic, dokonca sme mali z toho celeho aj vdaka tomu prostrediu este dobru sou.

Ahoj Betana,

dúfam,že tvoja babka, je alebo bude v poriadku.
My sme niečo podobnéz ažili v lete, bohužiaľ so zlým koncom.
Moja babka padla, keď nás odprevázala a zlomila si krčok bedrového kĺbu a zároveň aj zápňstie. Museli sme volať záchranku, ktoré našťastie došla celkom rýchlo. Záchranka ju zobrala do nemocnice a my sme našim autom pádili za nimi. Babku akurát brali na rongen, kde sme s ňou počkali. Našťastie že bol so mnou môj manžel, lebo ja by som sa snáď zosypala a vďaka bohu, že vtedy sa náš synček, ktorý mal iba 4 mesiace, rozhodol simulovať to najlepšie dieťa na svete, a napriek môjmu fňukaniu krásne spal u mňa v nosiči.
Po rongene sme dobre dlho čakali v čakárni, kým ju zobrali na zasádrovanie ruky, a ešte dlhšie, kým sme sa dostali k doktorovi, ktorý nám povedal verdikt - babka zostáva v nemocnici na operáciu a potom na rehabilitácie. Odviezli sme babku do miestnosti, kde jej dali nočnú košeľu odložili jej veci /nakoľk prišla sanitkou a bolo neskoro večer, aby sme jej doniesli veci/, kde jej musel pomôcť s obliekaním môj manžel. Väčšie zhrozenie ma čakalo na oddelení, kam sme ju doviezli. Službu mali 3 sestričky /také šťúple dievčence/, ktoré pri pokuse presunúť babku z toho lehátka na postel ju skoro zvalili na zem, našťastie rýchlo zareagoval môj manžel, chytil ju a potom opatrne ju preniesol na postel.
Potom keď sme za ňou chodili na návštevy sa mi zdalo, že všetko beží celkom fajn, operácia sa podarila /čo v babkinom veku - 84 rokov bolo fajn/, pomali sa zotavovala, začala pomalinky s rehabilitáciou a s pokusmi o chôdzu /nakoľko pre zlomené zápästie nemohla chodiť o barliach/. Už sme sa v rodine dohovárali ako ďalej, kto si ako zoberie voľno, aby sme sa postupne o ňu starali /keďže všetci bývame ďaleko (cca 150 - 300 km) - každý iným smerom.
Bohužiaľ deň pred jej prepustením z nemocnice nám v noci volali, že zomrela - embólia. Vraj sa uvolnila krvná zrazenina z kolena, cez ktoré jej ten kĺ operovali.
Dodnes mám taký pocit, že neviem, či niečo nezanedbali - nemali predsa to koleno sledovať, veď to bola operačná rana.

Dúfam, že tvojej babke všetko dopadne v poriadku a na tento úraz budete iba spomínať ako na príšerné jednanie lekárov ale všetci spolu.

Ja si myslím, že aj tu je to o tom, že čo sa babe chcelo,.....
keď ideme na tú pohotovosť s tým, že ale veď tam mi aj tak nepomôžu, lebo veď pohotovosť .... - tak presne takú službu aj dostaneme
Mám veru bohaté skúsenosti aj na pozitívnej aj na negatívnej strane
.... keď som čakala prvú dcéru, nikto mi neveril, že nemám "dohodnutého" svojho lekára, že som nikomu nedala ani kávu, nie to ešte fľašu či cashe.... a zažila som si jeden ukážkový pôrod bez akýchkoľvek problémov, s príjemným personálom, doktorkom, ktorý ma pri šití tak rozosmieval, že ma pomaly ani šiť nemohol, čo som tak nadskakovala od smiechu ....
.... ale aj také, že mamička 2 roky upozorňovala lekárku, že keď si meria tlak, tak si niekedy nameria nenormálne slabý tep (aj odpadávala) - to bol stále na vine zlý prístroj a keď jej po dvoch rokoch konečne dali holter na 24 hodín, tak do dvoch dní mala voperovaný pacemaker ....
....dcéra spadla na lyžovačke, nedali jej sádru, lebo vraj tam nie je nič zlomené, pri kontrole doma v BA jej naša lekárka dala robiť kontrolný snímok a bola tam zlomenina na dvoch miestach?????

