Vychadzate s mamou?

a georgina, úprimnosť a srdce na dlani sa mne vyplácali len v negatívnom zmysle. Hlavne keď som priniesla srdce na dlani mame...

ribisskin sposob je vcelku nevyberany a priamy, a hoci som zastancom umiernenosti, viem, ze je aj najucinnejsi.
tych, co su pripraveni konat, no len vahaju, nakopne vpred a oni sa konecne rozhybu. tym, co chcu len plakat, ale nic nerobit, to poriadne stupi na otlak. stiahnu sa spat do ulity a tam sa urazene durdia. ale pretoze ich to urazilo na tom spravnom mieste, spavat im to neda. a pokial maju v sebe dost odvahy, tak po case z ulity vylezu a zacnu konat.
a potom su tu ti, ktori sa v tej ulite budu durdit do smrti. pretoze im by pomohlo, len keby dakto prisiel a ich problem vyriesil za nich a este ich utesil, ze oni za to nemozu.

tiez som si myslela, ze na ludi treba pomaly a jemne, lebo co nechcem od druhych, nebudem robit ani im. a ja by som nezniesla, keby mi niekto takto z mosta do prosta "vynadal". a hups - "vynadal" mi rovno moj zakonity. ohladne niektorych mojich povahovych vlastnosti. tiez som sa nafukla ako crevo od hrachu a nase manzelstvo malo na kahanku. po nejakej dobe ofucanej domacnosti sme zacali fungovat normalne, ale ja som bola ta, co v dusi ticho "trpela" (lebo ma strasne hlboko urazil) a bola som v mene rodiny odhodlana priniest tuto obet az do hrobu.
stale som musela na to mysliet (vacsinou so slzami v ociach od lutosti nad sebou), potom sa mi to v hlave pomaly rozlezalo a dala som mu za pravdu (nie nahlas, holt hrdost je dakedy poriadne bremeno ). odvtedy si na tie uvedene vlastnosti davam viac-menej uspesne pozor. ale kedze uznat si vlastnu chybu a prerobit podla toho sam seba su dve poriadne odlisne veci, vycita mi ich z casu na cas dodnes. vzdy sa poriadne nastvem, ze nechce vidiet moje pidiuspechy, ale potom musim uznat, ze su pripady, ked su fakt dolezitejsie vysledky, ako snaha o ne.
stale mam na sebe co prerabat.
no a kedze som dost nesebavedomy tvor a zanedlho ma caka hladanie prace, uz sa vidim, ako koncim pri inzeratoch Hladame upratovacku, lebo na vsetko ostatne budem mat vyhovorky, ze na to nemam. potom sa asi sukromne zajdem ribisske vysmoklit na mail a pockam si, az mi vsetky tie usmoklene riadky otrepe o hlavu. lebo niekedy je pekne vediet, co treba urobit, ale bez nakopnutia do makkej casti tela to proste nejde.

hm, snaha je nepriamoúmerná výsledku. Je veľmi jednoduché povedať-snažím sa. To máš pravdu. A ribišškinu techniku obrátenej psychológie som pochopila, keď kleopatra odpísala, že má pravdu, že sa ľutuje a že ju to nakoplo. Toto je hovadská téma, strašne citlivá. Stále sa hovorí o tom, že vzťah medzi matkou a dieťaťom je najsilnejší. Tak prečo sa dá tak úplne ľahko zničiť?

Katka je ribišška?
A mischel, kde si? načala si tému a zmizla si.

