Som doma už veľmi dlho, jedna materská , druhá .... štvrtá, zbehlo pomaly ale aj rýchlo, dlhých trinásť rokov. Ale rovnako ako na začiatku, keď som každé ráno skoro slzy ronila, pri manželovom odchode do práce, tak ani teraz neviem byť sama doma. Jasné, že je so mnou aj môj malý anjelik s rožkami, ale to nestačí, obchádza ma des a hrôza z prázdneho domu. Teraz už našťastie pracuje môj drahý z domu, aj keď sa na mňa mračí, lebo ho stále vyrušujeme, nie som sama, aj keď zo mňa veľký úžitok nie je dá sa to zvládnuť. Horšie je to keď odchádza na poradu raz za dva týždne - pomóc.