Blogy používateľa eva m

"Mamí, poď do mojej izbičkyyy" - ozýva sa z poschodia. Čo sa deje, čo ma moje dieťa tak horlivo volá? "Pozri sa hore!" - kuknem na stenu, v hornom kúte si sedí krásny, veľký, zelený koník. Ach jaj, čo s ním? Môj prvý spásonosný nápad: "Samuško, skoč pre mucholapku" schladil Samuško - milovník zverov všetkého druhu, zhrozeným výkrikom: "Mami, ty by si zabila takého krááásneho hmyzíka?!?!?" Nuž, máš pravdu, dieťa moje, krásny hmyzík je to, ale čo s ním? Tak som pekne vzala rebríček, priblížila som sa aj s otvorenou krabičkou ku hmyzíku a opatrne som ho z tej steny vzala.

"No!?!?" "Hm?!?!?" "Ha?!?!?"
- pomerne často používam ten skvelý výdobytok modernej doby - mobilný telefón. Súkromne aj služobne.
Keď som bola malá, moja mama tiež často telefonovala, hoci len z pevnej linky. Aj otec.
A vždy som počula, keď niekomu volali:
"Dobrý deň, tu je ...(priezvisko), prosím Vás...atď atď.

Ráno, parkujúc za veľkou tatrovkou - prerábajú nám pred prácou chodníky a opravujú škôlku, celá ulica rozbitá - pozerám - keď bude chcieť vyjsť, má vpredu toooľko miesta... Idúc k budove, kde pracujem, vidím jedno bližšie voľné miestočko - preparkujem? Nepreparkujem? V rukách dve minerálky, raňajky, kabelka, kľúče...aaale, nechám tak, veď načo?

cŕŕŕn, neznáme číslo...
"Ahoj Evka, to si ty?"
"A kto volá?"
"Vea - naničmama"
"Jééj, ahoooj"
"Si v práci?"
"Áno."
"A môžeš vyjsť na chvíľku von?"
moje chvíľkové
Po krátkej navigácii Vey do správnej uličky vychádzam von, pred budovu, kde pracujem a tmavý, ponurý daždivý deň sa mi na chvíľku rozjasnil.

Náš miláčik predškolácky má zajtra veľký deň.
Prvýkrát ide sám do sveta. Teda, nie tak úplne sám , ale prvýkrát bez nás, rodičov a sestry.
Ide do škôlky v prírode.
Teší sa a rozpráva o tom, odkedy im v škôlke túto možnosť predostreli. Hneď sa aj prihlásil a postavil nás pred hotovú vec: "idem". Tak ide.

Moja dcéra Evička, 11 rokov, šiestačka. Prvý stupeň ZŠ absolvovala na súkromnej bilingválnej škole, so skvelou pani učiteľkou, ale problémami s deťmi. Dievčat v triede málo a vzťahy medzi nimi - no nič moc.
Od piatej triedy prestúpila do inej školy, do športovej triedy. Veľa dievčat, pár chlapcov (s nimi však problémy nemáva - proste ich berie ako súčasť triedy).

A som doma. Nazad v realite.
Zvláštne, že všetko príjemné, pekné, uteká tak rýchlo..., však, pán Einstein ?
Takže po poriadku:
V stredu som sa tu s vami odušu lúčila, nechala si popriať šťastnú cestu a spokojná som nasadla do vlaku smer Praha.

Tak sme dnes ráno s helus nakopli vrtuľu a auto môjho manžela i vyrazili v ústrety novým známostiam. Celú cestu sme mali čo riešiť, debata frčala na plné obrátky, i sme v určitom okamihu nepostrehli onú jasnú dopravnú značku, určujúcu najvyššiu povolenú rýchlosť . Páni v svietivých vestičkách ma odľahčili o pár eur (čo je to oproti stratám v národnom hospodárstve, všakže ?).....

Tak si zasa užívam moju dôvernú priateľku - vlastnú ješitnosť .
Z rozličných osobných, historických dôvodov ma už dlhšiu dobu láskavo sprevádza. Väčšinou je tichučko, čuší, neotravuje, ale vlastne čaká na svoju príležitosť a potom sa so mnou pohrá jedna radosť.
Ako včera.
Spomínala som, že moja dobrá svokra je po operácii kolenného kĺbu.