dyslexia

Mám syna, teraz je siedmak a má dysleksiu a dysortografiu. Zistilo sa to po tých istých ťažkostiach ako uvádzaš ty. Nedokázal spájať slabiky ako že ma- ma je spolu mama. Keď už jeho spolužiaci čítali súvisle on stále musel slabikovať. Ak som ho nechala čítať samého vymýšľal, alebo domýšľal si texty len aby čítal rýchlo.
Pri písaní pre neho neexistujú bodky, dľžne a tým, že nemá spätnú väzbu ako majú deti ktoré čítajú tak ani tvrdé a mäkké i. Poučky, pravidlá, vybrané slová ovláda perfektne, ale použitie, no katastrofa.
Doteraz sa s ním musím učiť, pretože sa mu lepšie učí to čo počuje. Keď číta sám nepamätá si čo čítal, lebo sa musí sústrediť na to aby čítal správne
. Má nadpriemerné IQ a týmto veľmi trpí pretože je šikovný a múdry. Pozerá dokumentárne filmy, veľa si pamätá.
Takže určite neotáľaj a objednajte sa na poradňu.
Ušetríte si tak stres. Naučia vás technike učenia a čítania.
My zasa bojujeme s neochotou slovenčinárky akceptovať doporučenia s poradne a tak máme už dva roky čo ho učí sólo trojku zo slovenčiny.

tiez odporucam ist do poradne cim skor. Maju tam na to testy, ktore ukazu aj predispoziciu na nejaku dys..., je lepsie to podchytit cim skor, aby sa dieta v skole zbytocne netrapilo.
Eva

ahoj, tiez ti odporucam ist do poradne cim skor. zaroven s lutostou upozornujem, ze nie je poradne ako poradna.vyberaj s rozvahou najlepsie na radu niekoho, kto v nej bol.hovorim z dlhorocnej praxe- som nielen matka, ale aj pedagogicka pracujuca s detmi s roznymi poruchami ucenia a spravania.podla toho co popisujes , moze ist o lahsiu formu dys, no zistit a zacat s tym pracovat treba skor, ako naberie /bohuzial zrejme v skole/ nespravne navyky- citanie po pismenkach... pri tychto detoch je podla mna nutne cim skor zistit,co sa deje/mozno si uzijes diagnozu prilis starostliva matka ako ja/-ale cim lepsie vieme, co sa deje, tym lepsia lahsia a ucinnejsia je potom"pomoc"-nerada to tak volam, ale to je dlhy pribeh.predstava, ze mam dve hodiny denne robit cinnost v ktorej som neuspesna,je pre mna-a to som dospela- desivá.tak treba najst cestu ako dosiahnut radost a pocit uspesnosti. a taka skvela matka, ktora to registruje a pripusta a uvazuje o tom ta uz nastupila tu spravnu cestu, takze drzim vam palec a keby ste daco potrebovali, ozvite sa , rada sa porozpravam. p.s. pre take deti existuje aj specialna citanka aj ine veci

Vas problem so synom mi pripada ako cez kopirak s mojim synom.Bod po bode sa to zhoduje.Ked ze aj ja som bol "nediagnostikovany"(r.n.1968)dyzlektik a viem sa dobre vcitit do mojho syma co preziva v urcitych chvilach,take iste problemi ma aj moja dcera.Tak ze zdedili po mne tento hendicap.
Moja otazka je,ako riesite problem a ci ste skusili niektoru z foriem pomoci.

