Žiaľ a plač

Cítim s vami.Aj my sme neraz prežívali stratu milovaného zvieratka.

ennyqa, koľko má rôčkov? Až mi srdce stislo...Svokrovci mali psíka, ktorý bol pri nehode ťažko zranený a trebalo ho doraziť. Čierny Peter zostal na mne - bola som doma sama, ale nedalo sa. Kvílil - aj teraz mi behajú zimomriavky po chrbte - ale musela som zavolať jedného chlapíka. Keď ho "toto", napriek tomu, že nebol vylovene môj a ja som tu len privydatá, pofinkala som si v súkromí.

ten smútok poznám, tiež mi pred cca 10 rokmi v rukách zomrela naša korela Lórika ...kúpili sme jej samčeka Ďuriho a za cca 3 mesiace išla do vtáčieho nebíčka bola to krásna korela, prítulná, priletela na povel na prst, dala pusinku ... Ďuri ten taký nie je, ten sa stále bojí
Keď mi umrela v rukách, tak sme všetci hrozne plakali, ešte aj manželovi vyšli slzy, keď nás videl a počul. Deti ju šli aj pochovať a nosili jej na hrobček kvietky...syn si potom sadol a nakreslil obrázok, ako mu Lorika sedí na prste...ešte ho niekde mám odložený

taktiež keď nám zomreli morčatá - TINA a Mišo, tak sme strašne plakali...TINA bola dlhosrstá krásavica. Vždy keď sme došli domov, tak nás vítala kvikotom ...bola veľmi zlatá a prítulná, Miša sme dostali do daru od susedovcov, lebo ich už prestal baviť ...

júúúúj, ani si neviem a ani nechcem pomyslieť, čo bude, ak nám zomrú ďalšie naše lásky - kocúr Artúr a bastardička NENSY ...ale verím, že to tak skoro nebude, aj keď Artúr má už 11 rokov

Ja som z dediny, aj ked som dlho žila v meste, ale vyrastala som na gazdovskom dvore a predsa sme za našou mačkou preplakali celý deň, dcéra v noci kvôli tomu išla pešo 20 km, lebo nič nešlo. Nehambím sa za to, je to naša súčasť a máme ich radi. Zvieratka nám lásku oplacajú a oveľa viac ako si niekto zaslúži. Oni nekritizujú, oni nás ľúbia.
Aj ja som prinutila môjho muža, aby zabil mačiatko, lebo auto pokazené a nemala som ako isť za veterinárom, no a ten plač sa nedá opísať, je to doslova prosba, pomôž mi. Nijaký gazda by neváhal, ak by trpel kôň. aspoň toto dávame zvieraťu, dokážeme mu pomôcť ak vidime že je koniec.

náš Ťapo mal pred časom tiež nejaké zdravotné problémy, nevieme či niečo požral alebo čo to bolo, len sa plazil , nezdvíhal chvost a tak. veterinárovi som volala, ten nemohol prísť, pretože mal súrne prípady, druhý tiež, vraj aby som so psíkom prišla.
to ale nebolo možné, pretože by som to naše 30 kilové zviera sama nenaložila do auta a nedokážem si vziať na zodpovednoosť viesť choré zviera pri sedadle spolujazdca - nemôžem vedieť, ako sa začne správať a nemôžem sa mu pri šoférovaní venovať. vzadu by nemohol byť, tam sedia deti a manžel nie je doma
o 3 dni sa pozbieral ale počas tých dní som si vravela, že som tak citovo k nemu pripútaná, akoby to bol človek. keby sa mu niečo stalo, asi by som nebola schopná prijať iného psíka. Aj ked mi obžiera kvety, aj ked nás nenechá spať svojím štekotom, mám naňho mäkké srdce - už som ho začala púšťat i do domu, aby mu nebolo smutno