Zauvažovala som nad svojimi tehotentstvami ... prvé bolo najšťastnejšie a potom aj najsmutnejšie ...
Išla som sa zblázniť od šťastia, že čakáme dieťatko. Od prvej chvíle som mala tušák, že to bude chlapec.Ani pretrvávajúce problémy s tvrdnutím brucha mi neuberali na šťastí. Keď som sa začala otvárať a zavreli ma do nemocnice, stále som bola veselá... Mne vôbec nedochádzalo, čo sa deje.
Na zašitie bolo neskoro, tak mi dali pesar.Vtipní gyndoši ma poučili, že s tou vecičkou určite neotehotniem a nemám laškovať s manželom, aby mi ho náhodou nevytiahol von ... Vyzbrojenú takýmito radami ma poslali ležať domov.
O 3 týždne, ráno, ležiac v posteli pri rozčítanej knihe, som pocítila medzi nohami niečo teplé. Myslela som, že mi trošku ušlo. Nuž som sa šla rýchlo vycikať. Nikdy nezabudnem na pocit uvedomenia sa a neskutočného zúfalstva na wecku, keď som dočurkala a ono to stále tieklo!!! Plodová voda. Uff. Akurát mi začal 32. týždeň, ja sama doma, v byte sme bývali krátko,susedov som takmer nepoznala, akurát staršiu pani vedľa ako-tak ... Ona mala telefón. Keď som ju v rýchlosti poprosila, nech mi zavolá sanitku, dostala srdcovú slabosť, lebo vedela,že do termínu mám ďaleko. Musela som búchať aj druhým susedom, nech ratujú tetušku,a potom aj mňa ... Spomínam si, že som nevedela, čo s tou stále tečúcou pl.vodou.Dala som si medzi nohy uterák ... ach ja úbohá ...
V nemocnici na príjme som vytrvalo protestovala proti označeniu "je tu jedna na pôrod". Trubka mladá,naivná,neskúsená, myslela som si, že sa to NEJAKO porieši. Že mi dajú infúzie,nohy hore,kľud na lôžku... Neporiešilo sa to...
Náš prvorodený syn mal síce slušnú pôrodnú váhu 2008 g, ale pľúca veľmi nezrelé. Bojoval. Videla som ho 2x. Prvýkrát ani nie po pôrode, to ho hneď odniesli na detskú novorodeneckú JIS-ku. Šlal som ho tam pozrieť asi o 6 hodín. Ubolená,utrápená, s tlakom 80/50 som sa došmotlala o 2 poschodia nižšie.
Spoznala som ho inštinktívne, postavila som sa k inkubátoru rovno k nemu. Bol malý a ružový. Akoby vedel, že prišla mamina... Otočil hlávku ku mne... sila. Taký blonďáčik ...Sestričky ma utešovali,povzbudzovali... To bolo večer.Ďalšia moja návšteva uňho bola ráno.
To už bol v inom inkubátore, bol celý modrý, napichaný množstvom hadičiek. Pamätám si, že jednu mal v maličkej pätičke a inú v hlave... Neutešoval ma nikto. Slzy mi tiekli dolu tvárou ako potok, sestričky nehovorili nič,ich súcitné tváre boli jasné.
Podvečer zomrel. Bolo to 23.12. a všetci ľudia dobrej vôle sa chystali na štedrý deň ...
Kefi,určite je to aj po toľkých rokoch veľmi smutná spomienka.Som ale rada že sa ti podarilo priviesť na svet ešte dvoch zdravých chlapcov. Sama som bola svedkom štyroch podobných prípadov keď mamičky prišli o svoje novonarodené detičky. Bolo to pred 18 a 20 rokmi a bolo to veľmi ťažké aj pre nás ostatné mamíčky,lebo sme mali strach ako dopadne to naše tehotenstvo a cítili sme s nimi ,len sme
im nemohli nijako pomôcť.tu nepomôžu ani slová útechy ani nič.Každá si to musela pežiť a pretrpieť sama.Najviac mi bolo ľúto mamičky ,ktorá porodila predčasne vo 8 mesiaci svoje tretie dieťa predtým jej dve zomreli po pôrode .Lekári mu nedávali nádej a ona len plakala ,modlila sa a prosila ich nech ho zachránia. Mali ho
previezť do Martina na JIS-ku ,narodilo sa v noci ale čakali do večera aj napriek jej prosbám aby niečo s ním robili. Keď sa konečne
rozhodli,že idú do toho Martina , dieťatko im zomrelo v sanitke. Všetky koľko nás tam bolo sme plakali rovno s ňou.Inak sme jej pomôcť
nevedeli ,bolo nám strašne ľúto.
