Moja prva ci osudova laska

Bola som v obdobi premeny dietata na zenu...seda myska, nic okrem dlhsich noh nemohlo nikoho namne uputat..On bol krasny, mal prekrasne mandlove oci, na ten jeho jedinecny pohlad srnky nikdy nezabudnem.
Chodil na zastavku, ktora bola len par krokov od tej mojej..Bol vysoky, tmavy typ a aj keby som sa zblaznila, nevenoval mi ani pohlad. Moju mamku to nahnevalo lebo videla ako sa trapim a rozhodla sa, ze mi par pramienkov plavych vlasov trosku zosvetli, mierne mi zmenila satnik z chlapcenskeho na dievcensky a tak ma poslala jedneho dna do skoly. Pomohlo to..Po dlhych mesiacoch mi moj platon venoval pohlad, mily usmev a ja som sa citila v siedmom nebi. Na diskoteke ma pozval na sladak, na ktory nikdy nezabudnem http://www.youtube.com/watch?v=oKnMK-eqKfM&feature=related a ja som skoro omdlela od tolkeho stastia. Spoznali sme sa lepsie o par tyzdnov na kamaratkinej oslave a bola ruka v rukave .

Bol krasny nielen fyzicky, ale lubil ma a ja som lubila jeho- najsilnejsie ako sa dalo. Dievcata v mojom veku mi ho zavideli ale takto som ho ja nikdy nevnimala. On mi prejavoval svoju lasku, dychali sme jeden pre druheho a aj jeho rodina ma brala ako svoju a nachvilu mi dali pocit domova.Prezivali sme spolu mladost, kazducku chvilu, nevedeli sme byt jeden bez druheho.Chodila som s nim na treningy futbalu, ktoremu nerozumiem a nemam ho velmi rada, on ma podporoval v mojich aktivitach, chodili sme spolu tancovat, mali sme spolocnych skvelych priatelov. Pamatam si, ako som za nim chodila do kasarni do Martina, aby sme sa videli aspon na par hodin. On zamnou na oplatku jazdil do Brna, ked som tam v lete brigadovala a cakal kym dopracujem aby sme mohli spolu travit aspon poobedia a veceri. Trvalo to viac ako 4 roky a dnes som presvedcena o tom, ze prave on je a navzdy bude moja osudova laska a ze moj vlak toho cisteho citu odcestoval spolu s nim. Jedno leto odisiel za otcom do Chicaga na prazdniny.
Kedze sme nemali este internet a ani telefon, kamaratka zo susednej dediny pomna chodila-oznamit mi, ze mi zavola vecer od- do..Byciklovala som teda par km k nim, aby som s nim mohla aspon telefonovat. Po tom mesiaci som mala nohy ako super atletka.

Po jeho prichode som vsak pochopila, ze sa vratil uplne zmeneny, neverila som, ze je to ten isty clovek. Nerozumela som mu, jeho novemu pohladu na ludi, na nasu krajinu, vzdaloval sa mi kazdou jednou vetou. Neustala som to, odisla som do Talianska za pracou. Ked som sa vratila, uz sme boli len priatelmi ale ako priatelia sme to nezvladli. Nase cesty sa odklonili navzdy.

Este vela rokov od jeho odchodu naspat za otcom sme si pisali, lutovali sme tu stratu obaja, no hoci sme sa este chceli stretnut, osud ci zivot to zariadil tak, ze to nevyslo. Dnes kracam po nasom meste a este stale, aj po tolkych rokoch, aj po inych vztahoch a roznych skusenostiach citim, ze som srdcom, telom aj myslienkami casto pri nom.
Idem na stanicu, kde sme sa v zime k sebe tulili a tam stale vidim nase drobne „detske“ napisy plne vyznani. Kazde vianoce ked si zapalim domcek s malou cajovou svieckou, ktory mi priniesol z ciest si spominam prave na tie chvile stravene s nim, plne tej cistej, bezproblemovej lasky, objati, usmevu a stastnych chvil po jeho boku. Nato, ako mi bolo len pri pomysleni na neho. Ked sa ma este dnes na neho pytaju nasi znami, mam hrcu v krku a oci mi chtiac nechtiac zaleju slzy a nedokazem to ovladnut.
Vratim sa domov, vidim na inej stranke jeho fotky s krasnou manzelkou a aj keby som chcela citit radost, citim bolest, pretoze si uvedomujem, ze som si nechala zo zivota odist moju najvacsiu lasku zivota a nemozem to vratit (brokenheart) .
Napriek kratkej bolesti vsak stale dakujem zato, ze mi bolo dopriate mat prvu lasku prave taku, ktora ma dodnes peknymi spomienkami drzi nad vodou.Vzdy ked mi je tazko, spominam na tie pekne chvile a vidim ten jeho prekrasny pohlad srnky. Priala by som kazdej mladej zene ci dievcatu prezit nieco take silne a krasne.