Praha krásna, stovežatá...

A som doma. Nazad v realite.
Zvláštne, že všetko príjemné, pekné, uteká tak rýchlo..., však, pán Einstein ?
Takže po poriadku:
V stredu som sa tu s vami odušu lúčila, nechala si popriať šťastnú cestu a spokojná som nasadla do vlaku smer Praha.
Vlakom som necestovala ani nepamätám. No dívajúc sa tak okolo seba, som zásadný pozitívny posun v železničnej doprave nezaznamenala...
Cestovali sme piati kolegovia, cestou bolo o čom, kopa humoru, dobrej nálady, aj vážnejších debát... a ani sme nevedeli, ako nám cesta ubehla.
Na stanici nás čakal pán riaditeľ pražského dievčenského diagnostického ústavu a odviezol nás priamo tam. Do diagnosťáku. Tu sme boli ubytovaní, tu sa o nás starali ako o vzácnych hostí. Všetka česť!
Krásne bývanie, dobrá partia - základ úspešnej akcie, všakáno
Vo štvrtok sme sa zúčastnilli medzinárodnej konferencie, ktorú poriadal náš hostiteľský diagnosťák.
Na úesbéčku pripravená elegantná, decentná prezentácia, makeup nahodený, blúzočka pasentná - nuž, príprava ako sa patrí, ideme na to, vážení.
Po úvodných slovách som ako zahraničný hosť dostala slovo. Plná aula, mikrofón, plátno na premietanie prezentácie...Nuž, dievčatá, bola som ja za dúúúležitúúú . Ale bez štipky machrovania( ), zvládla som to skvele. Bez breptov, plynule, zmysluplne - bez papiera, z hlavy, som naše décéčko odprezentovala, ako sa patrí. Zožala som pochvalu od kolegov a aby to nebolo málo, zapojila som sa na záver aj do diskusie .
Ale dosť už samochvály, lebo tu bude smradúúú!
Po konferencii sme boli pozvaní na návštevu do chlapčenského diagnosťáku, tu sme zotrvali v družnej debate pomerne dlhú dobu. Dozvedeli sme sa, popozerali, porovnali s nami a pekný deň za nami. Už len večera a minižúrka na izbe .
Piatok sme vyrazili do ulíc. V nádhernom jarnom počasí sme si vychutnali Václavák, Múzeum voskových figurín, Staromestské námestie, orloj, pokochali sa krásou matičky Prahy, užívali si božskú pohodu. Ľudia dobrí, priam som nasávala energiu a endorfíny, lietajúce povetrím .
Dve užitočné hodiny sme strávili v podprsenkárni, ako sa zmieňujem v príspevku bavky Betky. Tu len dodám - treba zažiť!!!
V tento deň večer sa k nám pripojili ďalšie tri naše kolegyne, ktoré sme vyzdvihli na stanici. Väčšia partia - viac smiechu, srandy, debát...
V sobotu sme vyrazili smerom na Karlov most, na Kampu, na Malú stranu...
Času bolo menej, čakal nás ešte veľmi zaujímavý program. Popoludní príjemná hodinka a pol s riaditeľom diagnosťáku o ich práci, o ich filozofii, fungovaní, princípoch... Okrem iného nám ukázal aj domov pre mladistvé mamy s bábätkami (mimochodom, tesne susediaci s Haberovcami, ktorí sú vraj veľmi korektní a láskaví susedia).
Nuž a večer - šup do gala a hor sa za kultúrou! V divadle Karlín sme zažili kultúrnu bombu. Muzikál Carmen, v hlavnej úlohe úúúžasná Lucie Bílá!!! Skvelé spracovanie, skvelá výprava, skvelé kostýmy a obrovský kus ľudského umenia. Tá drobná žena s neskutočným hlasom dostala do varu celé divadlo. Nielen ona, všetci podali fantastický výkon a zožali burácajúci potlesk. Zážitok na dlhú dobu...
Nuž a v nedeľu sme trávili zážitky, balili kufre a tešili sa na cestu domov.
Nabitá energiou, spokojná, som sa s obrovským šťastím v duši pozerala v Žiline na stanici na mojich čakajúcich blízkych.
Konečne doma...deti moje, muž môj, ako ste mi chýbali...