ahojte, tak ja mám stýmito chorobami hrozné skúsenosti, moj brat má všetky dys. čo existujú, teraz má 18 rokov, ale to čo sme sním prežili neprajem nikomu. U môjho brata sme zistili že niečo nie je v poriadku, ked mal 10 rokov, naši sa rozvádzali, a jeho to veľmi zložilo. Vlastne mal túto chorobu už v sebe, a tento stres, alebo to sklamanie to vyvolalo. Začali sa problémi v škole, podobné, nevedel písať, vynechával najprv len písmená na konci slova, ale potom už aj celé slová, alebo napísal do celého riadku iba čiaru, ked sa v škole zrýchlovalo, pripadalo viac učív, už to potom vôbec nezvládal. Učiteľka namiesto toho aby upozornila rodičov, stále s ním len kričala a nadávala mu, že aký je sprostý, patrí do osobitnej školy a tu nemá čo hladať - fakt mu toto povedala učiteľka. On nám toto neprezradil, len ked začali tie problémy,že radšej neišiel do školy, lebo sa bál, že ho učiteľka zas poníži pred ostanými, aj tak to mal ťažké, lebo sa pred spolužiakmi už hanbil,ale ona to ešte zhoršovala.
Tak sme ho zobrali k psyhologičke, ktorá potvrdila že má všetky Dys. choroby ktoré existujú. Vrátili sme sa do školy aj s potvrdením od psychologičky a návrhom ako sa k bratovi v škole majú správať učiteľia aby mu stav ešte nezhoršovali. Napriek tomu, že sme papiere od psychologičky odovzdali riaditeľovi školy aj učiteľom, nič sa nezmenilo, dokonca to bolo ešte horšie, absolutne neakceptovali pokyny psychologičky, a urážali brata, nech si nemyslí,že sním budú robiť výnimky....
Ked sa to len zhoršovalo, psychologička zavolala do školy a povedala riaditeľovi, že ak to takto bude pokračovať, chlapec sa úplne zrúti, zavrie sa do seba, a nebude komunikovať.
Naďalej sa nič nezmenilo, až nakoľko, že môj brat mal už uplne panický strach zo školy, nechodil, stále vymeškával, ak sme chceli zobrať my, on už ráno vracal mal horúčku a to všetko len od toho strachu, že zas musí ísť do školy. Neskôr sa to už nakoľko zhoršilo, že utiekol z domu, našli ho policajti na hraniciach, lebo chceli utiecť do rakúska ( mal 12 rokov)!
Potom sme ho z tejt školy vybrali, ale predstavte sti že do žiadnej základnej školy ho nechceli prijať s tymito chorobami, vraj patrí do osobitnej, pritom psychologička nám povedala, že nemôže isť do osobinej školy, lebo to by mu mohlo stav ešte zhoršiť, on by vedel chodiť od normálnej školy, je normálny, má lepší rozum než ja, len on potrebuje veci počuť a nie čítať. To čo raz počuje vám hocikedy povie aj o 5 rokov, nezabudne to, ale to čo prečíta ( horko ťažko ešte aj teraz)to si nezapamätá, proste nevie čo prečítal, nechápe to.
No dopadli sme tak, že brata sme nevedeli do akej školy dať, všade ho odmietli. tak sme zo zobrali do špeciálnej školy, ale tam zas on bol jediný "zdravý"žiak, ostatné deti boli postihnuté, ako tam mal preboha zapadnúť??
dokončil tam síce ročník, ale ked sa mal začať druhý, tak povedal, že on radšej zas utečie než by sa tam mal vrátiť.
A nedokončil ani základnú školu.
Tak týmto len chcem povedať, že už by bolo na čase, keby sa stýmto problémov zaoberali viac školy, lebo takýchto chorých detí je oveľa viac než si myslíte, len na to každý kašle. Nie sú to debili, sú to rozumné deti, sktorými sa len treba trošku viac zaoberať, to je všetko čo potrebujú, a preto patria do osobitnej školy? Teraz vidíte aký postup mali naše školy, je to neuveriteľné, ale je to pravda, nedali proste môjmu bratovi ani šancu aby dokončil aspon základnú školu. A toto ho poznačilo na celý život, pozeral z okna ako jeho kamaráti idú do školy a on nemôže, len preto lebo učitelia sa mu nechceli troška venovať, nepotreboval by nič iné, len aby mu troška pomalšie vysvetlili učivo, alebo nech to počuje, lebo vela krát im učivo ani nevysvetlovali,len nariadili prečítať v knihe. je to spravodlivé??
Teraz mám doma 18 ročného brata, ktorý sa chystá na vodičák ( aj to bude zaujímavé)ale nejako to zvádneme, lebo chce byť vodičom MKD tak dúfam že aspon toto sa mu podarí, nech už má aj pozitívne skúsenosti v živote.