ja som tu z toho jeleň, tie príspevky sa absolútne prehadzujú. Ja odpovedám na jeden príspevok a zatiaľ je medzitým ďalších 10 rekaciíí, ktoré sa mi objavia až potom. No, ribišška, odpovedala som asi toľko, že som vydatá 5 rokov a mám jedno dieťa. A to je tak asi všetko, čo by som k tomu písala. Nemám potrebu zverejňovať o sebe ďalšie údaje.
S tým srdcom na dlani-asi bola niekde chyba-hej, bola. Keď som sa chcela baviť s mamou, ako to robievali moje kamarátky, že sa debatovali s mamou, rozprávali im problémy a mamy im poradili-tak ja som dopadla asi tak, že som dostala zaracha, alebo ma počúvala za dverami, keď som telefonovala, lebo mi absolútne neverila a potom na mňa začala vyťahovať všetko, s čím som sa jej zdôverila. Takže srdce na dlani jej už nenosím. Bavíme sa o blbostiach, akože kto zomrel, koľko vajec zniesli sliepky, kto má nový pomník, koho zabilo a pod. Takže som témy prispôsobila jej, ale či to je ten pravý vzťah, asi nie. Ale čakám na ribišškinu radu. Asi viem, čo mi povieš,keď si písala o rozvode, tak si spomínala, že si nepozerala naľavo ano napravo, ale robila si veci tak, ako si cítila. Veď toto je ten rozpor vo mne. Na jednej strane ma mama štve, nerozumieme si, viem, že je lepšie, keď sme od seba, a to je lepšie pre mňa, môjho muža aj dcéru, ale mame to večné hádanie zrejme vyhovovalo, je to jej spôsob komunikácie, ale mňa to ničí. Na druhej strane ma štve, že to je medzi nami zlé. A hlavne sa bojím, že sa mama úplne zloží a opustí, keď zostanú s otcom sami.

ribišška, preboha, prosím ťa píš normálne. vážne nerozumiem, čo chceš povedať. Píšeš veľmi mnohozmyselne, v inotajoch. Veď však pekne po slovensky ako predtým kleopatre. akože úprimnosť-neviem v čom, opustenie strachu-že by som mala zabudnúť, čo sa stalo v minulosti, všetko, čo mi mama spravila pred rokmi a žiť v prítomnosti-chápem, len neviem, v akom zmysle, no a ten záver som nepochopila.Viem, že deti napodobňujú konanie dospelých, riadim sa vetou "nie choď, ale poď", teda nie niečo kázať ale ukázať. Faktom je, že som od mamy odišla aj preto, lebo sme sa stále hádali, a mamu nezastavilo ani to, keď som ju prosila, nech na mňa nekričí pred malou.trochu dlhšie sa neozvem, asi až tak v nedeľu. Ale teším sa na odpoveď.
A LUSESITA dík za typ, určite knihu vyhľadám!

Takže pripájam môj komentár.. Môj problém dopadol tak, že brat sa spýtal mamy, či by eventuálne pristúpila na to, že by sa stretla so mnou niekde tajne, za otčimovým chrbtom. Jej odpoveď znela asi v tom zmysle, že ona ma nechce vidieť a problémov má dosť aj bezomňa. Nech jej dám pokoj... Žeby som boj prehrala?? Sama neviem, čo si mám myslieť a čakám na Ribiššku aj Geo, na všetky...
Predpokladala som to, ale tajne som dúfala, že mama niečím prekvapí.. A prekvapila.. Neviem, som slaboch? Mám ešte niečo spraviť?? Mám sa ešte o niečo pokúšať?? Má to vôbec zmysel?? Nie je aj toto dôkaz toho, že ona ma jednoducho nechce?? Baby, včul čo?? Cítim sa ako nechcené dieťa, ktoré nikto nechce, lebo podľa matky zlyhalo.. Ribišškaaaaaaaaaaaaaaaa, ozvi saaaaaaaaaaaa.. Len už nechcem kopanec, neviem, čo chcem.. Mám pocit, že som bola zbytočne nakopnutá...
Baby, len mi neraďte, že mi to nepovedala do očí.. Keby som to počula na vlastné uši, tak neviem.. Takto ma to sklamalo, zamrzelo, neviem sama, ako to opísať... Ale na vlastné uši by to bol najhorší kopanec od života, taký nechcem.
Ja už ani sama neviem, čo chcem.
Je to všetko v ri.i a poriadne veľkej.

Kleopatra,tak kašli na to.Keď nechce,nech nechce.Máš svoju rodinku,tak lásku ktorú odmieta mama,rozdeľ rovnomerne medzi deti a manžela.Vždy sa kúsok nájde,ak by si to niekedy v budúcnosti rozmyslela.A keď má dosť problémov aj bez teba nech si ich rieši sama.Každý máme problémy,ale keď sa máš komu zdôveriť,porozprávať sa,hneď je človeku lepšie.A ty to máš,tak si to váž.A nedopusti,aby ste sa takto odcudzili v budúcnosti vy.Papa.

