Najskôr by som sa chcela osptravedlniť Filipke, ktorá ma prosila, aby ako historička som niečo napísala o tom ako žili ženy pred 100 rokmi. Dala som si dokopy nejaké materiály, ale už som to nestihla spracovať, pretože som mala bláznivé leto - inými slovami, jedna návšteva za druhou, medzitým deti z rodiny (dievčatá mojej netere), s mojou vnučkou to už bolo horšie, ale o tom nechcem písať. Takže Filipka, čakaj, dočkáš sa, teraz na jeseň.
Ja som Vás chcela poprosiť o niečo iné, čo ma už veľmi dlho trápi - možno desať, možno dvadsať rokov. O čo ide a prečo sa práve na Vás obraciam? Možno, že mi pomôžete.
Takže,mám dvoch synov - starší má už takmer 50 rokov, mladší o päť menej. Obidvaja majú vysokú školu, i keď vo vyštudovanom odbore nepracujú. Vychovávali sme ich najlepšie ako sme vedeli - veď o týždeň už budeme oslavovať striebornú svadbu. Majú manželky, starší absolútne nekomunitatívnu - veľmi ťažko som si na jej mlčanie zvykala, ale syn mi povedal, že je to v poriadku. Naučila som sa to rešpektovať. Je veľmi starostlivá, pre syna a deti (už nie sú doma) vedela vytvoriť príjemný domov a presadila si aj nový dom v nemenovanom kúpeľnom meste. Synovi sa do toho nechcelo, ale splnil jej želenie. Vidíme sa málo, možno trirazy do roka. Do ich vzťahov sme sa nikdy nemiešali, ale teraz ako sa blíži staroba - vlastne už je tu - som z toho smutná, dokonca sa liečim z depresie. Mladší syn má deväťročnú dcéru, bývajú v tom meste kde aj my, nevesta dochádza z vlastnej vôle do neďalekého mesta, do práce. Takisto sa vidíme málo, úplne bez problémov, keď požiadajú o to, aby sme sa postarali o dcérku, tak to urobíme, aj keď s jej výchovou nesúhlasíme a myslíme si, že keď bude staršia bude veľmi nešťastná - je jedináčik. Nevesta je slušná, nedáva najavo svoje city - vlastne obidve mi nikdy nepovedali "mama". Nemôžem napísať všetko, navyše ešte som to okrem manželovi takto nikomu 
nepovedala, naznačila som to sestre, možno priateľke. Prosím porozmýšľajte, či by ste mi vedeli pomôcť - my sme deťom dávali primerane všetko a možno najviac lásky. Tak prečo to takto dopadlo?
a nedalo by sa organizovat u vas doma nieco ako..nedelne obedy? my sme teraz aj ja a aj moja sestra zijuce mimo slovenska..ale ked sme boli na slovensku, tak sme chodili pravidelne kazdu nedelu k nasim na obed...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ani ja som popravde nepochopila celkom čo ti vadi...Ak ti to nebude vadit možem tykat.Celkom suhlasim s filipkou a jej nazorom.V čom by som ale tebe chcela oponovat je to že ked je vnučka jedinačik že bude neštastna v dospelosti,vôbec s tym nesuhlasim.Mam jedneho syna a dalšie deti už mat nechcem.Nemyslim si že tym nejako trpi,prave naopak.S manželom sa mu,aspom myslim,v dostatočnej miere venujeme,vyrasta v okruhu deti,rovesnikov a niekedy ked sa o tejto teme s nim rozpravame nemam pocit že by mu chybal surodenec...a samozrejme čo sa tyka starych rodičov,vnučata by ich mali určite navštevovat,podla svojich možnosti.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Sonia, o svojej vnučke už písala Irka v inom komentári - dovolím si sem časť z neho prekopírovať, aby bolo jasnejšie, o čo ide
Vložil(a) Irka, 4. August 2008 - 21:13
....Ja mám veľmi často zlostnú deväťročnú vnučku .... naša vnučka nemá hranice, nevie čo si môže dovoliť a čo nie. Sme s manželom - teda s dedkom - z toho nešťastní, ale bohužiaľ, je to jedináčik, ktorý sa ešte nevie zorientovať, my vieme kde je chyba, ale syn aj nevesta nás presviedčajú, že to je normálne. Chyba ja aj v tom, že ide o dvojkariérové manželstvo a vnučka???
Ak to niekoho zaujíma viac, plné znenie komentára je v tomto blogu:
http://www.nanicmama.sk/deti-na-predaj/ovladanie-hnevu
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Môj bratranec, keď bol malý, bol presne ten istý typ. Jeho mama mu všetko dovolila, ona je akčný typ, tak celý program mal vyplnený -stále kdesi behali. Plaváreň, chata, korčule, výlety, výstavy,... To všetko niekedy aj v jeden jediný deň. Malý sa nemal kedy poriadne ani hrať. Keď sme raz boli u babky, tak bol asi tri hodinky u babiny a potom pre neho prišla jeho mama. Začal byť zlostný, že on ešte nechce ísť, nech ho nechá na pokoji, že má ísť preč, že ju nemá rád. Bolo to asi prvý raz, čo som videla maličké dieťa reagovať tak na svoju mamu. My s bratom, keď sme boli malí, tak sme sa skôr ťažko lúčili s našimi, keď sme mali niekam ísť. :-/ Síce som ho dlho nevidela, ale myslím, že ako nastúpil do škôlky a do školy, tak ho to viac-menej prešlo. Ale myslím, že asi najväčšiu zásluhu na tom má práve babina, keďže sa mu venovala každý týždeň aj niekoľkokrát.
