Vychadzate s mamou?

Nie chobotnica, chcela som sa stretnúť, aj som v to dúfala.. Brat býva na ubytovni, mama je doma a otčim na dôchodku.. Keby ona chcela, tak by povedala bratovi, že sa niekde stretneme, jej to tak vyhovuje.. Zase sme pri tom, že chlap je jej prednejší... Neviem, čo mám na to povedať.. Zamrzelo ma to sakramensky... Ale ja už nič robiť nebudem... ja som spravila prvý krok, mama mohla povedať bratovi tajne čokoľvek... A nepovedala nič, tým povedala všetko.. Nebudem sa pchať tam, kde ma nechcú... Je to tak, nič na tom nezmením. Zamrzelo, prebolí.. Práve preto som napísala, že ideme ďalej. Pretože žiť musíme, aj keď sa niečo také stalo. Ja som sa pokúsila o kontakt, oni o to nestoja.

Vieš, možno sa naozaj bojí tvojho otčima, preto by ona nikdy také niečo nenavrhla. To je len môj názor, možno sa mýlim. Ale ty si sa mohla s bratom dohodnúť, aby ju zavolala k sebe. A ani mama nemusí vedieť, prečo ju pozýva. Veď niečo rozumné sa dá vymyslieť. Až tam by ste sa stretli jednoducho zoči voči a zistila by si, či to stálo za to. Mama by určite k bratovi prišla, ak spolu vychádzajú a nevedela by, že je to kvôli tebe. Viem, po toľkých rokoch je to ťažké, ale vykročiť týn správnym smerom sa dá vždy. Držím palce a verím, že sa s mamou čskoro stretnete.

Chobotnica, ja tomu neverím. Vôbec, myslím si, že to jej rozhodnutie je konečné. Mrzí ma to, ale vnímam to tak. Ja som spravila, čo som mohla. Nič iné nemôžem. Ako sa rozhodla je na jej svedomí. Nebudem to už ďalej riešiť a týrať samu seba. A niekoho znásilňovať nebudem, ani nechcem. Teraz môžem povedať, že nemám mamu. Je to smutné, ale nič iné nemôžem povedať.

Je to smutné a ja som smutná s tebou. Už s tým asi fakt nič nenarobíš. Len ty vieš vo svojom , ako to trápi teba a tvoja mama vie, ako to trápi ju. Keby si bola bližšie, požičala by som ti na pár dní tú moju. Veľmi by som ti priala mať taký skvelý vzťah so svojou mamou, ako mám ja. Som šťastná a predsa mám tiež problém, ale z inej strany. Som tiež mama, ktorá má dcéru. A naše cesty sú taaaaaaaaaaaak krivoľaké, ako aj naše stretnutia.

Kleo, myslím, že ty si urobila maximum, netráp sa, aj keď mama ti určite chýba, ale nemáš si čo vyčítať.Raz možno bude , nie možno, určite bude ľutovať.Asi ešte neprišiel ten správny čas.

Je to naozaj smutné,že to takto dopadlo Kleopatra.Veď si sa nechcela stretnúť s otčimom ale s ňou,tak neviem prečo potrebovala súhlas od otčima?Asi nechce robiť nič,bez jeho vedomia.Možno by sa jej to neoplatilo. Je smutné,že partner rozhoduje o tom čo ona cíti.Mala si bratovi povedať,že sa chceš stretnúť s ňou a nie že či môžeš prísť pozrieť.Ale keby veľmi chcela................Možno sa to časom vyrieši.
Chobotnica odpovedala tebe,a ja som sa strhla,že ja sa nechcem stretnúť.Tak ma dievčence nestrašte-Kleo som ja.

je mi smutno, keď tu čítam o tom, ako niektoré neznášate vlastné mamy, ako nevychádzate s nimi a pod.

Ja svoju maminku nesmierne ľúbim, som šťastná že ju mám a že už konečne môžem byť častejšie s ňou. Pretože som dlhých 17 rokov žila ďaleko (ZV) a každé lúčenie po návšteve som preplakala skoro až do polovice cesty.
Je mi ľúto, že nevidela vyrastať moje deti, ale už s tým nič nenarobím, hlavné je teraz to, že už som konečne doma v KE.
Sme 4 súrodenci a každý milujeme našu maminku, a aj my sa navzájom ľúbime a pomáhame si, neviem si predstaviť, žeby som sa s maminkou, alebo so súrodencami nerozprávala

Ľúbte svoje maminky také aké sú, hovorte im, že ich ľúbite, pretože zajtra tu už nemusia byť, a vás bude potom zbytok života trápiť to, že ste im to nestihli povedať.