kelopatra, v podstate súhlasím z mischel, nie vždy je dobré vracať sa oknom, kde ťa dverami vyhodia. ibaže...veríš na 100%bratovi? nemohol niečo zle prezentovať tvojej mame? ak to tak veľmi nechceš vzdať, tak sa nadýchni a choď k nej domov. buď dostaneš po čuni,ale to očakávaš, takže sklamaná až tak veľmi nebudeš, alebo-v lepšom prípade príde, čo nečakáš, a budeš milo prekvapená. Túto jedinú cestu si ešte neskúsila, tak skús. A dnes je deň matiek...keď zlyhá táto posledná a najpriamejšia možnosť,už by som na to kašľala.ako píše kleo, máš svoju rodinku,takže máš možnosť mať to pekné ako matka, čo ti ako dieťaťu chýbalo.

alebo aj nepochopíš.ale budeš vedieť na čom si. nemáš čo stratiť.

...vy sami určujete svoje myslenie.vy si vyberáte a tým si utvárate úsudok o sbe samých...ak si dokážete sami odpustiť a duševne sa očistiť, zatlačíte do úzadia svoju minulosť a zabudnete na ňu...
hm...spomenula som si na ribišškinu radu, ktorej som neporozumela.
vraj sila pozitívneho myslenia je super, pomôže splniť to, v čo naozaj veríme a čo chceme.

Ahojte.

Tema mama je rozhodne zaujimava. Ja som tu tiez co-to o svojej, ktorej hovorim vecne MATKA (lebo to tak je...) uz napisala. V troska inej obmene som si prezivala tiez to co ty Mischel. V kazdom pripade, ked veci nie su ako by mali, boli to. Ja som to chcela pochopit (scasti aj viem), ale ako hovori Kefara neviem akceptovat. Chcela som vselico, ale uz sa obmedzujem na realitu a mozne...
Tak ci onak ako mi bolo povedane na konstelaciach, raz sa to podari. Jozef aj vy vsetky co ste mi to hovorili a priali, mate pravdu, cas a okolnosti mi to mozno dopraju. V suvislosti s niecim co som tu dala nedavno, zazrak sa stal. Zial za inych tragickych okolnosti. Moja matka bola zaskodnik vo vztahoch 30 rokov, ked to uz moj otec nezvladol a tyranom je on, z nej sa naozaj stala mama... Pomoze, postrazi malu, buzeruje ovela menej - nespoznavam ju. A som rada, ze to co som nedostala dostava moja dcera, vdaka ktorej veci chapem a nejako sa rozuzluju. Aj tak to nic nemeni na tom, ze z tohto bludneho kruhu skoro ujdem.
Vsetkym, ktorych sa to tyka a potrebuju prajem co najviac zazrakov. Mischel, to nevyriesis a si dospela, ani to za nikoho neries. Neuspejes, ani z toho dobre nekukne... Drzim ti palce.

baby, ste zlaté. Ale asi som čakala nejaký zázrak a odpoveď, ktorú som nedostala. ale zistila som veľa zaujímavých vecí, ktoré mi tiež nepomôžu v mojom vnútornom rozpore. Tak na tejto stránke končím. Držím vám všetkým palce, aby sa tie problémy raz vyriešili. Papa.

mám veľký problém s mojou mamou..v poslednej dobe sa stále len hádame..aj napríklad včera..prišla som z vonky domov a mama ma poslala ísť si sadnúť do obývačky..tak som šla..a začala do mňa kričať, že si nedokážem našetriť peniaze, že všetko čo si zarobím miniem a takto..a mám aj chalana, ktorý je v dosť ťažej finančnej situácii a obviňovala ma z toho, že jeho podporujem, že mu dávam peniaze..ale to neni pravda..vôbec to tak neni..a keď dostanem nejaké peniažky, vždy ich investujem do seba..a hlavne si kúpim to čo chcem ja a to čo sa mne páči, ale mame sa to asi nepáči, že to tak robím..včera mi aj vravela,že keď bola ona mladá,dávala všetky svoje zarobené peniaze svojej mame..lenže ja taká nie som..sú to moje peniaze, tak prečo by som jej ich mala dávať??..prosím poraďte čo mám robiť, lebo ja už vážne nevládzem takto ďalej s ňou žiť

martinka, neporadia, ja som bola na mašľu, keď som sem písala, strašne som čakala pomoc, už som nevedela, kde sa obrátiť.tadiaľto cesta nevedie.ešte sa sem občas vrátim, že či predsa rada neprišla, a nie.
Podľa toho, čo píšeš, som zažila niečo podobné, keď som bola mladšia.Neskôr som pochopila, že vlastne ani tak nešlo o to, že by sa mama hnevala na mňa, mala iné problémy, ktoré so mnou nesúviseli, ale ja som bola v rodine jediná,na koho mohla kričať.

