Chceme sa vzdať dieťatka

MajaB,
myslim, ze toto nie je vhodna chvila na nejake odsudzovanie, ci mudrovanie.
Skor si myslim, ze potrebujete aj s manzelom podporu. Tvoje riadky hovoria o velkej unave, beznadeji, vzdavani sa. Mozno su to momentalne pocity a z nich vyplyva aj vase rozhodovanie, co dalej. Mozno je to dlhodoby stav a vase rozhodnutie je jeho vysledkom. V kazdom pripade je vasa situacia tazka, nech sa na nu clovek pozrie z hocijakej strany. Nech sa nakoniec rozhodnete akokolvek, prinesie to vycitky, smutok v dusi, negativne pocity.
Preto si myslim, ze prv, nez podniknete zasadne kroky, otvorene sa s manzelom o tom porozpravajte, zajdite za psychologom, poradte sa s lekarom vasej dcerky.
ak dospejete k rozhodnutiu, ze to skutocne nezvladnete, zajdi na urad prace, socialnych veci a rodiny za socialnou kuratorkou, ta by ta mala vediet nasmerovat, ako postupovat dalej.
Eva

nikto nezije vas zivot. drzte sa
evka

dievčata...suhlas bez odsudzovania,mudrovania...držim ti palce..

niet preco vas odsudzovat. dieta, nech je akekolvek, je kusok z nas. a preto akekolvek taketo rozhodnutie o vzdani sa ho bude vzdy moc boliet. drzte sa.

nie kazdy sa dokaze a vladze postarat o dietatko zdrave, nieto chore, vyzadujuce specialnu starostlivost.
Akokolvek sa rozhodnete, je to vas zivot a mate pravo si ho zit ako uznate za vhodne. Nikto nevie, ci nebude musiet robit podobne rozhodnutia...
Drzte sa, prajem vela sily.

linda©

Niet čo dodať-súhlasím s kočkami držte sa

držte sa budem na vás myslieť

MajaB odkiaľ ste?

držím vám palce aby ste sa správne rozhodli. Chcem ťa povzbudiť, naši skoro susedia majú postihnutú dcérku, má už viac ako 30 rokov. Od útleho detstva ju mávali cez týždeň v domove soc. služieb a na víkendy si ju brávali domov. Teraz býva v chránenom obydlí spolu s podobne postihnutými a je šťastná. Vlastne si ju pamätám vždy ako šťastnú osôbku. V domove sa jej veľmi páčilo, mali tam celodenný program a špec. vychovávateľov, doma sa nevedela dočkať nedele večer, kedy už pôjde medzi "svojich". Možno aj takéto riešenie by bolo vhodné pre vás, nevzdať sa úplne ale žiadať o umiestnenie do nejakého domova soc. služieb. Skúste vyčerpať všetky dostupné informácie a možnosti a hlavne sa nedajte odbiť. Posielam vám aspoň takto v myšlienkach trošku pozitívnej energie.

Myslím na vás. Musí to byť pre vás strašne ťažké. Nech sa rozhodnete akokoľvek, verím, že to bude správne rozhodnutie.

sama mam ine dieta..............prosim boha aby som sa nedostala do tejto situacie..........myslim ze si dobre spravila ze si to dala do eteru mozno ti niekto nieco poradi..........drzim palce

Držím palce a obdivujem ťa za to, že si to dokázala napísať, lebo to znamená že je to pre teba ťažké. Skús hľadať riešenie, určite aj úrady a hlavne sociálku, nečakaj na zázrak, lebo sa Vám rozpadne rodina a bude to horšie. Určite je nejaká možnosť aspoň na niekoľko týždňové umiestnenie tvojej dcérky, aby ste si aspoň trošku oddychli. Dieťatko je ešte malé, ale určite hľadaj riešenie. Objímam a držím palce