Kefara ďakujem, že si sa s nami podelila, aj o takýto smutný príbeh.To je život...
...si silná...a nemám slov...
Ešte dodám svoj osobný pocit,snáď ma v dobrom pochopíte, ako to myslím:
keď sa takáto smutná vec MUSÍ stať, je podľa mňa asi lepšie, keď je to pri prvom dieťatku. Nevedela som,čo obnáša mať dieťa,nepoznala som ten neskutočný pocit šťastia,ktorý rastie a mocnie každým ďalším dňom,ktorý žijete so svojim voňavým bábätkom.
Spätne to viem zhodnotiť. V danej chvíli to bolo bolestivé,smutné,zúfalé. Ale teraz viem, že mať už doma dieťa a zažiť takúto ranu osudu, znášala by som to oveľa-oveľa horšie.Občas ma máta predstava,ako by asi vyzeral,aký by bol ... utešujem sa tým, že mám v nebi svojho anjelika. (A doma dvoch čertov.)
Obe ďalšie tehotenstvá boli rizikové,bola to fuška. No mala som možnosť vidieť a zažiť veľa trápenia iných žien. Tak, ako napísala Ema,niektoré prípady boli ako zo zlého filmu. Odvtedy mám dobre zmenenú "optiku", môj pohľad na svet a životné priority sa vyformovali v tom čase. Už len v krátkosti dodám, že ako 29 ročná som podstúpila hysterektómiu,museli mi odstrániť maternicu. Gyndošské zážitky všeho druhu.
Nie nadarmo sa hovorí, čo ťa nezabije,to ťa posilní. Potrebovala som posilnenie na ďalšie obdobia. Ale to je na inú tému ...
Niekde na stránke si spomínala, že svojich chlapcov, ľúbiš opičou láskou, možno práve preto, že si zažila takúto tragédiu.
No,mne sa nezdá,žeby som použila výraz opičia láska ... lebo sa s ním nestotožňujem.Ale to nie je podstatné.
Skôr som uviedla, že som veľmi precitlivelá,úzkostlivá a citovo naviazaná na svojich chlapov. Som typ emocionálny, lietam vysoko, padám nízko.
Nedokážem zhodnotiť, nakoľko to mám dané a ako moc ma ovplyvnilo horeuvedené prežité.
Nedá mi nedodať, že som aj značne autoritatívna, z čoho asi plynú zaujímavé kombinácie výchovných postojov. Som ľúbiaca,empatická,autoritatívna,emotívna.Mám to sama so sebou ťažké, čo potom tí druhí ...
Prepáč, to som to asi poplietla. Inak som možno ako ty. Ja som mäkká tam kde by som mala byť tvrdšia a dôslednejšia, a tvrdá, kde by som mala povoliť. Proste všetko naopak a k tomu precitlivelá, hysterická, vrieskajúca. Tiež mám problém výjsť sama so sebou, nie to ešte s najbližším okolím
Dobre si to vystihla !
Zuzana
Kefi,
este teraz ma mrazi, ked si znova citam, co si mi povedala pri pohari vina a huriavku pube v Martine....Obdivujem Ta a neviem, ci by som vedela byt taka silna ako Ty ....nezasluzis si, aby si mala v zivote tolko problemov....
Zuzi,
život ma priebežne zoceľuje. K ranám osudu mi je nadelené aj niečo krásne, o to viac si dokážem vychutnávať radosti života. Dokážem vidieť to, čo iným niekedy uniká. To je tá "posunutá optika".
Dúfam,že sa v MT zas niekedy stretneme. Fest ma zaujíma čo a ako to vyzerá u teba po 7.10. ... predpokladám, že máte doma "jahodový stav" - to je podľa mňa niečo kráááááááásne a dobréééééééééé ...