Maminka moja (babka Betka) , ľúbim ťa

KLeopatra, máš pochvalu za to, že si sa premohla a spravila prvý krok. Je to ťažké. Naštvem chobotnicu, ale myslím, že má pekný a v podstate jendoduchý vzťah s mamou. Ja s mamou bojujem ako s veternými mlynmi, snažím sa s ňou rozprávať, diskutovať a vysvetľovať, a ten náš vzťah je stále na figu, stále sa hádame, aj keď moje úmysly o vysvetlenie problému sú najlepšie. Ono-nestačí, aby jeden chcel.A tú šokovú terapi-stretnúť sa u brata tak, aby o tom nevedela-to by som asi radšej neskúšala. Poviem to škaredo, ale môže sa cítiť ako pes zahnaný do kúta, začne útočiť a skončí to zle pre teba aj brata.Určite by som sa s ňou skúsila skontaktovať priamo. Ale ak všetko rieši cez otčíma-tak mi to príde, že je veľmi slabá, bez názoru, je pod jeho vplyvom a tam je ťažko radiť. Naozaj, sama nestačíš na to, aby si to urovnala, aj keby si sa hocako snažila.

ribišška nie je krava, je to kus kobyly...nehnevajte sa baby, ale keď viete veľké guľové o problémoch s mamou, tak sa na to vykašlite a otvorte si inú rubriku.tie vaše idealistické reči, ako sa všetko dá, keď sa chce... nedá, babenky, nedá.ja sa tiež riadim tým - kto nechce,hľadá dôvod, kto chce, hľadá cestu. ale nie vždy to ide. niekedy je treba vyrovnať sa s tým, čo sa nedá zmeniť. daj mi vôľu zmeniť, čo sa dá a silu vyrovnať sa s tým, čo zmeniť nemôžem. čo kleopatra docieli tým, keď sa objaví pri dverách a hneď za mamou nakluše jej otčím a spustí scény? čo docieli tým, keď jej napíše do vlastných rúk, kde sa navrchu uvádza adresa? kde vy žijete? pilcherová aj steelová sú fajn, len reálny život je úplne iný. A problémy s matkou nepochopí, kto to nezažil. Moju mamu ľúbim, vážim si ju, lebo ma vychovala, dala mi život.Ja sama som matkou dcéry, preto nechápem, ako môže mať matka k dcére taký chladný a odmietavý vzťah. Ako môže matka dovoliť, aby jej cudzí chlap otĺkal deti. Už som to tu písala, že by som vlastný život nastavila, aby mi deti netrpeli.
KLEOPATRA, ty to určite nevzdávaj, ale netlač na pílu, ak ťa to má zraňovať a ubližovať ti to, tak sa radšej nadýchni, pošli jej nejakú pohľadnicu, že na ňu myslíš, a keď bude chcieť, vie, kde ťa nájde, alebo tak niečo, aby vedela, že ti nie je ľahostajná. Ale keď to nepôjde, tak to uzavri.

Moja mama už nežije roky. Bola to úžasná žena a vždy keď si na ňu spomeniem, je mi nanič, veľmi by som chcela, aby tu bola! Teraz mám už vlastnú rodinu, a chcela by som byť takou MAMOU ako bola tá moja.
Nezabudnem na tie rána, keď som si k nej ako malé dievča bežala ľahnúť do postele, cítila jej teplo a vôňu. Vedela sa na mňa tak krásne pozrieť, usmiať, pohladiť. Chýba mi, ešte aj teraz po rokoch - veľmi! Veľmi si vážim ľudí, ktorých milujem, lebo viem, ako bolí strata.

