Šelest anjelských krídel

Jána skoro ráno zobudil pípajúci budík, nastavený na ranné vstávanie do práce. Uvedomil si, že dnes nie, nepôjde do práce. Čakala ho príjemnejšia, aj keď poriadne dlhšia cesta. Nepripravoval sa na ňu tak, ako vždy, keď si živo predstavoval každú maličkosť svojej drahej Janky. Hlavou sa mu preháňali myšlienky na ňu, aj výčitky, že nie je niečo v poriadku. Ale nakoniec ho upokojila príjemná atmosféra cestovania so striedajúcimi sa tvárami cestujúcich , ktorí podchvíľou nastupovali, vystupovali, tmolili sa po chodbičke a krátili si čas rozhovormi. Janka sa mu ozývala príjemnými sms-kami.
Veľmi rád s ňou komunikoval, keď neboli spolu. Vlastne to boli jeho najmilšie chvíľky. Malé nežnôstky, ktorými ju chcel hladkať aj na diaľku.
Celkom si ich vedel predstaviť . Aj krásne výrazy jej peknej tváričky. Nikdy sa nesnažil vymýšľať, čo sa za ňou skrýva. Len sa opájal tou nádherou, ktorú je krásne pozorovať. Ako kvet, čo nemôže odtrhnúť, aby mu nezvädol. Vystúpil, prechádzal stanicou, Janka tam ešte nebola. Znova ho prepadol ten pocit z rána, ale nehútal nad ním. Keď ju uvidel, premohla ho iba radosť, bola nádherná. Každá iná myšlienka, ako na ňu mu bola v tú chvíľu cudzia.
Vo vyľudnenej mhd sa k nemu nežne pritúlila. Ján v tej chvíli zabudol na všetky starosti celého sveta a jemne hladkal jej krásne telo. Tie pekné chvíľky nechcel ničím rušiť, nevedel kedy ich znova zažije. V reštaurácii, kde s ňou pravidelne chodil, sa posadili oproti sebe a dlho, dlho si hľadeli do očí, až sa Jánovi zdalo, že vidí až na dno jej duše. Mal tie pohľady rád. Privádzali ho na pokraj vášne, aj keď jeho vzťah bol od začiatku taký nežný, že tieto pocity pravidelne potláčal. Jej nehu vnímal, ako jemný obláčik, ktorý sa neopatrným dotykom nenávratne rozplynie. Z príjemného tepla reštaurácie vyšli do zimnej nálady malého mesta. Viedli sa za ruky a nevnímajúc čas, ani okoloidúcich prišli až k stanici.
V šere končiaceho dňa sa objímali na rozlúčku s kkrásnymi chvíľami. Nepočuli ruch, ani hluk čo vyvolávajú premávajúce súpravy a neuvedomovali si, že ich stretnutie sa už dávno malo skončiť. Trocha ich to prekvapilo. Ján si v očarení neuvedomoval beh času. Až keď uvidel koniec odchádzajúceho vlaku, bolo mu jasné, že sa späť tak pohodlne ani skoro nedostane.
Bolo mu to ľúto, že spôsobí svojej Janke starosti s nečakanými riešeniami. Vtedy zrazu pochopil tie svoje pocity, čo ho sprevádzali už od rána. Prebrali spolu možnú aj nemožnú dopravu, ale vyšlo z toho len jediné, nočný expres. A tak sa pobrali na jedno jediné miesto, k Janke domov. Ján z toho nemal dobrý pocit a v duchu si opakoval, dej sa vôľa božia. Zmiešané pocity z neho spadli až po dlhej chvíli u Janky doma, keď príjemne sedeli vedľa seba. Akoby ich pekný deň nemal skončiť, akoby mal pokračovať. Janka bola milá a nežná. Ján si odložil tie krásne pohľady na ňu do svojej pamäti na chvíle samoty, keď sa bude môcť nimi opájať. Hladkal ju, bozkával, už nepotláčajúc svoje vášnivé pocity.
Neskoro v noci, keď už bol čas poberať sa, pozerali spolu z okna na padajúci biely sneh. Všetko sa krásne belelo a pripomínalo mu, že jeho cesta povedie v bielej perine. Ešte si neuvedomoval, aká krása ho pri tej ceste čaká. Objal a pobozkal Janku, hovoriac kopu nežných slov, čo sa mu zdali už primnoho opakované. Vykročil do mäkkej bielej pokrývky. Až po pár minútach si uvedomil tú nádheru okolo seba, tú krásu čo si niesol v duši a zdalo sa mu to dokonalé. Dokonalé šťastie. Pocit, ktorých je len pár, pár v celom živote. Až doma s odstupom času si uvedomil, že naozaj nebolo niečo v ten deň v poriadku, že počul šelest anjelských krídiel.