Mimochodom, náš Martin je doma ... ale to je na dlhšie. A takmer na zbláznenie... no verím, že svitá na lepšie časy. Vydržím !!!
Zuzana
SI ma sokovala,
s Martinom...-ak budes mat cas a chut, cinkni...my sa do Martina dostaneme tak asi az v novembri...niekedy v polovici, tak neviem , ako to bez pokecu vydrzim, ale uvidime.
U nas je to pokojne a pohodove, uzivame si pritomnosti kazdeho a tak.
Vladko svoj pokoj prenasa aj na nas.
Tesim sa na telefon alebo mailik.
Kefara obdivujem ťa,že si to zvládla a že zvládaš aj ostatné problémy.Držím palce a ver,že po každej búrke vyjde slniečko a aj Tebe bude svietiť na krajšie,slnečné dni.
Držím palce.
kami27:-}Ahojte nahodou som objavila tuto stranku vcera vecer a po precitani vasych prispevkoch sa mi as lachsie zaspavalo
aj ja obdivujem vsetky mamini ktore stratia svoje stastie to je ako stratit kus seba ja mam dve dcerky ale neviem co by som robyla ak by sa im nieco stalo ja som histericka uz iba pri pomisleni ze su chore.
Ahoj kami27 odkiaľ si ak sa smiem spýtať??
Suzan, to s tým slniečkom je milé, len ja mám pocit, že u nás je búrka nonstop 2 roky. Ak nie viac. Puberta mojich synov je na samostatnú rubriku.
Neviem, kde sú hranice mojich síl, sú dni, keď si myslím, že ďalšieho sa už nedožijem. Vždy sa však ako-tak pozviecham, chvíľu je dobre, a potom p r á s k nové šoky na obzore. No, ja až raz začnem písať knihu, to bude zaručený besceller. Každej z vás naničmám ho venujem s podpisom ...
Pozdravujem kami27 a vítam ju medzi nami. Len sa nás drž, ozaj sa ti bude ľahšie žiť. Mám to odskúšané. Super vec táto stránka !
Kefi ja som sa predčasne tešila asi 5 mesiacov pred 18-kou mojich
chlapcov ,že som to dokázala ,že som ich slušne vychovala ,postavila
dom ,zabezpečila im byt ,skrátka v jednej myšlienke som bola so sebou
skoro spokojná a potom sa to stalo a ja som zistila že som sa tešila
predčasne ,lebo ranná puberta troch synov mi teda dala poriadne
zabrať.Myslela som ,že už je to najhoršie za nami ,ale nebolo. Preto ťa chápem a držím Ti velmi palce aby ste tú pubertu nejako v zdraví prežili a zvládli.Pri puberťákoch chlapcoch žiadna dobrá rada neexistuje ,ostáva len vydržať a asi sa modliť ,ale mne ani to nepomohlo. Závidím tým rodičom ,ktorým deti pubertu presedia doma,lebo ak máš takých Všadebolkov ako ja ,je to fakt na zbláznenie,
lebo nikdy nevieš,kde sa naozaj nachádzajú. Ešte raz ,držím palce
a prajem aby čím skôr blázniv puberta pominula.
Emka,veľmi dobre mi padli tvoje slová.Vďaka!! Čo sú moje problémy proti tvojej bolesti? Niekedy zafilozofujem, že niektorí ľudia majú skutočne fádny život, keď nemajú ani 1/4 problémov z tých našich, ale nerepcem. Mňa problémy ničia,ale zároveň posúvajú vpred.Neviem, či sa so mnou stotožníš, ale mám dojem, že my "problémami zahrnutí" vidíme svet ináč. Už sa asi opakujem,viac oceňujem malé radosti a krásy života.
no tu sa velmi tazko hladaju vhodne slova... zeny, no nakoniec ani muzi by nemali taketo veci zazivat, zo smrti dietata sa podla mna neda spamatat. vsetky mamky, ktorym deti odisli, maju moj , a iste nie len moj velky obdiv, ze dokazu existovat dalej. este aj tento komentar sa velmi tazko pise .. .