Ale ak to rodičia nechápu, ťažko budete presviedčať - musia na to prísť sami, aj keď už možno bude neskoro. 
Ja som niekoľko rokov hovorila našim, že nerobia dobre, keď bratovi všetko dovoľujú, nemá žiadny pevný denný režim, nedodržiavajú uložené tresty. Rovnaký názor mala aj stará mama. Teraz - po tých niekoľkých rokoch, keď má brat 18, mamina uznala, že sme mali pravdu. Nič pre neho neplatí, robí si všetko výlučne podľa seba.
Ale tak časom, keď sa bude starať o seba sám (má ísť na vysokú školu do Čiech), hádam dostane rozum. 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Irka, taká som rada, že si našla cestu na Naničmamu . Len som si (možno naivne) myslela, že budeš ty radiť nám .
Neviem, neviem, čo ti napísať na tvoju otázku. Myslím, že ste s manželom robili, čo ste mohli a najlepšie, ako ste vedeli. A nedopadlo to, podľa mňa, zle. Máš krásnu rodinu, úspešné deti, vnúčatá aj pravnúča... Ty aj tvoj manžel ste ešte aktívni a naozaj - klobúk dolu pred takou bilanciou! (Ja len tíško dúfam, že dokážem vo veku 70 rokov tak držať krok s dobou, ako vy dvaja.)
A že sú aj nejaké problémy? Iste - v každej rodine sa niečo nájde. A u vás by to možno chcelo len trochu času na rozhovor, trochu viac otvorenosti a úprimnosti... Možno by stačilo len povedať deťom, nevestám, či iným členom rodiny to, čo nebolo akosi nikdy vyslovené... Pekne, pokojným hlasom vysvetliť, čo a prečo ťa trápi... Možno by ti radi vyhoveli - len naozaj nevedia, ako a čo majú spraviť...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Milé dievčatá - nanič mamy, to čo ste mi radili sme už všetko vykúšali. Je pravda, že už dávno sme staršiemu synovi a jeho manželke v otvorenom rozhovore povedali, že nás to trápi - a už ani neviem aká bola odpoveď, zmierili sme sa s tým - vtedy, boli sme mladší, mali sme prácu, nevadilo to tak - aj oni hovorili a hovoria aj teraz, že majú veľa roboty, najmä syn. Mladšia vnučka trávi u nás čas vtedy, keď jej rodičia sú buď v službe, alebo na služobke, ale to je trápenie - pekne to pripomenula myslím georgína, vlastne jej stále ustupujem - ja tiež poznám jedináčikov, ktorí sú šťastní a dobrí, ja som to nemyslela všeobecne, ale konkrétne na našu vnučku, nechce nič jesť a aj keď navarím podľa jej želania, alebo keď u nás spí nechce si umyť zuby, ráno učesať a pod. Áno a je zlostná. Celý problém bude asi v tom, že ju vlastne vychovávajú jedni starí rodičia, druhí, a napokon osobitne ešte aj mama a otec.S manželom sme obidvaja pedagógovia a verte, že asi vieme, kde je chyba, ale naši mladí nám neveria. Dokonca často nám dávajú najavo, že ich s tým otravujeme. A čo sa týka tých pozvaní, pokiaľ sme bývali v BA, pokiaľ starší syn nemal dom, chodili častejšie a mladší pokiaľ nebol ženatý (nie je to narážka, že by bola nejak zlá a pod, ale nevie dať city najavo, neuznáva napr. rodinné tretnutia - vyrastala v iných pomeroch ako naši chlapci. My sme naopak boli veľmi spoločenskí, ale boli.
Mrzí ma, že som to asi napísala zmätene a ani som neuvedomila si, že vy sa nemôžete vžiť do mojej situácie, alebo len ťažko.Budem rozmýšľť ako ďalej. A možno to bola z mojej strany len akási závisť, keď čítam tie Vaše príspevky, pretože moje nevesty by nikdy nedali najavo, že majú nejaký problém.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Irka, som tu pomerne novà, ale chcela by som len nieco na okraj byvam v zahranici a ùprimne, tiez mame nehovorim, ked mi je najtazsie, nieco poviem, ale len tolko, aby sa zbytocne netràpila, tak mozno aj tvoji synovia ta tiez nechcù zbytocne zatazovat a tràpit (moj brat je taky isty, ked ma problém len, zriedka, ak vobec, nieco povie niekomu z rodiny, jednoducho snazi sa nàjst riesenie sàm, bez toho, aby niekoho zatazoval...) a ja tak isto, som velmi nezàvistlà a samostatnà uz od malicka a pretrvàva to do dnes, ja len tolko
to je udel matiek, nikdy sa neprestaneme tràpit pre svoje deti, malé deti malé starosti, velké deti velké starosti
zelàm prijemny den a naozaj neviem, co poradit, ale s istotou viem ,ze keby na mna mama "tlacila" aby sme riesili nejaky problém, ktory sa tyka nàsho vztahu, tak tym viac by som sa brànila, ale to som ja
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Irka, u synov je to casto ine a narocnejsie ako u dcer, aj ked netvrdim, ze je to pravidlo. Nepotrebuju, nechcu sa zdoverovat, ani nemaju potrebu rozpravat ... a nevestam sa asi tazsie hlada cesta ku svokre.
