Andulky

Zo „súboja“ o zvieracie miesto v našom ( panelákovom) byte vyšli víťazne andulky. A prečo práve andulky ? Deti vtedy zaujala predstava spolubesedníkov – akože ich naučia rozprávať a bude veľká sranda. To sa nám (teda nielen deťom, ale ani nám dospelákom) ani pri jednej nepodarilo, ale aj tak bolo s vtáčikmi vždy veselo.
Trebárs taký budík sme mohli úplne kľudne odložiť. S prvým ranným slnkom sa pravidelne zobúdzali aj naše živé „budíky“ a pritom im vôbec nevadilo, že žalúzie sú stiahnuté a oni sú ešte v klietke prikryté - štebotali jedna radosť a usilovne sa pretekali s vrabcami za okno, že kto bude hlasnejší . Možno spolu preberali udalosti z predchádzajúceho dňa , alebo si robili plány na ten začínajúci
Zaujímavé bolo aj telefonovanie v ich blízkosti – keď videli len jednu osobu, ktorá si niečo rozpráva ( nejaký prístroj pri uchu si samozrejme nevšimli) , tak predpokladali, že sa prihovára im a usilovne odpovedali. Takže všetky telefonáty v tom období sme mali automaticky podfarbené „prírodným“ zvukovým podmazom.
Stravovacie chúťky mali tiež zaujímavé. Podľa múdrych knižiek to boli bylinožravci – kupovali sme im teda semienka, aj vitamíny, v lete dostali aj čerstvú zelenú trávičku (ale chutil im trebárs aj pekne rozkvitnutý zlatý dážď - keď sme odložili vázičku tesne ku klietke- tak si pochutili). No ale zavďačiť sme sa im mohli aj šunkovou salámou . Tú keď nám zbadali v rukách alebo na chlebíku, tak začali divo lietať po klietke, k tomu škriekať ostošesť a neprestali, kým sme im nedali malý kúsoček. Vtedy konečne prestali a zobali, akoby aspoň týždeň nedostali nič pod zobák.
Vtáčiky nám robili spoločnosť už pred pár rokmi, ale dodnes radi na ne spomíname.