My ženy sme iné ako muži. Relatívne rýchlo nadväzujeme priateľstvá, relatívne rýchlo sa zdôverujeme s intímnosťami resp. nemáme problém prebrať záležitosti "viac osobné". Počnúc radením si pri výbere farby fasády po menštruačný kalendár. Aspoň tak nejak zbežne vyzerajú rozhovory viacerých žien, keď sa tam vyskytnem aj ja. Začne to deťmi ( pri tým maminovských typoch), pokračuje manželmi - partnermi - milencami (proste chlapmi) a prejde to potom k rodičom (vlastným i "životom pribaleným"). Hľadíme si do hrncov, radíme výhodné nákupy, zaručené recepty. Spomíname známe známych. A keď sa stane, že si duše majú čo povedať, zdá sa, že vzniká niečo, čo Anna zo Zeleného domu nazvala "dôverné priateľky". Lenže ... ako tak život plynie, roky idú, skúsenosti sa nabaľujú ... vzťahy sa menia, my (ja) dostávam rozum a rovnako rýchlo ho strácam, tých priateliek je menej a menej. Niežeby pomreli - to ešte nie, ešte tak staré nie sme, aby smrť bola bežnou súčasťou každodenného života a budila som sa s bolesťami kĺbov a myšlienkou "keď nie ja, kto je dnes na rade"... ale zisťujem, že tých "dôverných priateliek" až tak toľko nemám. Či vlastne mi ich až tak toľko netreba. Že nie je dobré vešať na nos problémy vlastné druhému. Potom si moc radíme a popravde, človek si radšej nechá tuším poradiť od neznámeho ako od priateľa, ktorého rady mu idú pod kožu. No a našťastie, ešte je tu rodina - tá vám poradí, možno aj urazí sa, keď nerobíte podľa nej, ale keďže je to rodina a problémy sú to takpovediac zväčša malicherné a hlavne moja rodina má veeeeliké srdce - kašľať na to, predsa keď nie na rodinu, na koho sa spoľahnúť?A tak zisťujem, že mne vlastne v živote stačia "známe" a zopár priateliek.Že tým mojim "alter ego", "dôvernou priateľkou" som si vlastne sama. (Trochu schizofréne to znie, ja viem. Trochu dosť tuším.) Ale v podstate mi tých pár priateľov stačí. Tých, s ktorými sa síce hoci nevidím denne (Boh vie, že s niektorými som sa videla len pár krát v živote), s ktorými si ani nepíšem denne, ale ktoré mám rada aj s chybami, ktoré na nich vidím. A ktoré hádam majú radi aj mňa s tými mojimi. Lebo nakoniec priateľstvo nie je o tom, aby sme si v živote radili. Je tam preto, aby sme mohli byť s niekým, keď to nevieme vydržať samy so sebou. A to je často viac než ťažké. A treba k tomu hodne veľký nadhľad a asi aj nezainteresovanosť. Takže tak. A čo záverom? Snáď, že práve preto, ako to tak rýchlo v živote sa točí, migruje a že nájsť spriaznenú dušu, akú hľadala Anna je v skutku ťažké (až nemožné), som rada, že mám aspoň tých pár priateľov.
Začala som ti tu písať o Anne, ale radšej som to presunula inam, bo ja krátko písať neviem.
Takže k tým priateľkám, akurát nedávno som nad tým rozmýšľala. Mám skvelé kámošky, ale vídame sa málo, s niektorými raz, s inými štyrikrát do roka ... Takže čo si to spomínala o tej schozofrénii, ... asi najsamlepšie je byť sama sebe kámoškou ... To nie je ani o tej sebestačnosti, nezávislosli, ale hlavne o vnútornej istote ... A vrámci toho všetkého som si spravila v piatok Vianoce, v Ke krásne snežilo a ja som bola so staršou devou na čajíku aj makovom koláčiku a skoro na vianočných nákupoch a mala sa s kým porozprávať ... To rozprávanie mi ozaj chýba ...