Ja som rodila pocas stvrteho tehotnestva, kazdu noc dva mesiace pred terminom.
Niet sa co cudovat, gulate brusko uz tak lahko neposkladas, strach z toho co ta caka, tiez da zabrat, ci je to nove alebo poznane, sranda to nikdy nie je a nepomoze ani, "ked to ostatne prezili ..."
Konik, nemôžeš mať všetko. Ty si mala tehotenstvo fyzicky v pohode, tak ťa trochu potrápia hormóny - hysáčiš a fňukáš. Teš sa z toho čo si všetko zvládla, je toho fakt veľa.
S tým, že niečo nie je v poriadku s bábom môžeš mať pravdu ale i nemusíš. Keď máš pravdu - pomôžeš svojimi obavami dieťatku? Nie. Tak si povedz, že problém budeš riešiť až potom, keď sa fakt ukáže. Neprivolávaj ho zbytočne, myšlienka má silu a niečo zlé sa môže stať nie preto, že si to vycítila dopredu, ale preto že si furt myslela, že sa niečo zlé stane. Takže skús myslieť opačne - kým sa nič zlé nestalo, je všetko v poriadku. A keď sa aj niečo stane, zvládnem to a budem silná.
Veľa šťastia dievča, nech sa vám s dieťatkom darí.
Ahojte vsetky spolubojovnicky
.Mam 33rokov a cakam prve babätko.Som v tretom mesiaci a mavam hrozne depky.Plac a beznadej,vela sa hadam s priatelom,navali zurivosti,za 2 mesiace mame mat svadbu a ja mam pocit ze uz pri mne nestoji a netesi sa so mnou a nic nezvladam.Ze sa mi vsetko ruca,on ma pocit ze uz ma vyhrate,tak teraz su prednejsi kamarati a kofola,doma mi s nicim uz nepomaha a tvrdi: Ved aj ine su tehotne a zvladaju to!On sa uz nemoze pozerat a lezie mu na nervy ako mi je stale hrozne moc zle.Radsej ma necha samu doma a on uteka za kamosmi.Mam pocit ze to uz teraz nezvladam a moc by som sa chcela na babätko tesit.Ale aku pomoc mozem cakat az budem mamicka?Neviem ako dalej,uvedomujem si ze rozculovanim sa ublizujem babätku...
Berus, odpovedz si: Prečo ste sa rozhodli pre svadbu? Je to dôvod dosť pádny na to, aby si s týmto mužom chcela stráviť celý život? Pozri sa dobre na jeho otca - tak ako sa chová jeho otec, sa môže (nemusí) chovať i tvoj priateľ o pár rokov. Všimni si ako sa jeho otec chová k matke, čo robí v domácnosti a ak sa ti to nepáči... Porozmýšľaj poriadne. Radšej zrušiť svadbu týždeň pred termínom, ako sa pripútať k človekovi, ktorý ti nepomôže, keď sa budeš cítiť zle. Zobrala by si si otca dieťatka, ak by si nebola tehotná?
Depky, plač môžu byť dôsledkom hormonálnych zmien. Môžu a nemusia. Skôr by som povedala že si dosť pod tlakom. Hlavne zhlboka dýchaj, nejde o život. Ešte stále máš 2 mesiace na rozmyslenie. Skús sa porozprávať s priateľom, či by ste neodložili svadbu o rok (to je 100x rozumnejšie, ako ju narýchlo zbúchať kvôli tehotenstvu).
Drž sa dievča, hlavne si ver, že to zvládneš.
Čaute,
len krátko,
tá podráždenosť a úzkosť a obavy..
Deň po napísaní môjho príspevku som šla na Kramáre, kam som od 37.týždňa mala chodiť na poradňu, kedže tam som chcela rodiť. No je čas dovoleniek a dozvedela som sa, že najbližšie môžem prísť až ďaľší týždeň, keďže majú lekári dovolenku, a že ultrazvuk mi nespravia, keďže nie som na rizikovom.. No tie moje predtuchy a stres spravili to, že som sa tam rozplakala, tak ma poslali k normálnemu gynekológovi, ten rovno poslal na pozorovanie do Centra prenatálnej diagnostiky (v prijímacej správe do centra je napísané, že gynekologické výsledky sú v norme, ale "pacientka má pocit, že niečo s bábatkom nie je v poriadku"..), stade som po dvoch hodinách šla na pôrodnicu a.. 20. augusta sa po cisárskom reze kvôli predčasne zostarnutej placente narodil náš anjelik..
