Futuristická vízia - hotel Kempinsky

Nevedela som sa toho piatku dočkať. Napokon som naškrabala na benzín – decká mi dali, aby som vypadla z bytu. Tak som sa vybrala do Tatier, do hotela Kempinsky. Platí Mirka6, valentínsky víkend, tak čoby som si nešla zadarmo užiť. Vyrazila som už ráno, pretože s mojimi orientačnými schopnosťami budem rada, keď večer zaparkujem svoje punťo pred hotelom. Dúfam, že zacvakala aj nejakých schopných Valentínov, som totiž už nejaký čas bez chlapa, a tak by som to patrične využila. Cestou v aute som sa tak zasnívala, že som sa prebrala až niekde zrejme v Poľsku, motala som sa aj s mojím bielym tátošom pomedzi stánky s tovarom a nejakí debili na mňa pokrikovali v čudnej reči podobnej tej našej, že som blazonka bjala a podobné hovadiny. No nič, mrkám na hodiny, len tri poobede, to ešte stíham – otáčam sa o 360 stupňov a vraciam sa nazad. Dorazím konečne do hotela. Na recepcii dostávam kľúče rovno od prezidentského apartmánu a zavolali aj nejakého chlapa – nedorobenca krpatého, a mal ísť so mnou. Dúfam, že je to len nejaký poslíček, a nie ten môj Valentíno. Otvorím dvere do izby – a tam už veselo popíjajú chobotnička, mirka, cibinkals, stelinka, slawi a celá deviatka tigríc z Bystrice – teda, okrem mňa, takže vlastne len osmička. „Konečne, ty trúba,“ zhúknu na mňa, „wellnes pripravené, sauna rozpálená, my totálne v nálade a ty si zasa robíš výlety bohviekade, čakali sme len na teba,“ pokračujú a ja sa pomaly scvrkávam. Levice z Levíc iba nemo krútia hlavou v úžase, ako môže byť niekto taký blbý a nemať v aute GPS-ku. No, lenže ja nie som blbá, iba mierne chudobná a trochu slepá, tak som si to na mape trochu poplietla. Našťastie, baby sú kamošky, hneď ma nasúkali do župana, do plaviek a vybrali sme sa do toho wellnesu, do baru, do reštiky – všetko bolo presne tak, ako Mirka sľubovala. Hotel bol iba náš. Len Valentínovia chýbali, aspoň mne, ale inak bola švanda. Dúfam, že si to čoskoro zopakujeme...