Výťahová odysea - 4. časť

"Aaaaa...hoj...Alex. Ja...myslela som si že...."
"Aaaaleex, môžeme ísť?" kričí naň cez chodbu nejaká sestra.
"Počkaj prosím ťa chvíľočku, niečo tu ešte mám" nespúšťa zo mňa oči on.
"Ó, tak to nie, ja ťa predsa nebudem zdržovať" v duchu si nadávam, prečo by som ho nemohla zdržovať....?
"Rád by som si dohodol to kino, alebo už to neplatí?"
Pohodím hlavou, kútikom oka sledujem sestru, ktorá nervózne prešľapuje opodiaľ.
"Alebo počkaj....." odkráčal k nej a niečo jej vraví, ona gáni a zrazu sa otočí a urazene odchádza.
Prekvapene sa dívam na Alexa, ktorý ma už vleče za ruku k východu....
"Ide sa na obed, dúfam že nie si šalátová, dáme si super steak v Stek hause."
Srdce sa mi trepe ako splašené, takáto zmena plánu, v duchu premietam všetky pre a proti, aaale kašlať na to, budem zas raz spontánna.

Stoličky v bufete sú príšerné. Plastové, umelohmotné, zelené. Pamätajú mňa a moju dokonalú mamu, keď som si rozbila hlavu tak, že mi ju museli zašívať. Sedíme na nich a ja sa stále otáčam po tom Steak house.
" Kde je?"
" Kto?"
" No ten steak?" pozerám na čašníčku, ktorá nesie ponuku dňa.
" Hmmmm.... a párky ti nestačia? Ježiš, ja som ti začal tykať."
Usmievam sa. Je to celkom fajn vedieť, že aj on niečo dokašle a potom sa pýri.
" Jasné, tak to treba zapiť, to tykanie, nie?"
" Alenka, dvakrát malinovku. Ale červenú."
Rehním sa. No tak takú oslavu som nečakala. Pri párkoch a červenej malinovke. Tak sme si potykali. Keď sa nám stretli ruky, prešla mnou triaška až ju zacitil aj on.
" Je ti zima?"
" Asi ma ofúklo od tých otvorených dverí," klamem. Dobre viem, že to nebol vietor. Bol to ten silný pocit, kedy ti srdce búcha rýchlejšie ako po 1500m behu. V bruchu máš tisíc motýľov čo ťa šteklia a po šiji ti prejde studený prst. Tak studený, že aj ty motýli musia ustať a cítiť tú zimu.
" No čo, kedy je to kino?"
" Dnes večer."
" Čo?" vypadne mu vidlička s párkom.
Dvihnem obočie. A je to tu zas. Toto poznám. A bude sa vykrúcať. Nemôžem, lebo toto, lebo hento, je to na rýchlo..... Ale zasa som mala priveľa ilúzií.
" Dnes mám službu a čo takto zajtra. Budem po nočnej a večer mám voľný. To by nešlo?"
" Noooo šlo," blbá, blbá, blbá. Čo teraz s lístkami?
Skúsim vymeniť. Či povedať, že mi ich matka už dááávno kúpila. By sa asi pozrel čo to za úchylu pri ňom sedí, keď má najprv kúpené lístky a ešte nevie či s ním nikto ide.
" Tak teda zajtra pred hmmm... siedmou? Prepáč," pípne mu mobil. Nástojčivo. Tak nástojčivo, že prv ako ho on dvihne, počujem vopred jeho „už sa musím vrátiť do práce".
Vstávam. Niekomu ešte pritakáva. Zachytí moju ruku na operadle stoličky. Má ju teplú. Teplejšiu ako boli tie studené párky.
" P O Č K A J," pohne perami, ale nevysloví, aby ho nebolo počuť v telefóne. Stále ma drží za ruku. A ja? Ja stojím a vychutnávam si ten dotyk. Dlhý a teplý, mäkký a nástojčivý ako ľúbostné objatie.
Dotelefonoval, ale stále ma drží za ruku. Akoby zastal na chvíľu čas. Postaví sa a ešet stále sme ruka v ruke. Hľadíme si tak zblízka do očí, že to ani v amerických filmoch nemôžu natočiť bližšie.
" Nehnevaj sa, musím sa vrátiť. Mám službu. Ale zajtra, zajtra by sme mohli do toho kina zájsť, ak chceš. Alebo niekam inak. Na večeru alebo len tak na pohárik. Čo ty na to."
" Dobre tam o siedmej."
O siedmej....a more času dovtedy. Ešte 28 hodín. A potom.... no čo potom, ozaj, čo potom. Ozaj a čo dnes večer, ako to máti vysvetlím?

Dobieham niekoho do výťahu. Fuj, skoro som to nestihla. Neznášam čakať na výťah a zas šlapať na tretie sa mi dnes vááážne nechce.
Kto to je? Tú pani nepoznám takto od chrbta.
" Dobrý deň," pozdravím.
" Dobrý," otočí sa.
Soňa - a mne padá sánka. Tak o tomto hovorila mama. Krátky strih, dokonalý make up. Je to vôbec ona?
" Ano som to ja. Pozeráte akoby ste videla ducha."
A ešte k tomu mi číta myšlienky.
" Ja.... videla som vás v nemocnici, ale som ..... nevedela som , že ste to vy. Ježiš, som z vás úplne zmätená... vyzeráte tak...."
" Ja viem, aj iní mi to hovoria..."
Tak to ti verím. Tomuto sa totiž hovorí premena.
Prstom s umelými nechtami stláča dvojku. A my stúpame hore. No a mne stúpa aj tlak a neviem prečo, ale tuším, že doma ma nič dobré nečaká.