Davnejsie sa tu rozberala tema, adoptujme si starych rodicov. Co tak skusit takuto cestu aspon na nejake prilezistostne stretnutia.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Irka preco si myslis ze bude vnucka nestastna lebo je ejdinacik? Ja mam jedinacika a je spokojna so svojim zivotom. Inak suhlasim s babami , na tvojom mieste by som sa porozpravala s detmi a povedala im vsetko co ta trapi. lebo vies ako..nememu dietatu ani vlastna mat nerozumie a ked im nic nevravis tak si myslia ze je vsetko ok...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Lydusha neprecitalai si si zrejme Irkinu odpoved trochu vyssie.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
&priznavam bez mucenia ze ee...nestiham...toooolko sa tu vzdy udeje ked sem vecer zavitam.....idem to kuknut
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
No, tak beriem spat, uz som si precitala vsetko
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Irkaaaa... normálne som vstala z postele kvôli tebe , ale už to tu spomenula Kamilka. Adoptívny starí rodičia. Že by si vás (starých rodičov) adoptovala nejaká rodinka s deťmi.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
A pohovoriť si iba so synmi? Alebo jednému povedať o neteri a jej spôsoboch - upozorniť ho na jej správanie, príp. vymámiť jeho názor na bratovo dieťa a naopak? Možno si dohovoria aj bratovia navzájom. Či by ich to rozhádzalo?
Bojím sa, že teraz to už nezmeníš. A keby si prezentovala svoje názory aj nejako akčnejšie v minulosti, možno by ste mali v tejto dobe vzťah o ničom... Im sa to vypomstí - to s tou dcérou, očividne nemá nejaké hranice. Neumývať si zuby v 9-tich rokoch? To je o čom? Akokeby nemala mantinely a skúša. Normálne mám dojem, že zaujala postoj: každý mi je u ri... a budem si robiť, čo ja chcem. Nevyzerá to, žeby s ňou rodičia trávili ktoviekoľko času...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Je stara znama pravda, ze dcery tahaju viac k matke a teda, matka manzela ostava tak trocha bokom. Co tak zabojovat trocha viac o svoje prava? Rodinne obedy, rozhovor s nevestami, so synmi?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Irka,
uz viac ako dve hodiny sedim pri pc a premyslam nad otazkami z tvojho blogu...
... osamelost starych rodicov je vec, ktoru aj ja riesim - lenze z inej pozicie. Moja svokra ma dvoch synov, obaja maju rodiny. Mladsi byva v nedalekej dedine, kym boli deti male, casto chodievali na navstevu, teraz ich svokra vidi parkrat v roku. My (teda jej starsi syn s rodinou) sme byvali u nej 20 rokov, teraz sme v zahranici. Deti zatial byvaju s babickou, no dcera ma v plane odist po maturite (teda o rok) a syn o dva roky. A svokra ostane v poschodovom rodinnom dome sama...
... kde sa stala chyba? Ved vychovala (sama, dlhe roky je rozvedena) dve deti, dala im, co vedela, bola babickou tak dobrou, ako sa jej dalo... a predsa tu ostane sama. Na jednej strane ma to mrzi, na druhej nie som ochotna ostat tu len preto, aby jej nebolo smutno. Alebo ziadat to od deti...
... bola som si vziat jednu z mojich oblubenych knizociek - Proroka od Chalila Dzibrana. V stati o detoch pise:
Vase deti nie su vasimi detmi.
Su synmi a dcerami Zivota,
tuziaceho po sebe samom.
Prichadzaju cez vas,
ale nie od vas,
a hoci su s vami, nikdy vam nepatria.
Mozete im dat svoju lasku, ale nie svoje myslienky,
lebo ony maju svoje vlastne myslienky.
Mozete vytvorit domov ich telam,
ale nie ich dusiam,
lebo ich duse
prebyvaju v dome ich zajtrajska,
ktory vy nemozete navstivit
ani v svojich snoch.
Mozete sa usilovat byt ako ony,
ale nechcite ich urobit podobnymi sebe,
lebo zivot sa nevracia,
ani nezostava pri dnesku.
Ste luky,
z ktorych vase deti vyletuju ako zive sipy.
Lucistnik jasne vidi terc
na ceste do nekonecna
a napina vas z celej sily,
aby jeho sipy leteli rychlo a daleko.
Kiez kazdy pohyb jeho ruky je vam pozehnanim,
lebo tak, ako miluje sip,
ktory leti do dialav,
tak miluje aj luk, zostavajuci v jeho dlani.
... irka, viem, ze niektori ludia maju tak male srdce, ze okrem nich sa im don nikto nezmesti. A ini ludia maju srdce tak velke, ze je treba hodne bytosti, aby v nom nebolo pusto a prazdno. Kedze predpokladam, ze tvoje srdce je velke, tes sa zo vsetkeho, co v nom je a pre tych, ktori ti tak chybaju, nechaj pekny kutik vzdy pripraveny... a s doverou sa obrat na "lucistnika", on najlepsie vie, ako zariadit, aby sa sipy opat dotkli luku...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ani neviem ako Vám poďakovať milé nanič mamy a osobitne Elin a Georgine, pretože napriek tomu, že viaceré ste mi radili to čo sme už urobili aj tak ma to povzbudilo, že ste boli ochotné sa so mnou podeliť a moj problém. A na záver len toľko: "adoptovali sme si neterine dcéry" vlastne oni nás a najmä manžela za dedka, pretože oni už žiadného nemajú. Ale bývajú dosť ďaleko,často si telefonujeme. "Nie sú to však naše deti", ale vďaka aj za ne. Vedia veľmi potešiť.
