Dva tábory...:-)

"Nočná mora... veľké upratovanie." - ako názov filmového trháka.
Ale, ako to tak sledujem na viacerých diskusných fórach, tak by som žienky rozdelila do dvoch skupín:
1. Tie, ktorým ich matky veľké /predvianočné a predveľkonočné/ upratovanie dokonale znechutili a tak sa ho naučili vo svojich domácnostiach bojkotovať... a čiastočne do tejto skupiny zapadám aj ja.
Dodnes si pamätám víkend pred už spomínanými sviatkami, kedy mne a sestre mama nedovolila si tak "sobotne" dlhšie pospať. Vpádila do izby, akoby vedúca v pionierskom tábore /narodené aspoň v 70-tych rokoch isto vedia akú to aktivitu spomínam/ zahlásila, že ideme upratovať a s nechuťou sme sa pridali. Leštenie okien smradľavou modrou Ok..ou, z ktorej sa hlava príjemno-nepríjemne točila , puntičkárstvo maminy, ktorá videla každú zle doleštenú šmuhu , vyberanie sviatočných riadov z vitrín, ktoré sa poumývali v saponáte a nanovo sa do vyleštených vitrín poukladali, aby sa zas nepoužívali , leštenie nábytku diavou...to všetko som akosi aj pretrpela, pohľad na výsledok čiastočne stál zato a keď mama našu prácu ešte aj pochválila , tak sme rástli pýchou. Ale čo som fakt nezniesla a dodnes neviem predýchať bolo /a je/ tepovanie kobercov . To drhnutie na kolenách kefou, zodraté hánky prstov na rukách, mokré koberce a keď sme na ne pozabudli, tak aj mokré ponožky či pančuchy... hrôza. /Ešte šťastie, že u mňa koberce nahradila vo väčšine plávajúca podlaha a dlažba /
2. A potom sú tu žienky /ako moja zlatá kmotrička/, ktoré gruntujú s takým elánom a nadšením, že vedia k tomu strhnúť aj takého bohéma ako som ja / a to je schopná umyť už aj čerstvo umytú dlážku, keď sa jej niečo nepozdáva/. Priznávam čestne a bez mučenia, som z tých, ktorý radi si poumývajú aj okná /nie v tých najväčších mrazoch a fujavici až tak úchylná nie som , to ešte pred adventom porobím, aby som nevyrábal stresy a nekazila sviatočnú náladu/. Po oknách nasledujú dekorácie, ktoré rozmiestnim na miestach, kde sa im nič nestane. Ku koncu si nechám rýchle premytie kuchynskej linky /vzhľadom nato, že pečiem rada a často, tak si ju musím priebežne poumývať, inak by som múku a cukor musela škrabkou z nej vytesávať /. Také ako umývanie dlážok, drhnutie kúpeľne a WC, vysávania a utieranie prachu, umývanie sporáka nechávam na manžela a synov až úplne nakoniec. Poučila som sa... manžel nechtiac zaviedol tradíciu, keď som ja už ako tak mala poupratované /t.j. čo som stihla to je, čo oko nevidí - srdce nebolí / tak on sa práve vtedy chopil iniciatívy a namiesto vône vianočného korenia a sladkého pečivka, sa nám po byte rozlievala "vôňa" /smrad / Sava, octu a podobných nevianočných "odórov". /Jedinou odmenou mi je, keď drhne sporák s takou vášňou, že ani tanečník salsy by sa zato vrtenie bokmi nemusel hanbiť a možno by stálo zato vyskúšať si to tiež, to ani rotanu by som nepotrebovala /.
Takže, keď moje panovanie s mopom v ruke skončí /a končí vo chvíli, keď mi dôjdu nervy a fyzické sily /, tak vládu preberú moji chlapi a povysávajú, poutierajú, vydrhnú, poukladajú... tiež pokým neuznajú, že učinili upratovaniu zadosť .
Našťastie, u nás neexistujú žiadne normy, koľko a dokedy sa musí upratovať /snažíme sa priebežne/, nevnucujem upratovacie "histerčenie" nikomu, ale zas keby nebolo sviatkov, asi by som sa do toho tak poriadne nedokopala nikdy