Výťahová odysea - 12.časť

Ráno klopkám po chodníku novými topánkami. Musela som prikúpiť do garderoby, keď sa idem ukázať mamičke muža, na ktorom mi záleží.
„ Ani sa na teba nepozriem, to čo máš za make up? Vyzeráš, ako by si ani nespala. Idem uvariť kávičku,“ privíta ma v robote Karči.
Tak ďakujem!
Bubnujem pstami a cvakám prepisovačkou. NEZNÁŠAM keď to niekto robí. Cvak, cvak, cvak. Tentoraz to však znie utišujúco.
„ No asi som ti mal uvariť tú čakankovú, nie s kofeinom. Ty si akási nervózna už teraz, čo? Stalo sa niečo?“
„ Mám ísť na večeru s Alexovou mamou.“
„ Ježiškove husličky. Mne cvrkne do kytičiek.“ Predstavila som si Karčiho nohavičky s kvietkami a všetko čo tam patrí. Zvlášna predstava. Chvála bohu nie pre moje oči.
„ A čo si oblečieš? Moc sa nemaľuj, aby si nevypadla ľahko. Ježíííš, mňa keby chcel Tomino predstaviť svojej mamaaa, sa máš.“
No sa mám. Inak s tou Tomášovou mamičkou, asi tuším, prečo ich ešte nepredstavil.
Zrejme by jeho konzervatívna mama toto nestrávila. Veď mala taký veľký problém so strávením najprv našej svadby a potom rozvodom. Tak čo ešte Karči.
„ Veď to, čo si oblečiem? A vlastne ako to celé dopadne?“

Zvoním u Alexa pred bytom a potia sa mi dlane od nervozity. Uhládzam si vlasy, opravujem sukňu a cítim, že sa mi trasie žalúdok. No už len, aby si hodila tyčku Simona. To by bolo krásne zoznámenie. Si dospelá, nie štrnástka, tak čo si taká nervózna??
Alex otvára a mne sa zatají dych. Rifle, biela košeľa z rozopnutými gombíkmi a bosé nohy. No môže niekto vyzerať sexi v takom jednoduchom oblečení?
Naširoko sa usmeje, chmatne ma za ruku, vtiahne do bytu a už sa topím v jeho náručí. Na ústa mi vtisol sladký bozk a keď ma pustil povedal:
„ A inak ahoj kráska.“
„ Že kráska...vtipálek. Vytiahla som zo skrine to najlepšie, čo som našla a stále sa mi to zdá ako nevhodné. No povedz, som vhodne oblečená pre tvoju maminku?“
Zdvihnem sukienku ako dievčatko a potočím sa dokola.
„ Vyzeráš svetovo, aj kráľovná by mohla prísť. Hneď by som ti tú sukničku odložil dolu.“
„ Ty sa nehanbíš? Pred mamou??? A ozaj, už prišla?“
„ Ešte nie, má prísť každú chvíľku. Poď ďalej, dáme si zatiaľ pohár vínka. Vidím na tebe, že si nesvoja.“
„ Áno pán doktor. Aj nejaká injekcia na upokojenie by sa zišla.“
„ Prosím ťa, injekcia, dáme si do nosa vínko, kúpil som dobré, bude ti chutiť.“
Ako vieš, čo mi bude chutiť, šomrem si pod nos, keď kráčam za ním do izby. Stôl prestretý, pripravený na jedenie, v strede sviečka, vínko a vo váze ruže. No tédááá, tento chlapík si u mňa zase šplhol.
„ To si nachystal sám?“
„ Jasné, páči sa ti?“
„ No páči, nečakala som až takú nádheru.“
„ A čo si myslela, že prikryjem stôl operačnou plachtou, dám umelohmotné vidličky a tanieriky z nemocničného bufetu?“
Smejeme sa. Alex otvára vínko a podáva mi pohár. Sadáme si na gauč a popíjame.