ribišška sory, ale píšeš jak s knihy ezechiel, ako nejaký svedok jehovov-nič proti nim, ale mám vlastné skúsenosti.čo to bol akože za citát?
Prečítala som si práve tvoj meil z 29.4.2009. Strašne ťa chválim za to, že si dokázala ísť proti zvyšku sveta, keď ti manžel ubližoval, dokázala si sa postaviť proti nepráviu, nebála si sa zostať sama...na druhejs strane ale nechápem, čo to tu teraz píšeš.
GEORGINA nie, nepoznám ribiššku, jej komentáre čítam len v tejto konkrétnej diskusii. Prečo?
A KLEOPATRA, veľmi ti rozumiem, som na tom podobne. Mne tiež idú všetci hovoriť-nevzdávaj to, porozprávaj sa s ňou o tom, to sa vyrieši...síce ma nebila, ale na druhej strane ani neobjala, nepohladila, nikdy na mňa nemala čas. STále mi len vedela radiť, nechcela počúvať moje argumenty, to čo ja chcem, mlela si v kuse svoje. Viem, že to myslela dobre, len je stáloe zahľadená do seba. Aká je len utrápena, aký je život na P..U (to sú jej slová), všetko sa jej sype na hlavu, nikdy jej nič nevyšlo, nekdy nič nemala...má super muža, má dve zdravé dcéry, z ktorých ja som sa zrejme nevydarila, lebo som ju sklamala, má tri úžasné vnúčatá, perfektný dom, nemá núdzu o peniaze, čiže sa môže rozhodnúť, čo chce robiť alebo či robiť vôbec chce...ona ale nemá záujem o nič, nikam nechodí, s nikým sa nebavý, je sama v sebe deprimovaná, zožiera sa, bývali sme najskôr u nich, aby sa necítili sami (rodičia). Lenže keď mi mama začala nadávať do tyranov, že som sadista, lebo mi robí dobre, keď mi decko reve (odsávala som malej soplíky, takže pišťala)a otec na mňa chcel volať policajtov, že sa neviem postarať o dieťa, lebo plače (v období vzdoru, chcela zjesť na večeru dve tabletky, žiadny cukrík ani nič)...tak o čom to je sakra? Síce ma nebili, netýrali, ale čo je toto za jednanie? Mám obavy, že mama má psychické problémy, ale nedá si povedať, povedala mi, že ja nie som normálna, tak som sa chcela dať vyšetriť, doktrorka ma poslala domov, že som v poriadku. Takže chyba asi nebude vo mne, aspoň nie týmto smerom. Takže sme sa odsťahovali, je to 5 mesiacov, doteraz nás neboli pozrieť, obaja sú strašne ofučaní. Lenže...keby som sa nepremohla ja, a išla v ich šľapajach, malá by úrišla o starých rodičov a oni o vnučku.Takže tam chodím aspoň raz do týždňa. Chcú, aby sme sa vrátili, lenže ja si stojím na svojom. Aj keď mi to trhá srdce, stále uvažujem nad tým, či predsa...ale nebolo by to dobré.Prišla by som o nervy. Už tie posledné dni som bola na Lexaurine. Nestojí to za to. Radšej tam prídem na pár hodín a mama si nedovolí do mňa rýpať, lebo sa jednoducho postavím a odídem.
No tak prepáčte za to litánie, ale keď je to všetko také zložité. Potrebovala by som poradiť, či sa k nim máme vrátiť...aj keď viem, že asi nie, ale nedá mi to. Je mi jej ľúto, je v podstate strašne nešťastný človek.

Geo, Ribišška, Lydus.......
Zapálila som si zo dve, chlipkala kávu.. A rozplakala som sa ako malé decko... Naozaj neviem, ako sa mám skontaktovať s mamou... Veľmi chcem, aby ju moje deti spoznali.. Kurnik, teraz ma napadlo, že pôjdeme do blízkeho mesta, neďaleko ich dediny a tam brat donesie mamu.. Akože na nákup... toto bude to najlepšie...
Ribišška, mala si naozaj vo všetkom pravdu,to mňa by v Indii uctievali... Človek naozaj potrebuje nakopnutie.

