Lásky moje najrannejšie

Tak teraz neviem – pozerala som si rýchlo, o čom som písala do obdobnej súťaže pred rokom – ten príspevok som písala, ako keby som bola vo veciach lásky nejaká „pribrzdená“, ale to o čom budem písať tu, by svedčilo o presnom opaku.
Svoju najsamprvšiu lásku si nepamätám – teda, jeho si pamätám, len si ho nepamätám ako svoju lásku. Ale láska to musela byť „ako trám“ – aspoň podľa toho, čo mi rozprávala moja mama. Bol to chlapec z vedľajšieho vchodu a bol už v tom rannom detstve dôkazom, čo je schopná jedna ženská spraviť pre to, aby získala muža svojho srdca. No a ešte aj dôkazom toho, akým taktikom a stratégom musí byť dobrý rodič. Maminka totiž veľmi účinne využila moju slabosť pre tohto mladíka na to, aby ma odučila od cumlíka – toľko mi pripomínala, že Miloš sa nebude chcieť so mnou baviť, kým ho nezahodím, že som jej to uverila a sama som ho hodila do koša. Myslím ale, že táto moja obeť bola aj tak márna, lebo zakrátko sme sa aj tak presťahovali inam a mojej prvej láske bol koniec.
Druhou mojou láskou – neláskou bol spolužiak z prvej triedy na základke Mišo. Hoci začiatok nášho vzťahu nevyzeral práve najlepšie – obaja sme nevedeli stráviť fakt, že akurát nám sa muselo prihodiť niečo tak nepríjemné, ako je sedieť v jednej lavici s chalanom/babou! Lenže čo si je súdené ..... netrvalo dlho a boli sme takmer ako Bonnie a Clyde – Mišo stál na hanbe v jednom kúte a ja v druhom .... A keby len to – nosil mi do školy ukazovať „neslušné“ obrázky. Jeden z nich si pamätám obzvlášť dobre – bola to maľba na plátku z brezového dreva, bol na ňom dobrý vojak Švejk so stiahnutými nohavicami, sediaci na nočníku a nad ním bol onen dobre známy nápis „To chce klid!“. Bohužiaľ, ani táto moja láska nemala dlhé trvanie, lebo do druhej triedy sme už nechodili spolu.
Hoci obe moje najrannejšie lásky pošli na tom, že „zíde z očú, zíde z mysle“ dodnes na ne rada spomínam .....