Ja ťa úplne chápem.Starám sa o 12 ročnú postihnutú dcérku.Lenže ja mám oporu v manželovi.Ked sa malá narodila,už som mala aj dievčatá väčšie.Ja by som to nezvládla.Takto máme všetko podelené.Môžem si ísť posedieť s kamarátkami,ísť niekde s manželom.
Neviem,aké sú postupy.Lenže ked som si myslela,že další den už asi nezvládnem,mna sa vtedy lekári pýtali,či nechcem dieťatko niekde umiestniť.Vtedy mi povedali,že ked bude velká a rozhodnem sa,že bude ju ťažšie umiestniť.A aj malá bude na nás zvyknutá a bude to o to ešte ťažšie sa jej vzdať.Ja som nedokázala vzdať sa jej.Navyše sme vtedy bývali na dedine,kde žijú pobožní ludia.Asi by som tam viac nevydržala.
Umiestniť dieťatko vedia lekári,ale snád aj socialka.Mne to navrhovali prevažne lekári.
Nedokázala by som ťa odsúdiť,pretože sama viem aké je to strašne ťažké starať sa o takéto dieťa.Ak sa chceš malej vzdať,zrob to čo najskôr.Ja by som to už teraz nedokázala.Ona je naše slniečko.Lenže ked má zlé dni,je to hrozné.
Domovy socialnych služieb sú len pre starých ludí.Musíš sa zamerať na dojčenecké ústavy.

Nebudem sa hádať.V našom regióne len od 26 rokov.Aj to len v prípade,ak je volné miesto.Inak sú tam naozaj len seniori.

Ešte sa chcem vrátiť k tomu, prečo ťa obdivujem. Je pre mňa dôstojnejšie ak človek vie povedať a priznať aj túto pravdu, lebo poznám aj takých a možno aj sem chodia, ktorí sa k tomu že majú dieťa v ústave ani len nepriznajú. Nič nemôžme zaprieť, lebo pravda nás nakoniec zastihne vtedy, ked na to nie sme vôbec pripravený.
Mala som známu a ta ma postihnutého chlapca, už je dospelý a je v sociálnom zariadení. Chodí za ním, berie si ho občas domov, ale vždy povie, že to mala urobiť ešte kým bol malý. Rozpadlo sa jej manželstvo, dostala lupienku a iné ochorenia a nakoniec nenavidela všetkých, seba za to že to nevie zvládať, muža že sa na ňu vykašľal a dal prednosť poháriku, Boha že na ňu zabudol. Hovorí, že pre ňu Boh nakoniec urobil to najlepšie čo mohol, chlapec dostal už nezvladnuteľné epileptické záchvaty a tak aj lekári jej pomohli s umiestnením. Odvtedy vraj žije a začala si znovu vážiť aj sama seba. Vraj sa vždy bála toho pocitu a otázok v sebe, prečo si odložila to dieťa? Nič také sa nestalo, odrazu videla, že mládenec je medzi seberovnými a ona môže voľne dýchať. Veľmi sa zlepšil aj jej zdravotný stav.
Týmto len chcem naznačiť, že vždy sú viacere možnosti a treba myslieť aj na seba a na dieťa, ktoré ešte máš. Aj ono si zaslúži mamu.

Ahoj.

Chcem Ti povedat, ze akekolvek rozhodnutie urobite, bude teraz spravne,ale ak sa pozriete o par rokov dozadu,mozno si poviete, ze to nebolo. Mala som chlapceka,ktory bol postihnuty mentalne i fyzicky a mal niekotlko ochoreni srdiecka a chorobu criev. Boli to neustale navstevy lekarov , nemocnic, operacie....atd. Dlhu dobu som sa ho chcela vzdat. Nedokazala som sa onho starat, ale pomahala cela rodina ako mohli- psychicky a vypomocou,tiez socialne urady boli velkou oporou, navstevovalinas a pomahali ako mohli- nic nepomahalo.Rodina sa nam rozpadavala a bol to pre mna koniec. Nedokazala som sa zmierit so syncekom. Mam doma 3oj rocnu dcerku, takze ste podobny pripad. Stalo sa ale, ze nas chlapcek nas navzdy opustil pred dvoma mesiacmi. Neviem, ako by to bolo v buducnosti, no dnes viem, ze ak by som sa vzdala svojho dietatka, predtym ako zomrel, nikdy by som to neprestala lutovat.Myslim nanho kazdy den a dakujem Bohu, ze som ho mala pri sebe a ze som sa ho nikdy nevzdala. Ak Ti nepomoze rodina, neviem, ci to zvladnete, no ak muilujete svoje dietatko, nechate si ho. Nech rozhodne vase .

Správne rozhodnutie.Je ťažké vychovávať takéto deti.Lenže sú to zlatíčka,ktoré nás vedia aj prekvapiť.Aj ja som niekedy zo silami na konci.Lenže ked nám bola dcérka pár dní v nemocnici,všetkým nám nesmierne chýbala.Vtedy sme pochopili,že bez nej by nebolo až tak dobre.Ja by som síce viac oddychovala,lenže asi by som na nu myslela vo dne v noci.A ťažko by som sa sústredovala na iné činnosti.