A Elin Tebe ďakujem za básničku, ktorá presne vystihla to, čo je jadro môjho problému, ale najmä za to, že si vycítila, že to moje srdce je naozaj veliké a ja budem v ňom mať vždy kútik pre všetky svoje deti. Ešte raz ďakujem všetkým! 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Milá Irka,
neviem či budem vedieť najst správne slová, aby som ti vyjadrila podporu. Pri poslednom príspevku Elin sa mi vtisli slzy do očí. Život je proste taký a my ho musíme žiť či sa nám páči alebo nie. Je svätá pravda, že deti máme iba požičané - v poslednom období to počúvam stále častejšie.
Ja síce nemám tolko rokov ako ty, ale depresiu z odchodu detí z domu si prežívam už nejeden rok (cca 3 - 4)aj ked mam ešte doma taku 13-ročnú, do toho rozvod a cítim sa presne ako ty- sama!!!
Predtým veľa roboty, starostí s veľkou rodinou, v chalupe plno života a teraz - ticho.
Jediné riešenie je zmieriť sa s tým, nájsť si uplatnenie inde a nerozmýšľať!!!
Nikoho neprinutiš, aby bol s tebou, ked nechce.
Tvoje nevesty sú vychované ináč ako ty a tvoje deti, sú z iných pomerov, tam možno tá súdržnosť nebola taká silná, im to jednoducho nechýba. Majú svojich známych, priateľov a taká spoločnosť im stačí. Jednoducho nepotrebujú byť častejšie s rodičmi. To že majú prácu sú len výhovorky.
Riešením pre teba by mohlo byť nájsť si priateľov v okolí, s nimi tráviť volné chvíle -či už v nejakom klube seniorov, nejakom krúžku a pod.
Píšeš že si aktívna, naozaj v tvojom veku je ťažko nájsť spriaznenú dušu, ktorá by mala tolko záujmov ako ty, ale možno (verím že hej) sa nájde zopár žien, ktoré sa takisto cítia osamelé a venujú sa či už ručným prácam, alebo nejakému štúdiu. Treba skúšať. Deti majú svoj život a myslia ináč ako my, ich rodičia. Nebudem tu rozoberať tie ich názory a spomínať výrazy, jednoducho to tak je.
PS: som asi vo veku tvojich detí, viem ako sa asi cíti moja mama, napriek tomu sa nedá vždy byť po jej boku a pri nej ked sa cíti sama. Ona tú samotu po úmrtí otca riešila prihlásením sa do klubov - seniorov, invalidov a pod. A teraz žije doslova hekticky (má 67), kolkokrát ona nemá čas na nás, ked ju chceme prísť navštíviť. A na druhej strane ja sama sa pokúšam zahnať depresie takýmto sposobom.
Všetko chce cas a naozaj jediným riešením je nemyslieť na to, čo by bolo, keby.
Ospravedlnujem sa ak je tento moj príspevok chaoticky, snažila som sa len priblížiť to, čo vo svojom vnutri cítim ja osobne, či už vo vzťahu k svojmu rodičovi, deťom a sebe samej.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
nečítala som príspevky, tak len môj názor...možno to bude dnešnou uponáhľanou dobou, možno to bude povahami ich manželiek, že sa proste nepotrebujú s tebou (s vami???....fakt teraz neviem, či tykať, či vykať) vídať ...ale ak to povieš sestre, alebo priateľke, vzťah medzi tebou a rodinami tvojich synov to ani neutuží, ani nevyrieši, pre čo sa trápiš...ak teda máš dobré vzťahy so synmi, alebo aj keby neboli, povedz im to, že ti chýbajú....po prípade žiadaj o pomoc toho, alebo tamtoho....organizuj oslavy na všetky možné meniny, narodeniny,MDD....a podobne a myslím, že keď napríklad na tú striebornú svadbu pozveš svoju rodinu, tak im to pv prednese povedz, že by si rada organizovávala rodinné stretnutia, pretože čím si staršia, tým viac ti chýbajú....
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Irka,od včera som premýšľala,čo také by som vymyslela,ale nič ma nenapadá,jedine tá adopocia.Skúste sa stretávať s niekým,kto je ešte bližšie ako neterky.Možno aj na naničmame sa niektoré dievčatá potešili "babke a dedkovi",robia sa tu stretávky,neviem odkiaľ si,ale mohla by si sa pridať./ospravedlňujem sa za tykanie,ale tu to je také familiárne./ Lebo ono keď jedna strana má záujem a druhá nie,tak sa ťažko hľadá cesta.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Dobry den, mila Irka, mrzi ma, ze sa takto trapite, ale myslim, ze kazdy ma nejake trapenie, aj mladi, aj stari mame svoje.
Uz len tym, ze ste vstupili do tohto diskusneho fora, ste ukazali svojho mladeho ducha a ze Vas nazor aj menej mladsich, zivotom menej ostrielanych zaujima.
Som velmi mlada oproti Vam, ale rozumiem, co Vas trapi. Precitala som si o tom, aj niektore prispevky na Vas "problem", ale nenapadlo ma nic prevratne. Neda sa ovplyvnit spravanie nikoho, ani vlastnych deti, ani neviest, ani vnucat, nikoho. Niekedy aj dobre mienena rada, vypali zle. Moze to vyzniet ako miesanie sa do zivota.