Dovoľte mi trošku pohľad z druhej strany. Viaceré píšete, že ste mali problém s učiteľmi, že bol problém akceptovať poruchu vášho dieťaťa. Ja sama som učiteľka. Učím na umeleckej škole slovenčinu a učím ju v 11-tich triedach. V každej jednej triede sa nájde dieťa s nejakým dys. Je pravidlom, že mám v triede 4-5 žiakov s touto poruchou. Či je to dyslexia, dysgrafia, dysortografia snažím sa k daným žiakom pristupovať individuálne. Ale je to veľký problém.
1. učitelia nie sú na toto vyškolení
2. triedy sú preplnené (bežne aj 35 žiakov), podľa nového školského programu nastala zmena na stredných školách, od 1. ročníka max. 30, ale aj to je priveľa
3. psychológ Vám síce dá odporučenie ako s dieťaťom pri výučbe postupovať, ale nie je šanca, aby sa to dalo zvládnuť. Často odporúča dať žiakovi poznámky z preberanej témy už vypracované. A môžem Vám úprimne povedať, že denne opravujem nejaké písomky, slohy, diktáty. Prídem domov unavená a čaká ma druhá šichta - domácnosť. Z vlastnej skúsenosti viem, že aj keď by som neviem ako chcela, nevládzem už denne robiť prípravy aj pre tieto decká. Vždy, či už pri písomke alebo pri odpovedi, majú u mňa tieto decká čas navyše. Nikdy ich nesúrim a nechám ich porozmýšľať. Snažím sa formulovať otázky podľa odporúčaní psychológa. V diktátoch vyznačním a napíšem počet chýb. Ale i ja predsa musím takéhoto žiaka nejako ohodnotiť. A to Vám asi ani nemusím hovoriť ako na to pozerajú spolužiaci takýchto detí. Hneď sa šíria reči, že niekto niekoho uprednostňuje, ....
4. a nakoniec by som rada dodala, že sú deti, ktoré majú úľavy oprávnene (i ja sama som odporučila niektorým rodičom, navštíviť kvôli problémom s gramatikou, písaním či čítaním psychológa. A až na strednej škole sa prišlo na to, že naozaj majú nejaké dys. Na druhej strane učím však aj deti, ktoré síce majú papier, že majú nejaké dys, ale vonkoncom nechápem ako ho mohli dostať, lebo ich jediným problémom je, že sú lenivé a absolutne nemajú záujem o nové poznatky. A práve tieto decká sa ze ten papier schovávajú a myslia si, že keď ho majú, už od nich učiteľ nič nemôže chcieť a nemôžu dostať zlé známky. Omyl! Takýto žiak môže aj prepadnúť.
5. Rodičia. Mnohí rodičia nemajú na svoje deti čas a namiesto toho, aby sa im venovali a pomáhali im napr. aj so školskými úlohami, radšej vybavia papier u psychológa. Keď sa s nimi snažím skontaktovať a pohovoriť si o danom probléme, tak dobre že mi niekedy aj dobre neznadajú, čo od nich chcem, veď dieťa ma papier od psychológa a tým je to vybavené. Preto som rada, že Vám, čo tu píšete, záleží na vašich deťoch a snažíte sa im pomôcť. A hlavne, že si nájdete čas a venujete sa im.

Mimochodom, som triedna učiteľka a mám v triede žiačku so sluchovým postihom. Prišla zo špeciálnej školy a teraz je v triede s 29-timi počujúcimi. A toto dievčatko má školu totál na háku. Ona do nej chodí totiž relaxovať a aj keď sa rodičia snažia spolupracovať, je s ňou veľký problém a ja neviem, čo s ňou už ďalej. Myslím, že som vyskúšala už všetko, ale ak by ste mali nejaký dobrý nápad, rada vyskúšam. Ešte sa nevzdávam.

Ako som písala vyššie, tak syn je siedmak dysl. a dysortog. diagnostikovaný v prvej triede. Každé 2 roky chodíme na rediagnostiku. Máme odporúčania zaslané na školu ako skúšať skôr ústne, dlhší čas pri písomke atď. Za celý polrok nemá jedinú ústnu odpoveď, žiadny dlhší čas pri písomke. Viete ako je ťažko prečítať si a pochopiť zadanie pre takéto dieťa? Keď som sa po písomke ozvala, že pre neho je to ťažké, tak naša pani učiteľka na mňa doslova zvreskla či ona môže zato, že môj syn nevie čítať. Odpovedala som jej či môj syn môže za to, že je dys. Bolo mi do plaču. To je ako boj s veternými mlynmi. Ešte donedávna mu hodnotila aj diktáty. Chodí pravidelne na doučovanie mojej kamarátke, učí sj na gymnáziu, je s ním spokojná. Vôbec nechápe ako to je možné že nosí také známky.Nestojí to malé peniaze. On skutočne ovláda všetky poučky, pravidla ale len ústne. Pracujem s ním aj doma. Chválim ho, ale predsa len cíti sa frustrovaný. Koľko on vynaloží úsilia, učí sa viac ako "normálne deti" a hodnotenie...
Neviem čo mám robiť, keď som za ňou chodila bola na neho protivná. Keby som išla za riaditeľom..., ale bojím sa aby som mu tým sťažovaním neublížila, aby to nemal ešte horšie. .