V poslednú chvíľu, a zachránila ho len moja intuícia..
Uf, uf... klobuk dolu dievca. Tak to som bola so svojim komentarom fakt uplne vedla. Prepac.
Ale obrovsky sa tesim, ze si sa nedala zmiasť a verila svojim pocitom.
Babulo je v poriadku? Uz ste doma?
Bábätičko je našťastie úplne v poriadku, ale vraj to bolo na poslednú chvíľu..
Tá intuícia už mi raz pomohla - my sme otehotneli, ani nevieme ako a kedy, a napriek tomu, že som ani na sebe nespozorovala žiadne príznaky tehotenstva (zväčšené prsia a citlivé bradavky som naivne považovala za týždňovú ovuláciu
), asi desať dní po otehotnení som vysadila lieky, ktoré som mala dlhodobo užívať. Ešte si pamätám, že to bolo preventívne, keby som bola tehotná, ale netuším a nepamätám sa, čo ma k tomu pocitu viedlo, fakt som nemala dôvod predpokladať, že som tehotná..
Keď ma teraz hospitalizovali, cítila som sa úplne ako hysterická, hormónmi zblbnutá ženská... Jediné, čo som udávala ako dôvod mojich obáv, bol pocit, že sa mi malý stále nonstop mechrí a mrví v brušku už vyše dňa. Na to mi sestrička povedala, že veď je dobre, keď cítim pohyby, horšie by bolo, keby sa nehýbal.. Keď prvé záznamy Matúškovho srdiečka nedopadli dobre, vypočula som si, že keď sa ukľudní mamina, ukľudní sa aj bábätko.
Až keď sa mi po pár hodinách na pásoch bruško stále natriasalo a malý tam robil mexické vlny, a keď mu srdiečko stále bilo divoko aj napriek tomu, že ma zblbli nejakými ukľudňovákmi, uverila som aj sama sebe, že to nie je moje bláznovstvo, ale niečo vážne..
Fakt treba veriť a počúvať vnútorný hlas..
Vitaj nové naničmamovské bábo. Ako sa volá?
Dali sme mu meno Matúško
Gratulujeme,tešíme sa,konečne nejaký normálny doktor,ktorý počúval.Nebyť Tvojej intuície,ktovie ako by ste dopadli.Ale na to teraz nemysli a tešte sa,že ste zdraví.
Tiež verím svojmu hlasu. O to viacej ma mrzí, že som ťa nepodporila.
Si jedna z mála žien, ktorá počúva a verí viac sama sebe ako iným (aj keď študovaným a fundovaným sestričkám, či doktorom). Teší ma, že ťa poznávam.
srdečne gratulujem aj k babanku aj ku vybornej intuicii 
Ahoj filipka.Dakujem za odpoved.Nieco som uz potrebovala prijat.Asi toto.Svadbu som zrusila a od priatela odisla domou k rodicom.Velmi sa na babätko tesia a nebudem ani prva ani posledna slobodna mamina.Radsej s rodicmi ako so sebcom.pa...
Ahojte,
chcem sa vás spýtať, kedy u vás prišlo "baby-blues", resp. či ste aj vy boli ku koncu tehotenstva podráždené, napäté.... Ja som totiž v 38. týždni môjho prvého tehotenstva, viac-menej nemám byť dôvod byť smutná/uplakaná/podráždená, a napriek tomu sa pomaly ale iste mením na hysterku..
Naozaj klopem na drevo, ako úžasne moje tehotenstvo doteraz prebiehalo - žiadne ranné nevoľnosti či hocičo v prvom trimestri, zvládla som do šiesteho mesiaca cestu do Ameriky, svadbu, diplomovku, štátnice a sťahovanie, za celé tehotenstvo som pribrala zatiaľ 8 kíl, nemám opuchy nôh, bolesti krížov, problémy s dýchaním, s tlakom...
Ale psychicky sa nejako úplne mením - som netrpezlivá a neviem sa dočkať pôrodu - nie kvôli sebe, že by mi tehotenstvo vadilo a cítila by som sa nepohodlne, ale už strašne chcem vedieť, že bábätko je v poriadku.. Možno to súvisí aj s gynekologickou starostlivosťou, ktorá sa mi doteraz dostala (alebo skôr nedostala), ale aj tak.. akosi sa neviem zbaviť predtuchy, že niečo nie je O.K., že sa stane niečo nedobré..
Mali ste niečo podobné?