Moja laska nebeska

Mala som 23 ked som stretla svoju osudovu lasku.. Bol taky krasny a uzasny, nebolo na nom nic co bysom neobdivovala. Boli sme najlepsimi priatelmi. Dennodene spolu a stale sme sa mali na com smiat a o com zhovarat. Dokazali sme spolu aj nadherne mlcat. Trvalo rok kym sme nasu lasku specatili nielen prvym bozkom. Bolo to nieco nadherne vynimocne, prezili sme spolu krasne styri roky. Styri roky bez jedineho nepekneho slovka ci skaredeho pohladu. Nedokazal urobit nic cim by ma nahneval ci znechutil. Styri roky pocas ktorych som bola naozajstnou princeznou. Nasa laska bola cista a nic ju nedokazalo pokazit. Ani prekazky ktore nam stali v ceste ani reci okolia, nic….Bol to princ na bielom koni a ja dodnes kazde rano vstavam s myslienkou na to ci sa dobre vyspinkal a vecer zaspavam s myslienkou na neho a z otazkou ci mal dobry den. V myslienkach mu poslem bozk a poviem ako velmi mi kazdy den chyba. Laska ktoru k nemu stale citim je dovodom ze som stale sama. Neda sa mi na neho zabudnut a laska ktoru k nemu citim je prave taka silna ak nie silnejsia ako kedysi. Uz su to styri roky co som ho naposledy objala, posledny raz pobozkala a obzrela sa ako odchadza…
Velmi mi chyba kazdy den, kazdu noc a ja sa este aj po styroch rokoch len ucim zit bez neho.
Napriek tomu som Bohu vdacna za tie prenadherne styri roky…za roky pocas ktorych som zazila tolko lasky kolko mnohi nezaziju za cely zivot. O tejto laske som tu na NM uz raz pisala, no ked sa povie slovo laska..mne sa vybavi len jedno slovo…jeho meno.