Eutanázia

Ja som za, triezve myslienky tazko zo mna niekto dostane, asi jedno v akej dennej hodine.

ja som tiez za...tazko chory clovek by mal mat praavo sa rozhodnuut ci chce zit nadalej v utrpenii alebo to radsej skoncit....ja hovoriac sama za seba,ak by som mala nevyliecitelnuu chorobu v poslednom staadiu a vedela ze uz niet pomoci a cakaa ma len bolest a utrpenie,tak by som iste chcela dobrovolnuu smrt...(brokenheart)

Aj ja som za. Videla som ako koncil zivot moj otec, aj mama a nechcela by som tak dopadnut, ani aby moja dcera sa musela na to utrpenie pozerat. Samozrejme, ked by to uz islo ku koncu a cakalo by ma len utrpenie.

Tiež som za.Moja maminka zomierala na rakovinu a mala velké bolesti.Určite by to bolo pre ňu vykúpenie.!!!!

tu nastupuje aj existenčná otázka- kde odlíšiť čo je eutanázia a čo je vražda? Podplatený lekár, "otrávený pacient" a pod.
Samozrejme, bola by som za, ak by legislatíva vytvorila vhodné podmienky- napr. prekontrolovanie neznámym lekárom a pod. Viem, teraz ste si pomysleli, že fantazírujem, ale denne to vidíme v správach, že ľudia sa zabíjajú, tak prečo to neurobiť zákonnou cestou? Myslím, že takéto veci musia byť veľmi dobre ošetrené. Ale vo všeobecnosti ak by boli splnené základné podmienky, som ZA- aby si človek zachoval svoju dôstojnosť, nedržali jeho telo na prístrojoch a nebránili odísť jeho duši, za aby nenechali človeka trápiť sa bolesťami a výčitkami, že ničí svojich blízkych vlastnou bolesťou.

Strašná téma, afterburner, no ale prispejem:
pedstav si, že je chorý tvoj potomok, ťažko chorý. rozhodneš sa pre eutanáziu. o 2 týždne dajú do obehu liek na chorobu, ktorou trpel tvoj potomok.

inak, keby som bola stará a nevládna, tak som za.
keby som bola strašne chorá, som za. ale sama za seba.

ja osobne som za, ak sa dodrzia vsetky eticke zalezitosti a samozrejme ak to bude na slobodnom rozhodnutia cloveka, ktory viac nechce trpiet... ja by som na pristrojoch s nefunkcnym telom zit nechcela..

..za!...

prikláňam sa k drey tiež som za pokiaľ by sa to týkalo mňa a tiež som rozmýšlala nad tým čo keby vynašli liek proti tej chorobe.Sama mám chorého syna .ale stým sa dá žiť.(brokenheart)

sama za seba som ZA - keby som vedela a videla, že mojím stavom trápim blízkych aj samu seba /bolesti, demencia, nevladnosť,100% starostlivosť o mna/.
ak by šlo o blízkeho a želal by si eutanaziu, asi by som ho presviedčala, či to myslí vážne. ale bolo by to jeho rozhodnutie...
už som raz dala utratiť moju fenku, strašne trpela, a vedela som že to tak či tak neprežije, ale doteraz sa cítim strašne strašne. je mi z toho doslova hnusne...a to je "len" psík...
a samozrejme eutanazia by musela byť sakramentsky dobre ošetrená zákonom aby sa nedala zneužiť.

Určite som za ak by sa jednalo o mna a o blízkeho ktorý by trpel a želal si to tak.Ale nie som si ista či by som súhlasila pri detoch