Mne to robili rodicia dost dlho, aj tak som si spravila po svojom. Vydala som sa za muza, vtedy skor este chlapca, napriek jeho veku, hovorim chlapca, babetko pod srdcom, ziadna financna zabezpeka do buducnosti. Obaja sme akoby z rozdielnych svetov, a to je moj problem vyrovnat sa s tym a vytvorit si jeden, ktory bude prijatelny pre obidve strany. Moji rodicia zasahovali skoro stale a skoro do vsetkeho, jeho rodicia (mama tazko zdravotne postihnuta, manzel sa o nu stara, mali asi menej casu na vychovu a pod.) viac-menej nechali ist svoje deti cestou, aku si vybrali. Vela raz zacinaju odznova (je za tym aj strateny cas, aj financie), podla mna zbytocne, lebo niektorym chybam sa da aj predist.
Niekedy sa dosiahne zle aj prehnanou vychovou a niekedy aj ziadnou. Mam z toho velky zmatok a sama neviem, ako mam vychovavat zatial jedno dieta, ktore mam. Fakt neviem. A neviem ani co by som odporucila Vam. Da sa robit len tolko, kolko Vam Vase deti a ostatne pribuzenstvo dovoli.
Mozno sa citite "nevyuzita", mate este dostatok energie, vyuzite ju spravne.
katka
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ťažko k tomu niečo dodať po tom, čo napísala Elin a ostatné baby. Si inteligentná žena a určite si vyskúšala a ešte vyskúšaš všeličo, aby sa veci posunuli bližšie k Tvojej spokojnosti. Chcem Ti len vysloviť podporu a pochopenie. Hoci mám len 35, mám rodičov, ktorí už pomaly ťahajú na 80 a preto mi je blízke zmýšľanie ľudí starších "obgeneráciu". Môj otec (79) je vo forme, ešte šoféruje a po troche pracuje, s mamou (76) je horšie. Má rôzne zdravotné problémy, ktoré jej bránia tráviť čas nejakym užitočným sposobom. Zhoršil sa jej zrak, nemôže čítať ani vyšívať, tak len sedí a lamentuje. Vo svojej hlave prepiera úplne všetko, nevesty, vnúčence, globálne otepľovanie, minulosť(vojnu, vysťahovanie...) a všetko to zle vplýva na jej psychiku. Tiež pochybuje, či všetko urobila dobre a pod. Utešujem ju tým, že určite urobila maximum, keby mohla viac, tak by urobila viac. Nikto z nás súrodencov nie je ani alkoholik, ani povaľač, ani sa nerozvádza... Aj Ty si určite svojich synov vychovala najlepšie ako si vládala. Teš sa z toho, že si ešte natoľko vitálna, že sa môžeš venovať svojim záľubám a hlavne, že máš chuť do života.
A ešte jeden postreh: v našej rodine sa vyskytovali všelijaké trenice medzi švagrinami, čo bývajú v tej istej dedine, ja som sa dosť vyhýbala styku s nimi, žila som uzavreto vo svojom svete. Až výrazné zhoršenie maminho stavu nás dokázalo zmobilizovať, vylepšiť rodinné vzťahy. Pochopili sme, že sa potrebujeme. Tebe samozrejme prajem, aby si nemusela tak skoro absolvovať takýto "test" rodinných vzťahov.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Dobry vecer, Irka.Nebudem sa pokusat radit na tuto temu a to jednoducho preto, ze mam pocit, ze nie som povolana.Stari rodicia casto pochopia veci skor, nez rodicia a to jednoducho preto, ze si tym presli a naviac, pisete, ze ste obaja pedagogovia.Preco teda vlastne reagujem...Mam z Vas dobry pocit a hlavne mam pocit, ze Vasa snaha pomoct je uprimna, bez snahy manipulovat, alebo riadit. Jednoducho chcete pomoct. Bohuzial, prave tato snaha byva casto ignorovana...Je to skoda. Toto su len riadky na utechu a povzbudenie. Vazim si ludi, ktori dokazu dat svojim detom priestor aj ked sa mylia. Snad vdaka genom, Vasa vnucka casom pochopi a vyformuje sa z nej clovek, ktory vam vsetkym bude robit radost.Pisete pekne aj o nevestach, ktore Vam nehovoria mama. Ja tak svojej svokre tiez nehovorim...Nikdy ma k tomu sama nevyzvala...ja si ju aj napriek tomu velmi vazim. Je rezervovana, ale mila a dobra.A to je podstatne.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Milé naničmamy, ani neviete ako ste nám s manželom pomohli aj keď viaceré ste napísali, že vy pomôcť starej naničmame asi nemôžete. Nie je to pravda - ešte raz chcem zdôrazniť a opäť s manželom (ktorý je mimochodom veľmi múdry a rozhľadený, takže vie posúdiť), že na tejto stránke sa schádzajú ženy, ktoré sú múdre, vedia posúdiť životné situácie, majú už aj skúsenosti - skrátka veľmi, veľmi ďakujeme a keby sme mohli tak Vás všetkých pozveme k nám. A ešte ďakujem ja-hodke, pretože nám dodala optimizmus, ktorý osobitne ja veľmi potrebujem. Na záver - my budeme oslavovať nie striebornú svadbu ako som na začiatku napísala, ale zlatú - budeme len sami dvaja v zahraničí a určite si spomenieme aj na Vás. A pripijeme si!
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ak môžem pridať svoj názor...
Ja som za to, aby ste sa so synmi porozprávali. Aby ste im povedali, že Vám je smutno, že by ste boli radšej, keby prišli pozrieť častejšie...