máš pravdu mischel, aj ja mám pocit, že sa so mnou snaží manipulovať a psychicky ma vydierať. Len-zostali s otcom sami v obrovskom rodinnom dome s veľkým dvorom...strašne sa mama bojí toho, že tam raz zostane sama. Na druhej strane-sestra býva 20 metrov od nej, chodieva k nej dosť často, aj synovec je tam každý deň. A ja sa snažím chodiť1-2x do týždňa. Vždy mi ale dá pocítiť, aká som naničhodná dcéra, že som ju "odrbala", vykašľala sa na ňu, sklamala ju, že sa hanbí chodiť po dedine, keď sa jej pýtajú, prečo som odišla.Ale ja som už vážne bola psychicky veľmi zle na tom, mám len jedno zdravie, mám manžela a dieťa potrebujem pre nich fungovať. Ale kdesi vnútri ma to trápi. Keď k mame prídeme, vždy plače, keď odchádzame, dcéra potom reve celú cestu, lebo straká je smutná...ide mi to na nervy. Lenže, keď sme tam bývali, už sa to dostávalo medzi mňa a manžela. Posledný rok aj dva mesiace sa mama nebavila s mojim mužom a posledný mesiac ani so mnou. Ja mám veľmi dobrého a bezkonfliktného muža, viem, čo v ňom mám, a neznesiem, aby mi naneho mama brízgala. Toto všetko je pravda, ale je mi jej strašne ľúto. Lenže bolo by to na úkor môjho zdravia a vzťahov medzi mojim mužom, mnou a dcérou. Fakt som z toho zúfalá. Možno ma naozaj len psychocky vydiera. Chceme staviať dom v dedine, budeme 15 min cesty od našich, bojím sa, že keď začneme stavať, tak sa mama úplne zloží. Na druhej strane-ona má stále nejaký problém,keď som bývala u nej, robila som jej zle ja, bola so mňa na nervy. Keď sme sa odsťahovali, zase je zi mňa na nervy. Ja už fakt neviem, čo s ňou, ani z voza ani na voz. Neviem, či mám ísť k nejakému psychológovi, či k farárovi, či ku komu sa v takýchto situáciách chodí.

KLeopatra, ty si zlatá! Že by ťa v Indii uctievali.Neboj, daj tomu troška čas, aby sa ti to uležalo v hlave, možno ťa niečo napadne. Hm, že ti tak ja radím, keď si sama neviem rady. Ale aspoň ťa chápem.Ja myslím, že tvoja mama raz povolí, nemôžem byť úplne zlá ani blbá, keď ťa predsa vychovala. Že?

vieš, georgina, nadávať niekomu, že sa nevie rozhýbať, že je alibista...neviem, nepríde mi to správne. Hlavne keď o tej situácii až toľko nevie. Kleopatra sama vie, čo sa snažila spraviť a čo nespravila. I keď-Klopatra, asi ribišška trafila do čierneho a tými jedovatými vyhláseniami ťa nakopla k činnosti, že? Možno to bol jej cieľ. Ale trbea trochu voliť slová. Pekné je povedať-všetko sa dá, keď sa chce-naozaj, viem s mojich skúseností, že sa nedá. A ver mi, že som skúšala všetko možné. A úprimnosť nie je vždy najlepšie riešenie, párkrát som si to pekne odskúšala.

katarinak presne ako píšeš, Kleopatra najlepšie vie čo sa snažila spraviť a čo nespravila. Myslím, že je to veľmi ťažké ak nie jedna z najťažších vecí - odpustiť vlastnej mame, že sa na ňu v podstate vykašlala a dala prednosť mužovi, ktorý bil jej deti Nedokážem to pochopiť, pripadá mi to hrozné !! kleopatra veľmi ti želám , aby si sa s mamou stretla, napriek všetkému mama je len jedna a raz tu nebude a potom sú výčitky obrovské.Zažila som to síce nie s mamou (našťastie) ale s 2 blízkymi osobami. neboli sme pohádaní ale nestihla som ich prísť navštíviť... teraz je už neskoro

no ribišška, tak som pochopila tvoju taktiku.No, daj aj mne, čo by si mi poradila? Som vydatá 5 rokov a stará veľmi nie som, taký stred. Sorry za tú kobylu, nepríde mi ale správne, keď je niekto zúfalý a v koncoch a ty mu nadáš do debilov. Taký Dr. House. A s citátmi na mňa tiež nechoď. Mám Murphyho zákony myslenia a viery a kadejaké indické porekadlá a zrnká pravdy, z biblie ti tiež niečo odcitujem, psychológiu mám tiež trocha prelúskanú, pretože som hľadala odpovede a hlavne cestu.
Kleopatra, koľko si sa nevidela s mamou?
Napadalo ma, či by nebola cesta k nej cez tvoje deti. Pochopila som, že ich ešte nevidela.