No - ja neviem, ja im a priori verím (pre istotu) a vždy dúfam, že tých negatívnych skúseností bude v konečnom dôsledku menej

adus, ja si nemyslim , ze je to len o mysleni. verim im, vzdy som cakala odbornu pomoc a nie som narocna na sluzby. pokial sa to tykalo mna ani som nehlesla aby som ich nahodou neotravovala.

som naucena, ze ked niekam pridem a nepoznaju ma, tak sa predstavim a poviem preco som tam. a idem tam, lebo im verim. s ludmi nemam problem.

so synom som sa po uraze dostala do nemocnice. niekolko dni som nevedela ako je na tom. moje priame otazky lekari proste odignorovali. ja som sa spytala, ked dovysetroval syna a on odkracal prec. syn dostaval infuzie, nemal este ani rok a mna si nikto nevsimol, nevedela som ani zvysku rodiny odkazat ako sme na tom a ci o tyzden alebo o mesiac ideme domov. ci mozu prist cez vikend na navstevu.

spytala som sa aspon sestier - tie na mna reagovali, pretoze som im na izbe strazila este 3 cigancata, na pristrojoch a snazila sa o mile slovo i ked mi nerozumeli a rozdavala riskove piskoty, lebo vsetko odmietal jest: "sestricka, mozete mi povedat kedy pride pan doktor? vobec nikto sa so mnou nerozpraval, neviem co sa deje" "TO NEBOL DOKTOR ALE PRIMAAAAAR" - a odkracala. ked som matozila po chodbe, stretla som prednostu nemocnice(mal to pripnute na plasti), poziadala som ho aby na oddelenie poslal za mnou lekara, ktory by mi vysvetlil zdravotny stav syna a pravdepodobnu dlzku pobytu v nemocnici. odvtedy za mnou kazdy den 2x prisiel primar alebo doktor. predstavili sa mi, vysvetlili mi operaciu, liecenie, podavane lieky a trvale nasledky. spytali sa ako sa dieta drzi a ze ak chceme, mozme prijat navstevu na chodbe. potom som s nimi upravila jedalnicek (z praktickych dovodov, prcek nemal este rok, bol ekzematik a niektore potraviny, ktore este doma nejedol mu davali v strave, ktora bola urcena pre starsie deti - med, bielko,neskutocne velke obhorene rezne vela korenia - co on prave nemohol a tak sa mi podarilo vyziadat stravu pre kojencov a bola som obzerana ako sprosta vsetkymi sestrami(museli chodit po stravu do detskeho pavilonu), matka co este koji skoro rocne dieta! vyziadala som zmenu ATB, pretoze sprvu vsetko odmietal okrem materskeho mlieka, nic so mnou neboli ochotni konzultovat a tak som vyziadala ATB, ktore reaguju dobre na mlieko a konecne syn prestal aspon vracat, konecne sa so mnou potom zacala bavit pediatricka a chodit na to oddelenie - bolo to totizto odd. pre dospelych pacientov a pediater obcas nakukol len na vizitu ked kolabovalo ciganca )

... po par rokoch bola vo vzdialenejsej rodine nejaka operacia. boli sme na navsteve a vsetci sa zacali bavit o lekaroch a ake uplatky davali. a vtedy mi docvaklo. ked su ludia taki blbi a "vychovavaju" si lekarov, nedivim sa, ze som mala zle skusenosti v bratislave, kosiciach-saci i LM az po dvoch rokoch od drobcovej nehody som pochopila, ze som bola naivna. a aj ostavam.

Ja k tomu len jednu príhodu z pohotovosti. Kamoška mala silno narazené zápästie, celý deň statočne trpela, ale večer sa to už nedalo vydržať, tak som ju odprevadila na pohotovosť. Prišli sme tam okolo 20.00, všetko šlo ako na bežiacom páse, čakáreň plná pacientov sestrička sa každého pýtala, čo mu je,/aby vedeli rozlíšiť podľa akútnosti/. Sedel tam jeden pán a povedal jej, že ho zrazilo auto - nato vyšiel lekár a pýta sa : A kedy Vás zrazilo? On nato, že okolo 17.00. Doktor už len zakončil: A to ste čakali načo? Že Vás zrazí ešte raz?