Z pozorovaní svojho okolia som si všimla, že dcéry chodia pozerať svojich rodičov skôr ako synovia. V našej rodine to bolo tiež tak, že častejšie sme boli u miminych rodičov ako u otcovych. Nie, že by otec nemal svoju mamu rád, že by nechcel za ňou chodiť alebo že by mamina s ňou nevychádzala. Len si akosi v behu všedných dní málokedy spomenieme. 
Mamina aspoň s rodičmi často voláva, tatino to berie ako vyzvedanie a miešanie sa do vecí iného (takisto ako babina). Sú to skrátka dve odlišné rodiny.
Myslím si, že ak sa nesnažíte mladým vnucovať svoje názory a ovládať ich (čo podľa toho, čo píšete, asi nehrozí),tak nevidím dôvod, prečo by sa Vám mali aj nevesty vyhýbať.
Pravdepodobne to bude tým, že každý má svoju prácu, svoje povinnosti a ak nevedia ako sa trápite, nenapadne im Vás tak často navštevovať.
Každopádne by ste sa mali porozprávať. 
Želám veľa šťastia a pozitívnej energie do ďalších dní!
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
je tazke zmenit nieco v com su uz ludia za tie roky zabehani...ale drzim palceky aby tam bola nejaka zmena...najlepsie je asi im povedat, podla mojho nazoru, vsetko co vas trapi...uplne v klude...a dufam ze to aj pochopia a nejako sa k tomu postavia..
moja starka (ocova mamina) zomrela pred troma rokmi a to mala 83rokov...viac ako 30 rokov bola vdova...cely zivot do nas (vnucat) hucala, ze je velmi chora, zomiera, ze ju nemame radi, atd...tak toto vobec nie je dobre riesenie, lebo takto nas vsetkych od seba len odradila...chora nebola ani nezomierala ;) bola ciperna, aj cestovala za svojimi surodencami do madarska a aj po slovensku...
treba byt uplne uvolneni...staci raz povedat co cloveka trapi a nevracat sa k tomu..ak to rodina pochopi a najdu riesenie, tak to je super..a ak nie, tak sa treba najst niekde inde...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Irka,
ja som nevesta, ktora svokrovcom hovori mam a otec, mojich volam mamina a ocino a riesila som ien problemy...starsi syn u nich byval 2 roky-teraz je na 10 mesiacov v USA v 3. rocniku strednej skoly. Ked k nim isiel byvat, lebo zacal chodit na biligvalne gymnazium, ktore je od nas vzdialene 100 km a od nich 5...tak som sa bala, ze pridem o syna...jednoducho, bude tyzden prec a domvo pride na vikend, samozrejme, nase nazory na vychovu sa trosku rozchadzali, ale to vsetko je normalne....aj ked sme mali castejsie vymeny nazorov a ja nie som typ, ze sklonim hlavu a bbudem ticho....Ale vzdy sme snazili o tom hovorit. Podotykam, ze syna som nestratila-to bola len materinska obava a dokonca si vazime jeden druheho viac...ale tak to byva s pubismi...zatazkavajuca skuska pride teraz-je na 10 mesiacov prec... Je zvlastne, ze mam k svokre blizko, vzdy si pokecame a so svokrom obcas burka, ale je to fajn clovek, len boli inak vychovani ako my a ako my vychovavame nase deti-podotykam synov. Urcite ste nikde nespravili chybu...mozno si rovnaku otazku kladu aj Tvoji-vasi -synovia, lebo nevedia, ako spravit vase spolocne stretka a je pravda, ze ziju v domacnostiach so svojimi zenami...tazko radit, nei som na to opravnena, ale urcite by som sa porozpraval s chalpcami osamote a urcite by som bola aktovna tak, zeby som volala vnucatam a aj detom...ako sa maju...ked sa to bude viackrat opakovat, tak si myslim, ze im to pride a zavolaju aj oni.Neviem, sudim podla seba, my sme tak volavali svokrovcom a dnes niekedy zavolaju skor ako my...ale vzdy manzelovi pripomeniem-uz si vola vasim? Alebo len tak zdvihnem telefon ja a zavolam
Verim, ze vsetko, co ma svoj dovod a ver, ze vsetko dobre dopadne, verte tomu a ja budem na vas mysliet.
Vela stastia a vsetkeho co si zelate
Zuzana
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Mila Irka, som sice vo veku tvojich synov, ale dovolim si tykat. Par dni som nebola na nete, tak som sa nepridala skor, ale neda mi to... skusim pozbierat myslienky a vyjadrit svoj nazor.
V prvom rade - dnesna doba je hrozna, clovek ma strasne malo casu na stretnutia. Ked este zila moja maminka, mali sme dobre vztahy...ale casu bolo malo, obaja s manzelom od rana do vecera v praci, cieta v skole. Kontakty sa obmedzovali na telefonaty (aj ked niekolkokrat do tyzdna), narodeniny, Vianoce. hoci sme si vzdy mali co povedat a mamina byvala iba na druhom konci mesta, stretnuti bolo malo... Ak som mala problem, velmi som o tom nerozpravala, nechcela som ju zatazovat. Ona o tych svojich tiez velmi nehovorila, ked bola chora - vzdy sme to nejako "zahovorili" v "dobrej viere" ze bude lepsie. Dnes, ked uz nie je 5 rokov medzi nami, si este stale vycitam, ze som si pre nu nenasla viac casu... a hoci som jej casto hovorila, ako ju mam rada, mohla som i viac...