Treba sa skúsiť porozprávať s riadieteľom a nech je pri tom i tá dotyčná učiteľka. Jednoducho každý každému povie, čo má na srdci. A ak ba ani to nepomohlo, tak potom by som rozmýšľala o preložení dieťaťa na inú školu, nakoľko to na neho môže, hlavne psychicky, zle vplývať.

Inak zaujímalo by ma v akom veku je dotyčná učiteľka. Lebo aj u nás na škole vidím, že staršia generácia má s prístupom k takémuto študentovi problém. Tým samozrejme nechcem uraziť svoje povolaním staršie kolegyne.

A ešte existuje aj osobný asistent, ktorý by mu mohol pomáhať napr. v tom, že mu prečíta písomné zadanie. Ale školy na niekoho takého peniaze nemajú. Jedine, že by ste si ho našli a boli ochotná platiť sama a škola by s tým musela súhlasiť.

Ja mám skúsenosti s eeg-biofeedbackom. Je to niečo super, aj ja som chcela vyskúšať len som šanovala peniažky. Dcéra chodila na 20sedení a výsledok: vo 4 roč. skoro prepadávala, keď vystávala z 9roč. mala priemer 2 celá aj niečo- už sa nepamätám presne. Kebyže mám toľko skúesností ako teraz, tak začnem ešte na zač. školy alebo ešte v škôlke a nemusíme sa trápiť s vyšetreniami na nesprávnych miestach.

Pani učiteľka je práve z tej staršej generácie.
Ešte na začiatku keď som sa jej chodila pýtať prečo mu zasa známkovala diktát povedala väčšinou že ona na to stále zabúda. Proste total ignorácia. Samozrejme, že mu to zahrnula aj do vysvedčenia.
My máme správne vyšetrenia, len nesprávny prístup zo strany jedného jediného "pedagóga". Ešte aj pani učiteľka na matematike sa ho počas písomky pýta či rozumie zadaniu.

Tak potom by som to natvrdo riešila cez vedenie školy. Sú tam od toho, aby riešili i tieto veci. A dá sa dať podnet i na Ministerstvo školstva alebo školskú inšpekciu.

Ja mam trochu strach pretože kým som bola ako tak ticho nosil aspoň trojky.
Teraz sú to štvorky. A tie hlášky potom adresované synovi.On ma doslova žiada, aby som nikam nešla. Myslíš, že sa na ňom potom nebude vyvršovať?

de-ni, ťažko povedať. Mala by sa na to povzniesť, ale či to urobí, to ti nezaručí nikto. Každý pedagóg musí byť tak trochu aj psychológ. A práve preto by pedagóg nemal deptať deti a nie to sa na nich ešte vyvršovať. Aj keď sú decká všeliaké, ale vyvršovať by sa nemal.

Môj syn má 17 rokov a všetky dys ktoré existujú.Neskutočné problémy.Mal pani učiteľku práve z tej staršej generácie,ale práve ona mu najviac pomohla.Veľmi veľa sa mu venovala po vyučovaní doučovala.Práve ona ma upozornila na to že je tam problém a že treba navštíviť psychológa.Potom ale musel prestúpiť do druhej školy lebo sa spájali triedy a pani učiteľka by na neho nemala čas.Tak sme sa dali presvedčiť že v tej druhej bude mať učiteľka viac času keď tam majú málo detí a to sme spravili najväčšiu chybu.Učili sme sa s ním každý deň dve tri hodiny potom bol unavený aj tak nosil samé štvorky.Stále nás presviedčali že ho máme dať do osobitnej školy ale psychologička vravela že oni majú nejáke kritériá ktoré deti tam patria a ktoré nie tak z odretými ušami vychodil riadnu základnú školu a teraz je druhý rok na učňovke.Viem že inžinier z neho nebude ale dúfam že dobrý človek určite.Takže nieje učiteľ ako učiteľ.

Mile maminky, znami aj neznami, netrapte sa, ty, ze vase dieta ma tento problem, mne ho zistili ked som mala 6 rokov, behala mama so mnou po psycholodickach a neviem kde vsade, chcela ma dat do ,,pomocnej skoly,, ale ja som sa nedala, dnes mam 17 rokov, a navstevujem pedagogicku akademiu, a nemam ziadne problemy, nenechajte aby vase deti ponizovali bojujte s nimi, a urcite prekonaju aj samych seba, drzte sa!