UF neviem a radšej už na to ani myslieť nebudem

V ten deň keď mi doktorka povedala,že malý to má zrátané,dávajú mu pol hodinu,krvi by sa mi nedorezal.Prišli sme za ním na ARO a bol to príšerný pohľad,mal už aj krvácanie do mozgu,v podstate nežil,iba srdiečko dostávalo lieky na podporu,keďže taký bol protokol.Dávali mu pol hodinu,ale jeho srdiečko bilo ešte ďalších 7 hodín.Videli sme na prístrojoch,ako má vyrovnané tlaky,že je defacto v nebíčku,ale srdiečko si hútlo svoje.Prvý krát prestalo biť o 14.30 ale ešte potom na hodinu naskočilo.Keď sme ho tak videli,ako sa len trápi,hovorili sme mu: Romanko,už choď do nebíčka,netráp sa,zlatíčko! Vtedy sme sa aj my opýtali lekárov,prečo dostáva stále lieky na podporu,keď aj tak už je mŕtvy.Ale oni to tak musia,inak by ich mohli obviniť z eutanázie.Bolo nám ho nesmierne ťažké čakať,kým začne pípať jednoliatý tón a zjaví sa čiara. Až keď som behala po úradoch a odhlasovala rodičovskú dovolenku,pochopila som,prečo to srdiečko tak veľmi bilo až do tej pol štvrtej.Keďže umrel 1.9. a to je otázne či Vám vyplatia dávku,alebo nie.Záleži na hodine kedy umrie.Keď umrie do 15.00 tak Vám nepriznajú ten deň ani ďalších 14 čo máte nárok zo zákona,ale keďže umrel po 15.00 tak mi to uznali. Takto som sa ja potýkala s eutanáziou ....

Ďakujem babuľky, môj anjelik mi však splnil želanie a poslal mi "náhradníka". Snáď dá na nás pozor a v polke júna Vám napíšem,že už sme doma zase traja.

Keby som mala rozhodnúť sama za sebe a vedela by som, že nemám šancu na prežitie tak by som súhlasila tak isto ako s transplantáciou funkčných orgánov v mojom tele.
No za druhých je ťažko rozhodovať.(brokenheart)

betty aj ja,akurát Romanko mal leukémiu a vtedy nie je možno použiť orgány.Ale pamätám si na jeden príbeh,kedy sa mamina tak musela rozhodnúť a darovala srdiečko svojho klinicky mrtveho syna inému chlapcovi a vlastne tak žil ďalej v inom telíčku. Statočná mamina !

pisem za seba a som za.ak clovek vie ze nema inu sancu iba sa trapit a cakat na svoj koniec ,neviem ci si zasluzi trpiet este viac.kedze trpi svojou chorobou a jeho najblizsi trpia este viac tym ze mu nevedia nijako pomoct aj ked si mozno myslime ze on to tak neciti preziva to mozno este viac ako vsetci okolo neho.Milovany clovek nam v srdci zostane naveky

Ja sa radšej nevyjadrím - lebo som si sama nie istá, čo by som mala napísať. Spolu s rodičmi som doopatrovala dve babky, prvá bola 2 roky pred smrťou pripútaná na lôžko, druhá síce nebola doslova nevládna, ale mala na nohách Bercove vredy a zažívala strašné bolesti, takže tiež chodila len ťažko. Viem aké je to, keď tí trpia vaši milovaní a vy s nimi.
Ja to pre seba riešim tak, že sa modlím pre seba a svojich blízkych za dobrú a pokojnú smrť, aby prišla rýchlo a bezbolestne, najlepšie v spánku. Lenže takú smrť si asi treba "zaslúžiť" - u nás v rodine všetci čo im bolo toto dopriate, boli takými "anjelmi na zemi" - hneď prvý medzi nimi aj môj otecko.
Som asi príliš poznamenaná náboženstvom,aby som sa dokázala jednoznačne vyjadriť ZA, ale plne chápem tých ľudí, ktorí nemajú podobné hemungy ako aj a povedia to. Kiež by som i ja mala ich odvahu.

Veľmi ťazká téma, ja sama neviem ako by som sa rozhodla rozum však hovorí, áno. Viem však, že by som nedokázala rozhodnúť za mojich najbližších. Verím že nikdy to ani nebudem musieť robiť.

ja som proti.bola tom dost rozsiahla diskusia na bbt,pridavam link,su tam aj moje nazory a vysvetlenia.
http://forum.rodinka.sk/viewtopic.php?t=78419&highlight=

citala som niekolko debat na tuto temua dost ma zarazilo, ze povacsine sa dana skupina ucastnikov diskusie viac menej zhodla na zavere: som za, ale treba to dobre osetrit zakonom.