Mam dceru, ktoru som ucila od mala samostatnosti, az mi to neskor chvilami nebolo mile. Nie vzdy s jej nazormi suhlasim, ale ak som ju nechcela stratit - prisposobila som sa. Mame sa radi, dobre si rozumieme. Vydala sa v 19tich do zahranicia, teraz ma 24 a krasneho rocneho synceka. Ak pyta radu - poviem svoj nazor a necham ju, ako sa zariadi. Ak potrebuje v niecom pomoct - v ramci mojich shopnosti jej vzdy rada pomozem. Ale ako chce - tak ma. Niekedy je to tazke, clovek vidi, ze nejde vzdy najspravnejsim smerom, ale musi na to prist sama...
ale dospeli sme do stadia, ze komunikujeme takmer denne, vsetko mi porozprava, poradi sa, ulavi sa jej. A ja som spokojna, ze ju pocujem a viem, ze je v pohode. 
Pokial sa tyka tvojich deti - chlapi su ini, ovela menej komunikuju, niektore veci nevidia ani nechcu vidiet, neriesia. A uz vonkoncom nemaju radi, ak im chce niekto radit. V podstate mam pocit, ze to ani nepocuju...
Mam pocit, ze tebe hlavne ide o vychovu vnucky, ale myslim, ze to asi nezmenis. Nikoho neprerobis a ak budu mat pocit, ze sa ti nieco nepaci, budu cim dalej zdrzanlivejsi, budu sa vam vyhybat...
Ak si chces udrzat dobre vztahy, ber vsetkych takych, aki su, vyhrady si nechaj pre seba - nesnaz sa vychovavat ani synov, ani vnucku. Zavolaj ked mas chut, neries, ze si to vzdy ty, kto vola...
pozvi na obed, na stretnutie... Ale nerob z toho ziadne pravidlo (je to velmi obmedzujuce, ak treba ist k babke na obed kazdu nedelu...)
Obcas zavolaj aj nevestam (aj tej, co nekomunikuje) -dovod sa vzdy najde, ak nie, daco si uz vymyslis. Prehod par viet, snaz sa pocuvat ake je to mozne. Daj najavo, ze ti chybaju a netlac na nich.
Skusaj vnucku castejsie brat k vam, ale nesnaz sa ju pri kazdej prilezitosti prevychovat, zmenit.Aj ked je to tvoj ciel, ale nesmie to citit z kazdej tvojej vety... Mozno trucuje. Ak si nechce umyt vecer zuby -nevadi, predsa jej do rana nevypadnu. Nechce jest - tak nech neje. Ak bude hladna, tak ti povie. Hrajte sa spolu, smejte sa spolu (a vela), chodte spolu na vylet. "Rozmaznavaj ju" (tak po svojom) ale okato nevychovavaj. Daj tomu viac casu, ak budete viac spolu, dobry vplyv sa prejavi... Zabudnite s manzelom na to, ze ste pedagogovia, skuste sa na vsetko pozriet ocami tvojich deti a vnucky. Uzivajte si spolocne chvile a uvidis ako to dopadne.
Zelam ti vela trpezlivosti ale stoji to za to. Vlastne deti su vlastne deti, nijaka "adopcia" ich nenahradi...(brokenheart)
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ahoj Hany,
so vsetkym suhlasim, az na tu malickost....
Pokial sa tyka tvojich deti - chlapi su ini, ovela menej komunikuju, niektore veci nevidia ani nechcu vidiet, neriesia. A uz vonkoncom nemaju radi, ak im chce niekto radit. V podstate mam pocit, ze to ani nepocuju...
V tomto by som aspon v rodine mojej polovicky oponovala, lebo moj muz a aj jeho brat-su tiez len 2 synovia a dokonca ten druhy je este slobodny, aj ked 42 rocny-sportovec-ale i napriek tomu vzdy si vedeli s mamou pokecat, ozvat sa pravidelne-min raz za tyzden a debaty v kuchyni nemali konca kraja.
Takze , jedine co si myslim, je to, ze ci sa deti bavia alebo nebavia s rodicmi, zalezi od cloveka a nie pohlavia..Moj maly skromny nazor
Verim, ze kazdy musi najst tu spravnu cestu vztahu situ na mieru, lebo co plati u jedneho , nemusi u druheho
Vela stastia
Zuzana
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
zabudla som vlozit slovko "niektori" chlapi su ini...
samozrejme, ze to neplati na kazdeho ale je to casty jav...
Mas pravdu, Zuzka - hladat spravnu cestu vo vztahu je zlozite a velmi individualne...som ale presvedcena, ze akakolvek snaha niekoho zmenit tomu vobec nepomaha
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Jasne,
na zmenu musia byt dvaja a kazdy musi spravit maly krocik, aby sa k sebe priblizili
Zuzana
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ahojte moje milé mamy, milá Irka, každá z Vás má vo svojom príspevku kus pravdy. Ak dovolíte aj sa za zapojím do tejto debaty, hoci som tu nová. Mám 5 krížikov na chrbte, ako sa vraví, som 30 rokov vydatá - na budúci týždeň máme výročie - a jedného syna, zatiaľ slobodného, ktorý žije v zahraničí. Moji rodičia bývajú odo mňa 100 km, navštevujeme ich s manželom každý druhý týždeň. Môj brat býva 100 m od našich rodičov a navštevuje ich raz za 2-3 mesiace. No ale čo už? a to sme výchovu dostali každý rovnakú. Všetci sme rozdielni, každý z nás sa pozerá na život inými očami, každý z nás má iných partnerov ako máme my - myslím s inými vlastnosťami. Strašne ma to bolí, lebo rodičia sú už starí a tá vzdialenosť medzi nami je dosť veľká a už teraz mám stiahnutý žalúdok keď si uvedomím čo bude keď zostanú bezvládni.
