to je veľmi ťažká téma a debata..ale jeden český psycholog sa vyjadril,že je to generácia detí ktorá nemala v ničom hranice..išlo sa výchovou dieťa smie všetko a všetko musí mať..potom príde problém ktorý dôchodca celkom obstojne zvládne a mladý netuší kam "z konopí"...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Nedávno som si dopriala pravidelno - nepravidelné stretnutie s dvoma priateľkami. Stretávame sa takto už skoro 30 rokov. Posledný rok, dva, akosi pričasto skončíme pri téme depresia, duševné zdravie ...., sociálne poruchy u "detí" ...
Už som tu na stránke spomínala, že môj mladší syn sa okrem sedení psychológa, nevyhol liečbe antidepresívami. Aj keď sme tomu druhému dlhšie odolávali. Kámoškina dcéra je momentálne rok a pol na psychoterapii, na prvý pohľad fóbia z ľudí ale to bude hlbšie. Posledne antidepresíva už boli u nej tiež na spadnutie. Tretia kámoška ma neter s poruchami príjmu potravy, veľkými problémami s dochádzkou do školy, tiež už má cez rok sedenia s psychologičkou. A to sme takto ešte chvíľu pokračovali ..., bez toho aby sme chodili ďaleko po príklady.
Nemám rada, tvrdenia, že títo mladí ľudia nevedia, čo od rozkoše, čo s voľným časom, tak si vymýšľajú problémy, Nie je to také jednoduché. Súhlasím, že svoj veľký podiel viny máme aj my rodičia. Tých dôvodov bude viac - vzory, výchova .... Len keď si porovnám mamy k tým vyššie vymenovaným a aj iným deťom s problémami, sme v mnohom veľmi rozdielne, aby sa to dalo paušalizovať, benevolentnou výchovou ...
Táto doba ozaj nie je jednoduchá s pretlakom informácii, možno veľkými očakávaniami, sociálnymi sieťami, porovnávaním , s dobou kovidovou .... K tomu keď sa pridá prehlbujúca sa kríza spoločnosti, sociálna, politická, ekonomická, klimatická, vojna u susedov ... Narušené sú vzťahy v mnohých rodinách. Aj keď nie všetci mladí, viac či menej dospelí, to vnímajú až do takejto hĺbky. Je toho všade veľa, asi nik nežije v úplnej bubline. Pribúda mladých žien, ktoré nechcú mať deti, nechcú ich priviezť do takejto doby ..
Jedna z kámošiek položila otázku, a aké budú ich deti ..., no neviem ... Toto celé vyzerá byť nadlho. Ostáva nám jediné, žiť najlepšie ako vieme, s dostatočnou mierou tolerancie, slušnosti a ohľaduplnosti ... A ako byť oporou zraneným deťom? Zrelou bezpodmienečnou láskou a pochopením, zdravými hranicami, ak na nie je neskoro ..., dôverovať im ...