No neviem, naozaj si vacsian ludi v nasej spolocnosti mysli, ze zakony, nariadenia, predpisy su to, co prinasa do zivota spolocnosti sulad, spokojnost, cosi ako nie slepu spravodlivost, prosto robi zivot vyrazne lepsim?
Moje skusenosti s vacsinou predpisov su totiz skor o tom, ze cim ich je menej a cim su jednoduchsie, tym su lepsie.

Ak o nejakej zalezitosti rozhoduje clovek - ani neviem ako to nazvat - moralne vyspely? najde (nesputany literou zakona )riesenie ovela vhodnejsie, nez clovek s nizsou mierou vyspelosti, co rozhoduje alibisticky, ohanajuc sa paragrafmi a predpismi a nariadeniami. V realite byvaju tie najzakonnejsie rozhodnutia casto tie najmenej vhodne z hladiska cisto ludskeho.

Preto sa desim predstavy, ze tak vysoko individualnu zalezitost by mala riesit miesto ludi, ktorzch sa bytostne dotyka, byrokraticka masineria...

dadenka(brokenheart) (brokenheart) (brokenheart) a zelam veeeeeeela zdravia

No ja som proti. Ja tak citim, ze je to skor o tom, ze ti ludia, prizerajuci sa tomu utrpeniu, ze oni to nezvladaju. Lebo co mi vieme, ako to naozaj preziva ten totalne chory, napr. v bezvedomi, alebo podobne. Vobec nevieme, naco je utrpenie. Aby sme sa snad stali pokornejsimi a milosrdnejsimi. Skor je to o tom, zbavit sa pohladu na utrpenie toho druheho. Mozno ten druhy chce este vidiet slniecko, mozno este chce pocut hlas, mozno este jeden den chce zit. Ako spieva Marika Gombitova, v pesnicke, len o jeden den. Kolko ludi chce zit len o jeden den a preziva bolest. A nie je to len o bolesti fyzickej. Mozno niekto povie, ze bolest fyzicku preziva. Ale kolki prezivaju psychicku bolest a ta vidiet nie je. A to ich mame tiez odpravit? Ja neviem, ale zase ked si predstavim, ze mam zdrave dieta a potom by sa mu nieco stalo a ostalo by chore na lozku, nevyliecitelne, trpiace, tak by som ho nedala zlikvidovat, len preto, ze ja to nezvladam. Ono by to mozno zvladalo. A vobec, co my vieme, ze ako to v skutocnosti ten druhy zvlada. Ja mam pocit, ze je to o slabosti aj z jednej strany prizerajucich sa a aj z druhej strany trpiacich. Jednoducho zbavit sa bolesti a koniec. A ked by sa to uzakonilo celosvetovo, ved to by bola krasna prilezitost zbavit sa kohokolvek kedykolvek, staci, ze sa mu nieco prihodi vazneho a mozeme ho zlikvidovat. Co si myslim sa aj deje.
Nikto nemoze sudit utrpenie a posudzovat ho. A navyse, videla som pripad, kedy dieta bolo naozaj chore, okolie ho povazovalo za uplne zbytocne trapiaceho sa cloviecika a on sa nakoniec z toho dostal a zije. A mnohi ho chceli uz poslat na druhy svet.
Skor je to cele o tom, ze sa nam nechce minat cas, peniaze, nervy, prizerat sa tomu celemu az do konca. Jednoducho prask a mame klud. A to u mna nema nic s ludskostou.

Keď niekedy premýšľam o smrti nepremýšľam o možnosti ukončiť svoj život skôr ako mi to bude dopriate...Občas sa zamýšľam od čoho to závisí ako človek umrie...Neviem posúdiť ktorá bolesť je pre umierajúceho horšia, či je to fyzická bolesť, alebo bolesť zo samoty, či bolesť z nevysporiadaného života, z vecí ktoré mali byť odpustené a nie sú, bolesť z toho že sme za celý život svojim blízkym nedokázali povedať ako ich milujeme...Neviem...Viem len jedno- môj otec vždy vravel, že nechce byť nikomu na obtiaž keď bude stary,a keď sa mu veľmi zhoršil stav veľmi si želal aby to išlo rýchlo...Posledné dni už vďaka liekom viac- menej len spal...Deň pred smrťou ho ešte navštívili jeho vnuci a on odišiel v spánku, ráno ešte zjedol jeho obľúbenú jabĺčkovú výživu a dopoludnia tíško odišiel vo svojej vlastnej posteli...Tomu predchádzalo niekoľko mesiacov trápenia, ale on ich statočne znášal, veľa sa rozprával so svojím synom, ktorý s ním bol celé dni a noci...a našli v tých chvíľach spoločné zblíženie a odpustenie...Je to taký paradox, pretože môj tatino umieral tak, ýe sa postupne dusil, totálne mu odišlo srdiečko a brat niekedy vravel, že už nevydrťí to trápenie a dívať sa na otca ako sa dusí...Ale každé ráno, po ťažkej noci bol zas vďačný že tu otec ešte je...A každý jeden deň ktorý prežili spolu bol pre oboch veľkým darom...Tak neviem...Asi naďalej budem premýšľať skôr o tom, že keď príde môj čas chcem umrieť obklopená láskou a lásku cítiť, ako by som mala cítiť snahu mojich detí ako radi by mi to uľahčili...

