Mám rada drevo a všetko z neho. Vďaka tejto mojej veľkej láske, je naša spálňa (momentálne moja a Tinkina, manžela sme vyhostili, aby nás nerušil) samé drevo. Drevená podlaha, drevený podhľad, drevený nábytok a masívna posteľ. Všetko je krásne, prírodné, príjemné na dotyk aj pohľad. Samozrejme zopár nedokončených detailov, sme si nechali na horšie časy, aby sme na staré kolena nenudili. Ale ... skoro všetka tá nádhera vydáva také prapodivné zvuky.
Aj by som sa vytešovala z takého príjemného, romanticko-nostalgického vrzgotu, keby moje dieťa nemalo spánok ako vánok. Už som tu niekde spomínala, ako sa vykrádam zo spálne sťa zlodej, keď moje dieťa konečne zaspí. Horšie je to však s mojím návratom v noci. Pomaly, tichúčko a nenápadne sa plížim v ústrety krajine snov, ktorá sa črtá niekde v nedohľadne. Už pred spálňovými dverami podlaha krásne zavŕzga. Ten istý zvuk sa ozve, len čo prekročím prah dverí. Moja spiaca krásavica ešte odoláva.