hm, ja som to tu objavila náhodou,hľadala som nejakú poradňu. netuším, ako sa tu pohybuje, myslela som, že problémy s rovnakou témou sa riešia na rovnakej stránke, tak som tu pridala aj svoj problém.

dík za radu, ale tadiaľto asi cesta nevedie, ako som podľa rekcií zistila. Vieš, keď ma ktosi na p..u vzťah s mamou, je na mašľu, prosí o radu a niekto na pol strany rozpisuje o tom, akú má úžasnú fantastickú mamu,čo všetko spolu prežívajú,kreslí smajlíkov a srdiečka-neviem. Chýba tomu logika.niektoré odpovede sú dosť od veci.skôr by som čakala, že zareaguje niekto, kto vie, o čom je reč,niečo podobné zažil a teda má z čoho radiť.

ja mám fanatickú katolíčku svokru a žijem s ňou v jednej domácnosti 16rokov....a práve preto, že ako fanatická katolíčka má na všetko, ale všetko svoj názor, ktorý je odlišný od toho môjho, je medzi nami 30ročný vekový rozdiel, hodnotový rebríček je úplne odlišný od toho môjho....svoj názor má nielen vo veciach bežných, ale aj v tom, ako by som sa ja ako žena jej syna mala správať....je to veľmi, veľmi ťažké.....a vychádzam s ňou tak cez zuby...teda, vychádzame spolu, možno len preto, lebo si nehovorím svoj názor a keď povie ona svoj a je dolišný od môjho, tak ho nekomentujem....výsledok, veľmi málo, veľmi málo sa rozprávame, ale na druhej strane spolu vychádzame...moja mama nie je fanatička, ale svoj názor si povie vždy a všade, nie je fanatička katolícka, ale majster podpichovania a irónie....rozdiel je len v tom, že vlastnej mame často, keď prekročí hranice poviem, čo a ako, ale často jej aj nepoviem nič...práve preto, že s ňou nebývam....

hm,yaya,dobrý názor.veď to, že sa tak často nehádame, keď som sa odsťahovala.nemám potrebu riešiť jej mindráky, jendoducho sa zbalím, a odídem "domov".nemám chuť celý život šúchať nohami, a báť sa povedať svoj názor a večne ustupovať,keď to človek v sebe dusí, raz sa to prejaví, na vzťahoch, na psychike,na zdraví.Len mám v sebe ľútosť,že to s mamou inak neviem, nikdy sme nemali blízky vzťah,tak asi nemôžem dúfať, že sa to napraví.
no, georgina, lydusha,ono-ja som pôvodne hľadala psychologickú poradňu a hodilo ma to sem.riešili sa ti podobné problémy, aký som mala ja (teda mám) a až od evy som sa dozvedela, že si mám dať vlastný blog.neviem, dosť ma znechutili tie od veci názory, ktoré som tu čítala (ovšem, nie všetky,určite väčšinou viete, o čom to je).

....ja som ani s mojou mamou nemala dobrý vzťah...ale len taký štandartný....nikdy som sa jej nezdôverovala....alebo asi len raz.....a potom už viem prečo nie viackrát....moja suseda, od mojej mamy staršia o pár rokov vedela o mne viac....a mojej mame to dodnes nedošlo...moja mama je horný pesimista....a ja sa už nechcem nechať nakaziť....dvoch dôchodcov pesimistov mám v dome..tak viac už nezvádnem....zavolám jej, spýtam sa, ale nič viac...ak nás predsa len niečo zblíži...tak sú to v poslednej dobe choroby....mama ma v ničom nepovzbudí...keď som mala letieť do tunisu, tak mi vyvolávala ,aby som len nešla, lebo môže spadnúť lietadlo....keď som si robila vodičák, prosila moje deti, aby ma prehovorili, lebo ja nikdy nemôžem zvládnuť šoférovanie, keď som sa mala s mužom rozviesť, tak to nechcela, aj keď ma podvádzal a ublížil mi, preto, aby sme len bol pokoj, ticho, aby ľudia na nás neukazovali prstom.....nezdôverujem sa mojej mame...nevolám jej, keď ma niečo trápi, keď mi je smutno, keď mi je zle....nepochopila by ma a prvé čo by povedala, "bože, zase problémy".....učím sa ich zvládať sama, nikomu sa už nezdôverujem...načo...takto je to lepšie aj pre okolie, aj pre mňa

