Dievčatá nám akosi zo dňa na deň povyrástli. Tak sme sa rozhodli prestavať im destkú izbu na študentskú. Mladšia spala na poschodí poschodovej postele a v izbe bola cez jednu celú stenu sektorová skriňa kvôli zatepleniu steny, je severná a chladná. Prestavba bola naplánovaná na začiatok prázdnin, ale môj muž z nezistených príčin uprostred najväčších horúčav ochorel na zápal pľúc. Takže sa všetko odložilo na neurčito!!!
Dievčatá zdravím vás...
Môj šialený víkend sa začal už v piatok, keď mi zavolali do roboty, že postele do detskej sú na ceste. Dva týždne pred mnou očakávaným termínom...
Tak som musela zabezpečiť, nech mi ich niekto vynesie(muž nebol k zastihnutiu...)Do izby, kde ešte nebola položená plávajúca podlaha somich nemohla postaviť, tak stáli naprostred obývačky, čím sa byt stal neobývateľným-nebolo kde spať. všetko sa neja k zvláda, ešte mama má oslavu narodenín v nedeľu, treba mi upiecť koláč,mladšia dcéra sa mi vrátila z prázdnin a staršia sa balí, lebo zajtra na týždeň odchádza...
Včera sa môjmu šéfovi narodila prvá vnučka. Tak sme to dnes trochu oslávili. Má 3,30 a 50cm, dali jej meno Dagmar. Vtejto súvislosti ma napadlo, ako ste vy dali mená svojim deťom?? Čo vás inšpirovalo, bola to len náhoda?? Moja svokra tvrdila, že menom môžme ovplyvniť aké to dieťa bude.
U nás to bolo takto:
Keď sa mala narodiť staršia dcéra, bolo mi to jedno, či to bude chlapček alebo dievčatko ale v brušku som ju volala Ľuboško. Nijaké iné chlapčenské meno som neakceptovala a tak muž vyberal meno pre dievčatko. Vybral Slávka. Keď sa dcérka narodila, matrikárka jej nechcela zapísať meno Slávka, vraj môže byť len Sláva alebo Slavomíra.(nechceli sme sláva KSČ), tak som mužovi povedala:" dajme jej meno Miroslava(muž je Miroslav) a môžeš si ju volať Slávka." Ale Slávka jej nikdy nikto nepovedal. Máme doma Mirku! O pár rokov pri druhom dieťatku ,som si hladkala v brušku Viktora. Mužovi a svokre sa toto meno nepáčilo. Muž nesúhlasil s menom Alica, takže dostal voľnú ruku pri dievčenskom mene. Vybral Martinka.
Dnes, cestou do práce som mala nepríjemný zážitok... Chcem sa s vami podeliť a spýtať sa, či aj vám sa niekedy niečo podobné stalo. Chodievam do práce pešo-mám to tak 15-minút z domu, pred 7.00. V každom čase, v lete v zime. Prechádzam kúsok po hlavnej ceste, potom si to skrátim okolo jedného učilišťa, úzkym prechodom okola plechového plota a idem pomedzi obývané domy na uličku, kde sú v starých domoch väčšinou malé firmy. Dnes mi pri plote vošiel znenazdajky do cesty muž.
Z rôznych zdrojov-časopisov som sa dočítala, že :
Predmenštruačný syndróm je súbor subjektívnych ťažkostí približne u pätiny až polovice žien v období 14 až 7 dní pred menštruáciou. Pod predmenšturačný syndróm sa zaratáva až 150 rozličných prejavov, ktoré môžu ženu v rôznej intenzite a počte zasiahnuť v tomto období a zmiznú v prvý, alebo druhý deň krvácania.
Ponúkam vám kúsok môjho "kariérneho" životopisu: Skončila som výšku a s titulom-stavebná inžinierka som sa vrátila do rodného mesta. Robotu som si našla hneď v projekcii veľkého podniku. Akurát preto, že som mala z absolventov najlepšie známky, zaradili ma na profesiu, ktorú som akurát nechcela. Ale povedala som si, nejako to do prvej materskej vydržím.
Čas uteká strašne rýchlo, isto to všetky dobre poznáte. My maminy ho neraz zbadáme až na svojich deťoch. Vyrastú z detských topánočiek, hračky odložia na poličku a mamina rada, či pofúkané kolienko je celkom zbytočné...Moje 15-ročné dievčatko je zrazu zaľúbené. A ja sa obzerám dozadu. Je to už tak dávno čo som ja zažívala prvé lásočky??? (veru je, už sa snáď ani nepamätám???)
Mám 39-rokov, bývam na východe-v Prešove. Pracujem. Mám super muža a dve krásne dcérky. Majú 15 a 10 rokov. Ale nič v mojom živote nieje "ideálne". Borím sa s každodennými starosťami a často mi prerastajú cez hlavu. Výchova detí vychováva aj mňa. Kladiem si aj otázku SOM TAKÁ NANIČ MAMA???
Veľmi sa snažím nebyť, ale iste občas som.
Dnes, cestou do práce som mala nepríjemný zážitok... Chcem sa s vami podeliť a spýtať sa, či aj vám sa niekedy niečo podobné stalo. Chodievam do práce pešo-mám to tak 15-minút z domu, pred 7.00. V každom čase, v lete v zime. Prechádzam kúsok po hlavnej ceste, potom si to skrátim okolo jedného učilišťa, úzkym prechodom okola plechového plota a idem pomedzi obývané domy na uličku, kde sú v starých domoch väčšinou malé firmy. Dnes mi pri plote vošiel znenazdajky do cesty muž. 
Z rôznych zdrojov-časopisov som sa dočítala, že :
Ponúkam vám kúsok môjho "kariérneho" životopisu: Skončila som výšku a s titulom-stavebná inžinierka som sa vrátila do rodného mesta. Robotu som si našla hneď v projekcii veľkého podniku. Akurát preto, že som mala z absolventov najlepšie známky, zaradili ma na profesiu, ktorú som akurát nechcela. Ale povedala som si, nejako to do prvej materskej vydržím. 
Čas uteká strašne rýchlo, isto to všetky dobre poznáte. My maminy ho neraz zbadáme až na svojich deťoch. Vyrastú z detských topánočiek, hračky odložia na poličku a mamina rada, či pofúkané kolienko je celkom zbytočné...Moje 15-ročné dievčatko je zrazu zaľúbené. A ja sa obzerám dozadu. Je to už tak dávno čo som ja zažívala prvé lásočky??? (veru je, už sa snáď ani nepamätám???)
