Ako šumí more

Opäť raz prechádzam pohľadom tie „zbytočnosti“ vo vitrínke – bola výstaviskom mojich najväčších pokladov celé detstvo a je ním po dnes. Malá gumená figúrka psíka, kúpená na dovolenke v Siófoku pri Balatone (Foxi Maxi sa volal), čo bola mojím talizmanom na cestách; šporkaska – drevenička z Poľska, v ktorej sú najdrobnejšie mince zo všetkých krajín, ktoré som precestovala ja alebo moji blízki.....

Keď prídem ku krásnej ružovučkej mušli, už nestačí hladkať pohľadom, beriem ju do rúk – priložiť k uchu, ako to často vídať na reklamných plagátoch si ju nemôžem, nemá ten správny tvar a jej dve časti po tých rokoch už nedržia pokope – ale aj tak počujem ten uspávajúci nežný šum mora......

Bolo to už ozaj dávno – ani neviem, či si to vlastne ešte pamätám, alebo je to už len príbeh, ktorý si „upravila“ moja fantázia tak, aby som ja bola tá princezná a on ten krásny, rozprávkový princ. Mala som 6 rokov a priedušky „na dranc“ – viac chorá ako zdravá – keď detská lekárka odporučila mojim rodičom čo najčastejší pobyt pri mori. Dnes by to možno bola otázka financií – kedysi to bola otázka komplikovaných cestovných formalít. Do krajín ako bola Juhoslávia úrady nie vždy boli ochotné pustiť celú rodinu a tak som sa vo vlaku smerujúcom do Splitu ocitla len so svojou mamou. Už vo vlaku nás osud spojil s partiou mladých krásnych slobodných „kočiek“, s ktorými sme potom neskôr boli aj ubytované na jednom priváte. Mamina bola zrejme celkom rada, že sme nezostali osamotené a tak sme aj na pláž chodili spoločne a samozrejme, hneď od začiatku sa okolo nás začali vyskytovať aj „plážoví inžinieri“. Vysokí, vyšportovaní, tmavovlasí, opálení, krásni.......
Aj mimo letných pláží cesta k vyvolenej často vedie cez mladšieho súrodenca a ani teraz to nebolo inak. Jedna z našich mladých dám si ma obľúbila, a musím priznať aj ja ju – a osvedčená schéma začala fungovať: spolu s Predragom (tak sa „náš“ princ volal) ma učili plávať, potápať sa, chytali sme hviezdice a morských ježkov. Bola som v siedmom nebi, lebo som samozrejme bola presvedčená, že tým objektom záujmu som ja, nie moja „opatrovateľka“. Niet sa čo diviť, že keď som sa dozvedela, že ide s Predragom na loďku potápať sa do hlbokej vody iba ona, tak som žiarlila ako pes ...... Slzy nemali konca – kraja, nepomáhali argumenty, že neviem poriadne plávať, nie to ešte potápať sa v takej hlbokej vode, že je to nebezpečné. Jediné, čo som vedela a čo mňa trápilo bol fakt, že mi môjho princa niekto „ukradol“. Prvá „letná láska“ a hneď taká „tragická“. Tragédia ale trvala len do ďalšieho dňa, keby mi Predrag doniesol tú najväčšiu a najkrajšiu mušľu, akú som kedy videla a dal mi ju so slovami, že je len a len pre mňa.
Letných lások bolo odvtedy dosť, ale žiadna už nebola taká ako táto prvá, ktorú mi ešte stále pripomína krásna ružová mušľa v mojej vitríne suvenírov.