horný pesimista-zaujímavý výraz.presne ale viem o čom hovoríš.Ja zas vravím, že moja mama "vidí všade duchov".Všetko sa deje preto, aby sa dialo zle, všetko je nanič, preto to robíš, je to zbytočné, aj tak raz umrieš...nevládzem existovať s touto filozofiou.nepodá mi informáciu, napr. že sa niekto vydáva, alebo sa niekomu narodilo dieťa, ale len, že niekto zomrel, niekto má rakovinu, niekomu odtrhlo nohu...do toho do mňa brýzgala, že sa neveim postarať o dieťa, lebo stále plače, a že som tyran, sadista, môj manžel jej nič nepomôže, len chodí odutý po dome a môže za všetky problémy v rodine...ja toto nemienim počúvať. keď sme tam bývali, podchvíľou sa ofužňčala, s mojim mužom sa nebavila vyše roka, so mnou posledné tri mesiace, keď sme tam bývali. Ale ako sme sa odsťahovali, stále len plače, vždy, keď sme na návšteve, aby sme sa vrátili, že tam je celé dni sama, otec je stále v práci, a ona nemá prečo žiť,a vráťte sa,vráťte sa.Zostali s otcom samy v obrovskom rodinnom dome.A môj problém je ten, že mám obrovské výčitky svedomia, že sme odišli, chceme si postaviť vlastný dom.Bojím sa, že mama ti psychicky nezvládne, mám pocit, že je dosť labilná. Ja už takto ale nevládzem. Tie problémy sa začali dostávať medzi mňa a manžela. Už ani nevládzem k mame chodiť na návštevy, večne plače ona, moja 3-ročná dcéra tiež, lebo starká je smutná a ona s ňou chce zostať, a ja som na zvyšok dňa rozhodená, čudujem sa, že som sa po ceste od nej ešte kdesi autom nezahlušila. Myslím, že dosť dobre viem, o čom hovorím.A môžem vedieť, rozviedla si sa nakoniec?

teda nie že ja viem, ale ty vieš, o čom hovorím. Píšem ako tatar.

.....zatiaľ nie....smaila som tam dala pre ten výraz zatiaľ.....myslím si, že koooooopec našich rodinných problémov, či už medzi mnou, alebo mužom sú pre toto naše spoločné bývanie....myslím si, a možno som presvedčená, že keby sme mohli bývať inde, veľa by sa zmenilo...problém je peniazoch a v neprestrihnutej pupočnej šnúre môjho muža...priznám sa, že finančne by som to ja nevedela utiahnuť....nechcem odísť, ako mi to mnohé radia tak, že sa s deťmi zbalím a môj muž príde za mnou, ak nás má rád...toto ja už beriem za formu vydierania a na základe tohto by som si to iné bývanie nevážila.....takže zatiaľ som sa nerozviedla...možno to tu raz nevydržím a odídem...a možno nie....možno sa do konca života budem starať o svokrovcov a možno oni o mňa....a možno ma aj prežijú....a možno nájdem rozprávkový dom....bude mať takú terasu pred vchodovými dverami, ja tam budem mať hojdacie kreslo, oblečená v letných šatách, vlasy do uzla, so šálkou horúcej kávy v ruke a budem sa pozerať, ako sa moje deti a muž hrajú so psami na priedomí...

