Vianočný román 2.

Telefón zvonil dlho. Osem, možno deväťkrát, ale nik nebral.
„Nič, nepanikár. Však to nie je poprvé, čo takto voláš a hneď ti neberie telefón.“ Pripustila si do vane horúcej vody a schovala sa do peny. V ušiach jej búšila len nepokojná veta mamy .... „ ... videla som stáť vaše auto pred domom, videla som aj Maroša…” Hmmm … určite sa mýlila.
Zrazu sa vodou začalo niesť vibrovanie telefónu na vani. Nie príliš bezpečne si ho nechala na jej okraji. Páni, keby toto Maroš videl … to by bolo nadávania, čo všetko by sa mohlo stať.
Rýchlo sa vynorila.

« Maroš ? » ani sa nepozrela na displey, či je to jeho číslo.
« Nie, tvoja najlepšia kamarátka Zdena, ty trúba. Už si si ma vymazala z pamäte telefónu ? Pekné, pekné.»
« Jej ahoj. Ja sa kúpem a nevidela som na číslo. Prepáč. Jasné, že platí. Už sa teším na teba a aj malinkú. »

Zdena bola spolužiačka zo strednej. Ich cesty sa rozišli po tom, čo Nataša začala chodiť na vysokú. Ono to tak nejak asi v živote každého chodí. Noví priatelia, záujmy, známi. Ale po tom, čo sa Zdena vydala, ich priateľstvo sa zas obnovilo. Maroš z neho nebol nadšený, ale keď povedala, že ide na sobotu doobedie za Zdenkou, tak neprotestoval. Po nočnej sa potreboval vyspať a ona v ich dvojizbáku mohla akurát tak ticho sedieť s knížkou, kým sa nevyspí.

Vyliezla z vody a skontrolovala telefón, či náhodou niekde nespadol neprijatý hovor, kým volala so Zdenou. Nič, nikde nič.
Veď on sa ozve.
Natiahla si tepláky, trigovicu a vyfénovala vlasy.
Znovu trikrát skontrolovala telefón, veď čo keby volal, kým si fúkala vlasy a zapla Kosti.

Fakt to mohlo byť naše auto ? Aj minule Maroš zmizol len čo mu pípla SMSka ... nejaký je čudný v poslednú dobu. Málo sexu, veľa hádok, žiadne pohodové chvíle. Len po sebe štekajú. Bože, mala by so sebou asi niečo robiť. Je podráždenejšia ako zvyčajne. No veď by sa mu ani nečudovala. 23ročná baba a ako sa spustila. Sedí v piatok večer doma pri telke v mikine a pchá do seba čipsy. Fuj. Už jej aj kedysi povedal, že sa z nej vytráca sexepíl. No veru. Mala by začať chodiť asi aspoň na aerobic či kam…
Telefón stále zaryto mlčí.

Musia mať asi nejaký poplach alebo čo, inak sa jej zvyčajne do hodiny ozve. Chvíľu zaváhala, či mu nezavolať ešte raz, ale spomenula si na posledný výstup, keď mu volala dvakrát po sebe a on jej vynadal do paranoických kráv, že čo mu stále vyvoláva, veď keď bude môcť, tak jej zavolá.

Prešla do kuchyne, že si zaleje levandulový čaj na ukľudnenie a dobrý spánok. Žeby predsalen skočila k mame a presvedčila sa na vlastné oči, či je to ich auto? Prešla rukou po linke a rozhodla sa. Ide.
Kým prišiel objednaný taxík, nahádzala do tašky pár drobností na sobotu. Aj tak Maroš nebude vedieť kde spala, lebo príde až ráno a uťahaný a to si ju ani nevšíma len sa hodí do postele a spí ako drevo. A potom ... predsa bola dohodnutá so Zdenou a k nej môže ísť od rodičov.

A aspoň su nebude pripadať tak hlúpo podozrievavo. Určite to je iné auto. Len aby sa Maroš nedozvedel o tom taxíku. To zas bude výdavok!
Keď vystúpila z taxíku pre rodičovským domom už nelialo, zato vietor sa vzdúval a vyvrátil jej ihneď kapucu z vlasov. Roztancovali sa jej okolo hlavy a šľahali do očí. Už ľutovala, že sa na toto dala, veď je to hovadina, takto špehovať priateľa len pre nejaké matkiné halucinácie, keď vtom zbadala ich auto.

A mobil sa jej rozvibroval v ruke.
Na displeji svietilo « MAROŠKO »