Výťahová odysea

Milé dievčence, keďže nemáte čo robiť a ako povedala jedna moja kamoška, ak môže byť hodinu na NM, treba dlhší článok, začali sme s Lydushkou písať román. Je tam "zopár" chýb. Autori sa dolaďujú, sadajú si tematicky a štylisticky, preto prosím berte na nás ohľad. Ak sa niekto chce pridať, kľudne sa ozvite. Tešíme sa na KLADNEEEE reakcie a potlesk čitateľov. S autogramami to bude horšie, ale náš manager aj to vyrieši.
Táááákžeeeee - ak budete chcieť, tak budeme pokračovať. Prajem vám aspoň toľko zábavy ako sme si užili my, keď sme toto písali.

Občas mám radosť zo svojej bezmocnosti. Privieram oči a prechádzam si prstom po nechte. Už by som s tým mala prestať. 30 euro každé dva týždne za manikuru. Niekto povie, že mi šibe, ale mne sa to páči. Mám rada dokonalé nechty. Kedysi som ich mávala kraťučké. Uuuuplne ako chlapec. Hrala som na klavír a tam nemohli nechty pri dopade vydávať zvuk. Tak teraz ťukám o všetko ťuk -ťuk - ťuk. Mám rada ten zvuk.
Opriem si chrbát o stenu výťahu. Bože, dnes to ide pomaly. Ešte tri poschodia. Do kelu. Niekto ma zastavil. Pristúpila suseda.
" Dobrý deň."
« Aaaaaaa....dobryyyyyy....to ste vy? Zveziete ma? »
Suseda stlaca P a ja si vsimam ten necht....ohlodany,kratky a este ma aj zader. Vsimla si ten moj pohlad a zahanbene schovala ruky za chrbat. Posunula si okuliare na nose a nenapadne si ma premeriavala.
“Samozrejme. Oliver, pozdrav tetu."
Neviem ako sa niekto nemôže držať. Ohrýzať si nechty - fuj! A to má len o nejaký rok viac ako ja. Ale aj tak, je taká zvláštna. Má už veľkého syna. Tak by sa mala držať ako slobodná. No nie?
Dokelu, zas sme zastavili. Ja snáď s tým malým ani dnes nevystúpim. Zas niekto pristupuje. A to sú len dve poschodia. Tí ľudia sú čím ďalej zvláštnejší. Viezť sa na pár schodov.
Dvere sa otvorili a dnu vstúpil mladý muž.
Pááááni, toho som tu ešte nevidela.
“Ooooooo, daaamy, dobre ranko prajem. Tusim sa dnes necham vami zviest. »
Zazmurka koketne a s nim vplava do vytahu liter drahého parfému. Dal si zalezat, dokonaly uces, kazdy vlas na svojom mieste, uuuuzasny usmev a ta vona.
Oliver ho nenapadne kopne do topanky.
“Chces haslerku?”
Na upotenej malej dlani sa skvie cukrik. Co spravi sused?

Bože! Čo to toho mojho drobca napadlo.
"Oliverko, neotravuj pána suseda. On si určite nepotrpí na cukríčky. No a okrem toho, Oliverko, neponúkajú sa také ušmudlané cukríky."
Zatváram Oliverovi päsť a strkám ju za svoj chrbát. Tak teraz by som sa najradšej prepadla o poschodie nižšie. Našťastie prízemie. Vystupujeme. Ja strkám pred sebou malého a spolu so susedou odchádzame.
Náš nový sused nasadá do auta. Hmmmm. Nebol by zlý. Tie handry stáli určite viac ako moje a hoci na brade má trojdňové strnisko, tak na zanedbaného vôbec nevyzera.
A to auto....hmmmmm. Žeby som predsa len začala hľadať Oliverovi otecka?

Pred vchodom sa otočím. Zapínam bundičku Oliverkovi a poprávam mu límček. Kútkom oka sledujem susedu. Aj tá sa otočila. Cloní si oči a pozerá, či zavrela okno. Dobrý ťah. Obe sme si premerali poriadne nového suseda.
Prejdem par metrov smerov ku zastavke ked tu pri nas brzdi auto, okienko ide pomaly dolu ....wau...on nas snad zvezie???
« ....ehm, prepačte, som tu nový, poradíte mi ako sa dostanem do nemocnice? «
Somar....poviem si v duchu
« .....alebo lepsie....ja vas zveziem, na oplatku za ten vytah...a cestou mi vysvetlite ako sa dostanem do nemocnice...A dám si prosím, aj tú hašlerku. »