hm, lenže ak ťa má manžel rád, tak by sa mal zbaliť a odísť, ak vie, že pre teba je to tam zlé a ak máš pocit že sa tam dusíš.ALe naozaj zbaliť sa a odísť len tak-to nie, sama by si to finančne neutiahla.My sme sa s manželom tiež rozhodli, bývali sme u našich a pred pol rokom sme sa presťahovali na byt. Musela som predčasne ísť do práce, malú sm dali do škôlky (mala2,5 roka),bolo to strašné,zrazu sme na všetko zostali sami,nemal nám kto pomôcť,do toho poslali manžela na mesiac preč, takže to bolo všetko na mne,no strašné,mala som šťastie, v práci mi vyšli v ústrety. Ale prežili sme to, zvládli sme to,teraz ani neviem ako.Môj manžel nemá vo zvyku sa sťažovať, ale už sa moji rodičia začali dostávať medzi nás,pomaly sa to hromadilo, tak som sa rozhodla,že nechcem prísť o manžela.Takže platíme nájom-lenže-za to čo splácame nájom, by sme si mohli platiť vlastnú hypotéku, takže ideme do stavby domu. A mama zrazu pochopila, že to myslíme vážne, že netrucujeme. A teraz len plače, narieka, prosí,aby sme sa vrátili.Som z toho vážne na nervy,neviem, čo robiť,rozum mi hovorí jasne, aby som sa k nej nevracala,ale v dušičke mám smutno, neviem sa vyrovnať s tým,čo sa deje.Mám o ňu strach,je mi jej strašne ľúto. Lenže, na druhej strane-je mi jasné, že prvoradý je pre mňa manžel.A takto sa to vo mne bije dookola.

....mne raz mama povedala, že aby som vždy dala prednosť mužovi a aj držať jemu stranu, pretože mama je síce jedna, ale žiješ s mužom....s ním teraz tvoríš rodinu....viem, musí to byť ťažké...tvoja mama sa teraz správa ako malé dieťa a vynucuje si pozornosť...samozrejme, že by to bolo pre ňu ľahšie, keby ste boli tam....ale pre teba, tvoje deti a tvojho muža bude lepšie, keď budete sami....tvoja mama žila so svokrou, alebo so svojou mamou v jednej domácnosti?...asi nie, a prečo?...ani moji svokrovci nežili so svojimi mamami, ale viem, že keď by sa nám podarilo raz odísť, tak by to bolo veľmi zlé a môj muž to vie....už vtedy, keď sme sa mali rozvádzať, tak mužov otec nechcel aby môj muž odišiel práve preto, aby neostal svokor na dom sám...ale viem povedať jednu vec, že keby sme odišli, viac by som si vážila svojho muža....že dospel a že sa rozohodol sám o nás postarať.....že prebral na seba zodpovednosť, lebo poviem ti, že sa veľmi, veľmi často spoliehal na svojich rodičov, a oni to začali využívať tak, že sa nám starajú do výchovy...a čo je pre mňa horšie, oni si zo mňa urobili dcéru, ktorú nemali....teda dieťa, ktoré je doma a môžu ho vychovávať, lebo ich synovia sa už nedajú...a pre mňa je to ponižujúce, lebo sa cítim ako nesvojprávna....vlastne som len prešla od mojich rodičov k mužovim rodičom...ale nikdy, nikdy som nemala vlastnú domácnosť, nikdy som sama nerozhodovala, čo a ako to bude v domácnosti....aj nedávno mi svokra povedala,že bola v našej spálni a poupravovala mi kvety....keď som si doprala, nešla som ho hneď vyvešať, lebo som si niečo chcela pozrieť v telke a už bola za mnou, že si môžem ísť vyvešať prádlo(neustále sú mi za ...)....ako by som to sama nevedela....sú to drobnosti, ale mňa už oberajú o svojprávnosť a chuť do života.....

ach moje nervy!ja som tiež toto zažívala od svokra, našťastie sme tam boli len na čas nevyhnutný,a od našich presne to, čo hvooríš o mužovi.
A hlavne-ďakujem za príspevok a za tvoje slová,spomínala som to manželovi a potvrdil mi, že si nesmierne váži, že som odišla od našich,lebo on mi to nikdy nenavrhol, bol si istý,že by som neodišla, že je rád, lebo vie,že som to spravila pre neho a vlastne pre nás.
Moja mama žila so svojou mamou asi osem rokov po svadbe a potom si postavili dom, stále vraví,že oni tam chceli zostať, ale že sa nedalo...no poviem ti,maliotrasný vzťah, vždy sa hádali, nepamätám si jednu návštevu, ktorá by prebehla bez hádky.
Ďakujem za tvoje slová. Naozaj vidieť, že vieš,o čom to je.Ale aj tak mám voči mame výčitky svedomia.

lydusha nechápem, čo ťa obťažuje, v podstate mám pocit, že tuto je to už dávno uzavreté,mischel sa absolútne neozvala,kleopatra tiež nie, a keď nechceš,tak to tu zrejme nemusíš čítať. Nechápem tvoj postoj.načo otváraš tento blog,ak ťa rozčuľuje naša komunikácia? či čo..