potrat, poprava odsudenych a eutanazia je u mna v jednom priecinku.

so vsetkym mam malo skusenosti na to aby som sa mohla 1000%-ne vyjadrit. 100% je malo.

potrat - vsetky vieme, uz sme si to vela krat vydiskutovali. poprava odsudenych? kolkokrat to bolo zneuzite? od politickych vaznov ... cez domnelych vrahov, pricom sa po rokoch prislo na ozajstnu bestiu, ktora pachala zlo dalej. myslim, ze nas zdravotnicky system a moralka ludi nie su na tom tak dobre, aby u nas mohla byt zavedena eutanazia. toto su veci s torymi nesuhlasim, ale netrufam si povedat nikdy. neni to tych 1000%. nikdy mi nikto blizky neumieral pred ocami. vasich skusenosti mi je uprimne luto.

Aj ja som proti. Nie ale z náboženského hľadiska. V zásade súhlasím s tým čo napísala zuzkadanka.
Za zváženie eutanázia podľa mňa stojí akurát v tom prípade, ak pri "živote" človeka udržiavajú už len prístroje, bez akejkoľvek šance na úspešnú liečbu a prežitie bez ich použitia. Teda ak všetky životne dôležité funkcie vykonáva za organizmus technika. Za takých okolností by som súhlasila s odpojením.
Nesúhlasím s podaním smrtiacej injekcie ani predávkovaním liekmi alebo nejakou podobnou formou.
Nemôžem si pomôcť, vnímam to ako vraždu / samovraždu. Prejav slabosti zvládnuť svoj osud alebo bolesť svojho blízkeho.
Nech je už za našou existenciou čokoľvek, my sme sa na svet sami nepýtali a nemali by sme z neho ani dobrovoľne odchádzať.
PS: Starám sa aj s mamou o otca ktorý je už 10 rokov po mozgovej príhode, sám nedokáže absolútne nič, nechodí, nerozpráva,nič ho nezaujíma, celé dni preleží, napriek starostlivosti je samá preležanina... jedna katastrofa. Je to pre nás poriadny zaberák na nervy, ale nenapadlo by ma umelo mu toto utrpenie ukončiť. A napriek tomu, že mu tento život už nič neprinesie, viem že ešte nechce zomrieť...

Ako sa môžete vyjadriť, že by ste si želali smrť? Stál už niekto z vás osobne na pokraji smrti? Zuzkadanka to vystihla aj za mna. Nášmu drobcovi tiež nedávali šancu na prežitie, tiež som si myslela, že jeho utrpenie je hrozné, že smrť by bola pre neho vykúpením, ale mal zrejme veľkú túžbu žiť (aj lekári mi to tak nejak vysvetlili, keď sa napriek ich prognózam z toho dostal). Má síce vážne poškodený mozog - niekto by povedal, že to ani nie je život, ale myslím že je v tom "svojom svete" šťastný a je rád že žije, naše veľké slniečo, vždy sa usmieva keď som s ním.
A myslím že nik, kto je v posledných chvíľach života obklopený blízkymi, milovaný netúži predčasne odísť. Snáď by bolo lepšie rozmýšľať o tom ako trpiacim uľahčiť ich utrpenie, poskytnúť im lásku, oporu a nie sa ich zbaviť.

