Vianočný román 13

(keby niekto nepochopil, snažila som sa dať dohromady tri časti
A ešte, ak som niečo zas zmrvila, tak dajte vedieť, ak nesedia fakty.)

Poručík Konečný si sadol na stoličku oproti Jurajovi. Booože, chcel byť ako Both z Kostí, ale v tejto presvetlenej miestnosti sa nevypočúvalo. Tu to vyzeralo skôr ako kávička u jeho mamy v obývaku. Tiež tam bývala občas taká hustá atmosféra a padali štipľavé otázky. Hehe. Ale nič, ideme písať ďalší záznam.
„ Takže, obligátna otázka.... Kde ste boli v čase vraždy?“
„ Počkať, tak už je to úplne uzavreté? Jedná sa o vraždu? Som myslel, že ste ešte nevylúčili aj samovraždu.“ Jurajovi sa spotilo čelo.
„ Vlastne áno. Koronér vylúčil vlastné zavinenie. Takže, máte nejaké aliby na predchádzajúci štvrtok okolo 22hodiny? Susedia vraveli, že vás v ten večer videli vychádzať z bytu zavraždenej po veľkej hádke.“
„ Hej, hej. Pohádali sme sa. Iveta bola moja klientka. Spisoval som jej poslednú vôľu. Deň predtým bola u mňa v kancelárií za týmto účelom, vystavili sme ju, podpísali za účasti svedkov, ale mal som voči nej výhrady. Nie ako právnik, ale ako priateľ. Bývali priateľ. Preto ten krik. Keď som odchádzal bola pri plnom vedomí a to vám môžu dosvedčiť aj tí milí susedia. Hádali sme sa ešte, keď som vychádzal zo vchodu. Kričala ako šialená na schodisku. Viete, všetok svoj majetok poručila svojmu manželovi. Najlepší gól bol, že som nevedel, že bola vydatá. Ale preveril som si to a skutočne je to pravda. Mala mnoho priateľov, milencov, ale že mala aj manžela, tak to som bol prekvapený. V podstate je roky nezvestný a nikto nevie, kde sa vlastne zdržuje. Po tom, čo Iveta napísala takýto závet a úplne vylúčila z neho brata, tak sa mi zdal veľmi nezmyselný.“
„ Takže z jej smrti môže profitovať jej manžel... Viete mi dať teraz informácie o ňom?“
" Ráno vám pošlem, čo som zistil. Mám to v kancelárií. Dobre?"
" Hej, bude to stačiť. Ďakujem."
Poručík Konečný si vzdychol. Ale aspoň to vyzeralo, že sa prípad pohol nejakým smerom.

Nataša stála v otvorených dverách, zoči voči udýchanému Paľovi.
„Poď ďalej, som sama. Maroš odišiel na výpoveď na políciu, ale ešte sa stále nevrátil. Ani neviem, čo sa stalo.“
„ Veď to ... to je to, čo sa ti musím s tým priznať.“
Žalúdok sa jej prevrátil a cítila nejaké zlé správy. Nervozita a napätie jej vystreľovala od krížov až ku krčnej chrbtici. Začínala jej hnať krv do hlavy, ktorá prinášala bolesť.
„ Počúvam,“ na oko chladná si sadla na sedačku. Nohy stiahla pod seba a skrížila ruky.
Keby Paľo mal len trochu tušáka o postojoch a prejavoch v gestách ľudí, vedel by, že si nemá sadať k nej tak blízko. Ale čo by ste chceli od Paľa Talabu ...
„ Ťažko sa mi ti to hovorí, nuž ale ... táj Marošová milenka je moja sestra.“ Prvá vlna hanby a zlých správ bola vonku.
„ Vlastne bola, lebo pre toto aj Maroša zavolali na políciu, kde sme sa vlastne stretli. Inak, už tu tuším aj mal byť, však ja som vypovedal po ňom.“ Nervózne sa poobzeral okolo seba, akoby čakal, že Maroš odniekiaľ vyskočí. Čakal slzy, zapieranie, kus histérie. Ale Nataša len sucho čakala, kým dopovie a vecne, viac než triezvo povedala.
„ Mhm. A ďalej?“
Paľo ostal zmätený. Myslel si, že ženy pozná. Vie ako reagujú. Ale ako veľmi veľmi sa mýlil.
„ No, ďalej nič. Len som ti to chcel sám povedať, lebo si myslím, že sa to prevalí a budeš ma podozrievať, že som to urobil všetko náročky.“
„ Pozri Palino. O Marošovej milenke som ti hovorila dávno. Asi si nezabudol na tú noc, keď som sa u teba v bare scinkala pod obraz Boží a ty si mi pomáhal ráno na nohy. To, že je to tvoja sestra som začala tušiť len včera, lebo som sa stretla so Zdenou, ktorá mi povedala o tom, že našli mŕtvu tvoju sestru. A keď dnes zazvonili pri dverách policajti a Maroš odišiel vypovedať, tak som si to dala dokopy. Neviem, čo mám s tým robiť. S tým sa už nedá nič robiť. Už len čakať, čo povie Maroš.“
„ Maroš ti o nej už povedal?“
„ Nie. Máme zrejme každý nejaké tajomstvo. Ja svoje a Maroš tiež. Veď ani ja som nebola k nemu úprimná, keď som sa zobudila u teba po tej opijášskej noci a klamala som mu do telefónu, ako keď tisne, že som u Zdeny. Vieš čo, asi by si mal ísť domov. Netúžim, aby to, že sa zas náš vzťah s Marošom dáva do normálu naštrbilo niečo ako tvoja prítomnosť u nás o desiatej večer. Mám ťa rada, Palino, si super chalan. Viem, že sa na teba môžem vždy spoľahnúť, ale bola by som rada, keby si išiel. Nehnevaj sa.“
Ani nevedela kde v v nej bral toľký chlad a triezvosť. Akoby niekto hovoril za ňu. Keď niekto povie, že išiel na autopilota, tak už presne vie, aký to je pocit.
Fakt bola taká presvedčená o tom čo vravela? Sama nevedela. Len cítila, že toto bude teraz najistejšie.
„ Jasné, chápem.“ Zdvíhal sa z kresla a chvatne si obúval pri dverách topánky.
Fakt netúžil po nijakých scénach. Ani Natašiných, keď jej to dojde, že vlastne jej klamal a ani po Marošových, lebo zjavne by musel povedať aspoň zopár slov, čo robí u nich doma. A ak by Maroš zistil, že Nataša sa priatelí s bratom jeho exmilenky, tak by to bolo dobre pomotané. Hlavne za týchto okolností.
Už siahal po kľučke, keď sa tá zrazu poddala pod jeho rukou a keby neuhol, tak mu dvere rozbijú nos. Stál zoči voči Marošovi. V jeho byte, za chrbtom s jeho priateľkou.