Kleo, ahoj. Neviem, ale dojde vobec tvojej mame ako za vás dve vlastne ty bojuješ? Básnicky sa tu vyjadrujete a vzletne preberáte slovko mama. Áno,áno, áno. Ale uvedomujete si, že Kleo može dostať takú tvrdú ranu do tváre, že sa to už nikdy nenapraví? Zažila som to sama. Bolelo to a bolí dodnes. Veľmi. Ako som tu už niekde písala, vzala mojim deťom i ilúziu o mame. Asi nevedela čo robí...
Ale ku Klei. Myslím, že by sa len trápila hľadaním sposobov, ako sa priblížiť ku mame. Veď aj tá mama už tiež mohla niečo pochopiť a neutekať za otčimom na radu. Neviem, nezdá sa mi to. Aj mamy sú len ľudia, ktorí sa chovajú tak, ako sa chovajú.

Moj život by som opísala, ako život plný drám a zvratov, nikdy ovšem v poziotívnom slova zmysle. Tiež bola "generál" v nohaviciach. A ja som ju tak strašne milovala. Bola by som, keby bolo treba utekala aj po tme cez hory. Nikdy mi to neopatovala. Bola chladná a surová.
Urobila mi také veci...že.. to by sme tu čítali možno po večeroch do Vianoc. Cez to všetko som vždy prišla a začínala znovu a znovu. A vždy som odchádzala len zranená a sklamaná.
Neopýtala sa na vnúčatá, čo som tu v cz mi ani raz za 9 rokov nezavolala, nenapísala. Keby som ja neprišla a nepripomínala sa jej telefónom, neviem, či by sme ešte o sebe niečo vedeli. A teraz ma dokonca i vydedila. Nenapísala sice záveť, ale už dom prepísala na sestru a jej dcéru, a bratovi pomáha stavať ešte v záhrade z dochodku. Ja som jej vraj skazila život, lebo som bola nemanželská. To mi povedala v čase, keď som prerušila VŚ. Vraj si mohla kúpiť radšej nové auto. Ale nemala som začo by ť na tej škole, viac hladná ako živá... hovorím, kto raz nechce, nikdy nebude..Je mi to klei, ľúto. Možno máš viac hodnotných priateľov, ktorí ťa v živote podržia. Prajem ti to z celého srdca. Marcelka, Tebe tiež aj všetkým, cítiacim sa ukrivdeným.

Mám síce už 14 rokov ale moja mama mi chce stále rozkazovať .. Už je to až trápne a lezie mi to na nervy .. Keď chcem povedať svoj vlastný názor začne jačať moja babka šo sa do všetkého starám!! Chcem ísť von tak nemôžem... Mám jednu kamošku mojej mame niečo natrepe hoci aká piča z ulice ona jej uverí a už sa nemôžem baviť s tou kamoškou a takto s tými kamoškami je to dookolo prestne to isté a to samé!!!! Moje kamošky už ledva dojdu aspoň ku onku lebo sa boja mojej hroznej mamy niekedy je moja mama dobrá a dovolí my kamošky aj ísť von a niekedy je taká hnustná že musím sedieť celý deň zavretá doma!!! A niekedy aj keď sa rozplačem tak to nepomáha!!! Najradšej by som utiekla z domu ale keď som povedala mame že odídem preč a nikdy ma neuvidí tak povedala že uvidíme keď zavolám policajtov! A potom vždy keď sa jej opýtam prečo nemôžem ísť von? Tak povie len lebo...Zase sa jej opýtam a stále odpovie len leboo... A už mi to lezie hore krkom!!! Moje kamošky sa somnou ledva bavia pretože moja mama mi vždy robí všade hambu nechce sem pustiť moje kamošky a ani nič také podobné!!! Poviem jej tak ma pusti aspoň pred dom a ona povie nie nikam nejdeš... Ježiš Maria ale prečo by som nemohla ísť pred dom?? Ĺudia povedzte mi len to jedno hmm?? Už nevládzem a neviem čo robiť!!! Zase dnes 18.1.2011 Mi zakázala baviť sa s mojou naj naj naj kamoškou Darinou a to je mi strašne ľúto Ale mňa to nezzaujíma budem sa sňou baviť...