Mne sa zmenil zivot ,ked sa nam narodil a vtedy sme sa dozvedeli a o jeho mentalnej chorobre- Downov syndrom a za ten cas,pokial zil, sa mu nazbieralo dalsich 6 diagnoz. Zivot sa nam znova zmenil,ked nas opustil. Cim este moze zivot prekvapit? Cimkolvek a kohokolvek, no niet nad cenou zivota! Verim,ze ako Ty sa postavis ku svojmu dietatku,tak sa ti to raz vrati, ci uz tu,alebo kdesi tam hore. Chcem zaslat pribeh: Moj chlapcek s Downovym syndromom, tak si ho mozes precitat a snad i pomoze v tazkych chvilkach.

Ked sme sa my dozvedeli ze budeme mat postihnute dieta prve moje myslienky boli ze to nezvladnem a vzdam sa jej hned po narodeni. ked som ju neskor po porode zbadala bolo rozhodnute - nechame si ju. prve roky boli tazke... viac casu stravenych v nemocnici a operacia za operaciou. ale dcerka bola bojovnicka a stale sa z toho dostala. a potom uz len radost, prve slova, prve krocky a huncutstva. nasu rodinu nase slniecko zocelilo, zacali sme si viac vazit jeden druheho a hlavne vazit si zivot a vsetko co nam prinasa. a zrazu jej niet. a v dome je smutno, ticho. su to uz tri roky co nahle odisla do nebicka. a stale to boli. nas zivot sa obratil naruby. tam kde postihnute dieta rodinu rozdeluje nas rozdeluje jej smrt. uz to nieje take ako bolo pred tym a z toho mi je velmi smutno. keby sa tak dal vratit cas. :(
MajaB drzim Vam palce aby ste to zvladli akokolvek sa rozhodnete.

akalenkak67 dakujem. tak ako fungujete vy sme fungovali aj my. kazdy den v skole 4 hodiny ja som medzitym mala cas na seba, na kamaratky, na kadernicku. naobed sme sa vratili domov. kazdy bol spokojny, dcerka ze bola s kamaratmi a ja ze som si tiez oddychla a vybavila co som potrebovala. a vecer cela rodina spolu doma. je to tazke ak v okoli domova nie je ziadny ustav alebo specialna skola, skolka. ale vy ste to vyriesili tak ze ste sa prestahovali. klobuk dole. drzim palce a posielam vela sily aby ste to nadalej zvladali

Ahoj Majka... Možno ti prospeje aj môj pohlaď na vec..prvého syna som mala ked som mala 20 rokov... môj ex manžel sa skamarátil s alkoholom a Ver mi nebol to najšťastnejší vzťah... Dávidko bol a dodnes je bystrý chlapec ale šialene hyperaktívny má poruchu pozornosti syndróm ADHD. Učenie s nim hoci dnes má už 8 rokov je nadľudské úsilie... po nejakom čase som sa s ex rozviedla a neskôr nás stretlo šťastie... našla som muža ktorý nás ľúbi oboch vzali sme sa a ked sme si mysleli že všetko šťastie sveta je len naše (konečne) rozhodli sme sa pre dieťatko.... Tehotenstvo nejak nešlo ako malo a v 34 týždni sa mi narodilo dievčatko. Poškodenie mozgu šance nulové... ver mi že vtedy som mala myšlienky presne ako ty... nechcem a nebudem. Ale ver mi, že za každou slzou čo som vyronila bolo toľko isto lásky a nenávisti zároveň dodnes deň neviem stráviť fakt, že nemám zdravé dieťa a poviem ti ani to nikdy neurobím lebo ten fakt že je pre niečo na tomto svete a práve u nás mi to nedovolí. aj keď to vyzeralo hrozne po rôznych terapiách aj liečeniach na ktoré nám pomohli aj cudzí ľudia dnes moje dvojročné šidlo štvornožkuje a mentálne je na tom super ale keby som ju dala prečo kde by bola?????? Vieš ty máš rodiny druhého syna a manžela ale keď ju dáš preč koho bude mať ona.. a aj ked si myslíš že to pomôže a možno hej ale to prázdno v tvojej duši nikdy a ver mi naozaj nikdy nezmizne.