JA by som si VYBRALA v takom prípade smrť. Dôstojnú smrť, aby bol môj život dôstojný. Vieš, Maji11, ak by som raz mala žiť iba vďaka prístrojom a ľuďom, ktorý by mi chodili vyprázdňovať črevá, otáčať ma zo strany na stranu a masírovať preležaniny a to všetko za doprovodu neutíchajúcich bolestí z toho, ako mi choroba rozožiera telo a aby ich aspoň trochu utlmili dávali by mi lieky také silné, že by som už tú lásku a oporu nedokázala vnímať, to radšej nežiť. Nie som za "injekciu" ako u zverolekára, som iba za, aby raz mohli tie prístroje vypnúť.
A rovnako na to hľadím aj na svojich blízkych- nie zbaviť sa ich, ale dopriať im šancu zomrieť ako si zaslúžia. Raz som v TV videla ako sa splnilo želanie a ľudia prestali zomierať. Bol to príšerný svet, životy prežité v bolestiach a utrpení.
V čase, keď som smrti hľadela z centimetrov do očí, prosila som Boha, aby nenechával ľudí, ktorých milujem sa trápiť. Prosila som ho, že ak má s nimi plány, nech si ich už zoberie. Nech nepredlžuje ich bolesť. Ja sama chcem umierať čo najkratšie, nehľadieť pred seba a nevidieť budúcnosť. Nepočítať hodinu ktorú mi ešte dávajú a nedesiť sa myšlienky, kedy to príde. Nechcem, aby za mňa žili prístroje!!!
A prežiť si to, čo si prežila Dadena Nehovoríme o šanciach, hovoríme o dobe, keď už šance nie sú

No po prečítaní komentárov mi z toho vychádza jedno. Najjednoduchšie by bolo, rozhodnúť sa ešte pri plnom fyzickom i duševnom zdraví, čo s nami urobiť v prípade, že naše telo ostane na prístrojoch, bez reálnej šance na zmenu daného stavu.
Lenže ani v tomto prípade nikto, ale nikto, nemôže potvrdiť a ani vyvrátiť, že by sme s tým našim pôvodným rozhodnutím stále súhlasili. I v stave bolestí a choroby. Mám kolegyňu, mohla by mi byť mamou. Je to veľmi múdra žena, prežila veľa a veľa odpozorovala. Vždy mi vraví o jednej babičke, o ktorú sa starala. Bola chorá a mala bolesti, no i v nemocnici na posteli vravela, že ona sa ešte na tento svet díva rada. Naozaj je táto voľba veľmi individuálna a myslím, že vyjadruje náš postoj celým životom. Ak bol niekto skôr melancholický a v plnom zdraví sa mu často stalo, že skĺzol k smútkom, asi by nechcel žiť v utrpení. Ale ak bol niekto stále zvedavý na svet a ľudí v ňom, možno je schopný i v čase choroby a bolesti túžiť žiť.

Afterburner - ani nevies, aka som Ti vdacna, ze si rozputala tuto diskusiu!
Venujem sa tejto teme uz pat rokov a pisem o nej diplomovku....Takze -ak dovolia baby- vyuzila by som tuto vzorku odpovedi aj do mojich statistik....

Inac co mi vyslo doteraz za tych pat rokov:
Pohlad na eutanaziu ma clovek pri plnom vedomi a zdravi uplne iny, ako ten co lezi na lozku a citi, ze sa blizi koniec. Asi 80% ludi - trpiacich, trapiacich sa, uz na hranici zivota a smrti veri do poslednej chvile, ze sa nieco udeje, co im ich stav zvrati. A bojuju. Ti, co chcu naozaj umriet,umieraju potichu, a z tej ich cesty niet cesty spat.

Ja som tiez predtym, ako som zacala o tom pisat,citat,studovat bola za...
Potom som dlho nevedela, resp. nevyjadrovala som sa jednoznacne a momentalne by som mozno bola aj proti.
ivet

Vsetko zavisi od intenzity bolesti a stavu choroby, ale aj od sily cloveka a jeho schopnosti sa zmierit s odchodom. Jedna vec je, ked sa jedna o dieta alebo mladeho cloveka, alebo stareho,trpiaceho, kde uz nie je sanca sa dozit nejakych zmien v medicine ohladne jeho choroby.