Aj keď je náš syn jedináčik je to fantastický človek, každý deň si četujeme, každý víkend nám volá aby nás počul. Irka moja zlatá, mám susedku, ktorá má 72 rokov, je veľmi inteligentná, sčítaná, múdra, krásna, veľmi energická vo svojich rokoch, ale tiež má dvoch synov, ktorí žijú aj so svojimi rodinami len 20 km od nej a tiež ju navštevujú iba tak raz za 2-3 mesiace. Niekedy prejde aj mesiace kým jej daktorý zavolá. My s manželom sme si ju adoptovali ako mamu, priateľku, staršiu sestru, sme každý deň spolu, keď dačo dobré navarím, alebo napečiem idem jej odniesť, keď jej treba niečo väčšie porobiť okolo domu, nabehne k nej manžel, nieto fakt dňa keby sme ju nevideli, nenavštívili ju alebo ona nás, alebo nezavolali jej či je v poriadku. Neviete si predstaviť ako sa dobre cítim keď ju vidím že je s nami šťastná, že je jej dobre v našej spoločnosti, že nie je smutná. Veľmi dobre mi padne keď mi povie že toľko lásky čo jej my dávame, toľko nedostala od vlastných neviest, vnučiek. O synoch rozpráva len v dobrom, stále ich bráni že sú podnikatelia, že musia živiť rodiny, takže preto nemajú na ňu čas. Nevyvraciame jej to pretože vieme že len navonok kryje svoju vnútornú bolesť. Preto Irka moja zlatá veľmi dobre viem ako Ti je. Ale ak môžem poradiť, ako Ti už písali aj predomnou druhé mamy, adoptujte si s manželom dákych mladších manželov tak ako si naša priateľka adoptovala nás. A uvidíš, že Vám pomôžu prekonať tie chvíle keď Vám chýbajú vlastní synovia. Vy to máte o to lepšie, ako naša priateľka, že ste ešte dvaja. Ona je už 10 rokov vdova. Takže držím Vám palce, želám veľa, veľa zdravia, spokojnosti a radosti.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Hefi, to je kráááásne! Moc to zahreje... vedieť že sú ľudia ako vy dvaja s mužom.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Rodina nie je zákon kde vzťahy " musia fungovať"...Priateia sú darom kde to funguje, priatelia sú oporou, sú tým bodom kde si uvedomujeme, že nás síce nespája rodinné puto a napriek tomu to funguje.Funguje to práve preto medzi priateľmi lebo to nie je niečo čo sa "musí", ale chce a chcú to vždy obe strany....V rodine niekedy príliš tlačíme na vzťahy, príliš silno si myslíme že práve v rodine by to malo fungovať,a niekedy zabúdame na ten moment vzájomného rešpektovania a chcenia...Mám skvelú rodinu, ktorá ma vždy podržala- hmotne, ale priatelia naozaj vedia aká som, čo a ako cítim a to je pre mňa to čo mi zohrieva srdiečko...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Veľmi pekne si to napísala
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Dobry den
chcela by som Vam poradit len tolko ze mozno by stalo za povazenie venovat sa viac sama sebe najst si priatelky podobneho veku pretoze mlade rodiny s detmi si radi vychutnaju svoju rodinnu pohodu bez toho aby museli robit nieco podla Vas mozu mat svoju slobodu a ked chcu budu oslavovat povedzme narodeniny atd a ked nebudu chciet nemusia nic nasilit len preto ze ste to tak velmi chcela organizovat.maju svoje zabehnute kolaje tak ich z nich nasilu nevykolajujte. najdite si vlastne zaujmy.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Dobrý deň Irka,
pravdu povediac ja by som potrebovala rady ohľadom svojich rodičov, ako s nimi komunikovať. Pred tebou (ak smiem tykať) sa skláňam, lebo moji rodičia z princípu bojkotujú modernú techniku (mobil, počítač, internet, DVD prehrávač, nový vysávač - bez sáčkový, novú mikrovlnu, automatku). Ja mám pocit, že moji rodičia zostarli veľmi skoro. Nebývame od seba ďaleko asi 80 km, ale stretávame sa raz za tri mesiace. Ach je toho na veľmi dlhé rozprávanie a rozoberanie, čo a ako.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Kto čaká dočká sa...
ja som si aj myslela, že si vyťažená niečim iným. V pohode.
Nejak ale neviem, čo ťa trápi? Vidíš sa málo s deťmi a vnúčatami? Porozprávaj sa so synmi, že by si ich návštevu privítala napr. pravidelne jeden večer cez týžden (raz za dva týždne, či za mesiac). Navaríš im večeru, nech sa nemusia starať a na oplátku nech ti porozprávajú čo nové.
Prečo to takto dopadlo? Možno sú to chlapi a oni nepotrebujú mať také blízke vzťahy s rodičmi. Možno ich nevestám sa nepáčiš a neprajú si chodiť k tebe. No pripadá mi nefér, že k tebe nechodia ani synovia a vnúčatá.
Ako sa cítia vnúčatá u vás? Čo keby si navrhla tomu najbližšie bývajúcemu, aby deťúch jeden deň v týždni bol celé poobedie u vás. A povedz synovi aj prečo to chceš. Že ich vidíš strašne málo a je ti z toho smutno. Že im nechceš rozkazovať, čo majú robiť, ale chýbajú ti synovia i vnúčatá.