Blogy používateľa Amalka

Chcela som sa stať Amálkou najsamkrajšou v jeseni. Chuť civičiť by bola. Veľká. Lenže... padla kosa na kameň - žlčníkový. Nedávno mi ho objavili. Dobre mi bolo, kým som o ňom nevedela. Dobre mi je aj teraz. Žiadne záchvaty mi nekrívia tvár (iba tie zúrivostné). Jem všetko, nemám s ním nijaký problém. Ale kúpila som si švihadlo. S chuťou som začala hopkať ponad špagát a vtedy môj žlčník začal protestovať. A pri rýchlej chôdzi alebo skackaní to robí stále. Asi v ňom hŕka ten centimetrový šuter... Bojím sa, že ak si ho dám vyoperovať, začnem mať problémy a budem musieť držať dietu - to by som nezvládla.

Dnes som sa prehŕňala v mojom archíve písomností z obdobia 15 - 17 rokov:
KEDYSI SME BOLI RETARDOVANÍ

Kedysi sme boli retardovaní
a vo vlasoch sme nosili
vpletené margarétky
mali sme zahmlené oči
a na tvári fascinovaný úsmev
smeli sme byť
len tak voľne pohodení
pod modrou oblohou
a dívať sa ako Boh pasie obláčiky
smiali sme sa
keď nám vietor ovieval
duše a srdcia
sme mali plné plné lásky
a tancovali sme aj keď nehrala hudba
a plakali aj keď do plaču nebolo.
Kedysi sme boli retardovaní.
Ale boli sme ľudia.

Jakpak si zašila rozpuklý kámen
a do chleba zapekla sluneční plamen?
To že miluji!
Jaks prošla zdí? Jaks přeplula moře
v malinké skořápce ořechové?
To že miluji!
V semínku, klíčku, květu jsi doma,
smrt bojí se tě - proč, děvenko má?
To že miluji!

Pořád se rozdáváš, dáváš se stále,
kam zmizela jsi teď nenadále?
Ztrácím se tam, kde tratí se ženy.
V nelásce, v tvrdosti, v nepochopení.

(Aria Elksne)

Za trochu lásky šel bych světa kraj,
šel s hlavou odkrytou a šel bych bosý,
šel v ledu - ale v duši věčný máj,
šel vichřicí - však slyšel zpívat kosy,
šel pouští a měl v srdci perly rosy.

Za trochu lásky šel bych světa kraj,
jak ten, kdo zpívá u dveří a prosí.

(Jaroslav Vrchlický)

Milá Kamka,

neviem, či veríš na nebo, ale jedna vec je istá. Už Ti tam držia fleka za vytvorenie tejto stránky plnej ľudskosti. Nuž, posielam jedno staré, ošúchané, ale nadovšetko úprimné ĎAKUJEM. Za všetky nanič mamy, za naše deti, manželov a rodiny. Určite budú so mnou súhlasiť.

Každé prečo má aj svoje preto. Kamilka, ja ďakujem Bohu za každý jeden rok, ktorý si strávila doma "uviazaná na reťazi", za každú depresiu, čo ťa prepadla a každý okamih, ktorý Ti bolo biedne na duši... Lebo to všetko bolo príčinou jej vytvorenia. Pozerám na jej obsah, prehrýzam sa článkami a odpoveďami a príspevkami, fotočkami atď. atď... a konštatujem len jedno: je nám tu dobre.

Tak, ako mnohí po stáročia,
prosím:
Požehnaj nám chleba,
nech nevyhynie rod.
Aby to malé,
čo pod srdcom nosím
malo všetko,
čo k životu treba.
Veď počaté je z lásky...
Zrobenou dlaňou otec jeho
zotrie z čela pot
a rozdrví v nej
prvé zrelé klásky.
Tak, ako Adam,
keď vyhnaný bol z Raja.
Prosím ťa,
požehnaj nám chleba,
lebo už sme traja.