Je mi nanič

Tie stavy su mi az doverne zname. (Hoci odkedy mame nasho drobca, tak akosi na ne nemam cas ) ale viem presne, o com hovoris. U mna zabral len cas, ziadny iny "liek" som nenasla. V tych casoch som bola odporna na inych, aj sama na seba. Ani do zrkadla som sa nemohla pozriet. A najhorsie na tom bolo, ze po pricine tych "stavov" som marne patrala. Navonok bolo vsetko ako ma byt (resp. nebolo to horsie ako inokedy), takze som nevedela, preco sa citim taka osamela a opustena, hoci vsade navokol je plno ludi, ktori mi nijak neublizuju.
Snad Ta depka coskoro opusti a zasa bude svietit slniecko. Drzim palce.

Pekny den:-}

To je smutné, že sa nemáš komu vyžalovať, tak sa zver nám naničmamám... Ja tieto stavy mávam tiež, najmä v zime, keď je málo svetla. Vždy si určím nejakú udalosť, na ktorú sa teším. Napríklad počas nepríjemných dní v tomto období sa teším na vianoce. V práci sú zmeny /bohužiaľ k horšiemu/, doma budeme rekonštruovať kúpelňu a ja sa teším na vianoce, kedy bude už v byte upratané, kúpelňa krásne nová /bledomodrá/ a v práci to už bude tiež zabehnuté a snáď to zvládneme. A po vianociach sa začnem tešiť na jar, jar milujem! A ešte sa teším na zimný čas, keď dostaneme hodinu navyše na spánok. Nie je ten svet predsa len krásny, toľko vecí a udalostí, na ktoré sa môžeme tešiť! Myslím, že šťastie je len stav mysle, treba to trénovať, rovnako ako svaly v telocvični. Pekný deň Ti prajem!

..je to tak ako dievcata pisu...Ale napadá ma, prečo nemaš komu sa vyžalovať??? Nepochopia ťa, neutešia, vysmejú??? Alebo sa hanbíš?? bojíš??? alebo prosto nikoho takého nemáš??
Ja mam skusenosť, že kto nezažil, nepochopí...myslí si, že takýto stav je len "pánske huncútsvo", akoby si už od rozkoše nevedela čo zo sebou...
Ak stav sebaľútosti, plaču, nespokojnosti, neschopnosti.....pretrváva, treba vyhľadať aj odborníka(psychiatra, psychológa..alebo sa aspoň zveriť obvodnému)...určite to nieje ani hanba, ani vlastne zlyhanie
Tak sa pokus nebyť sama, venovať sa niečomu v spoločnosti, choď cvičiť, plávať...ak sa ti dá, napíš nám o sebe viac

ja som mala tiez taketo stavy, zaxadzali tak daleko, ze som nespoznavala mojix najblizsix, raz som bola s mamou u kadernicky, sli sme potom na nakup a ja som sla vziat kosik, vtedy som si vsimla, ze nejaka zena ide ku mne, dokonca sa so mnou rozprava a zda sa, ze ma asi aj pozna - a bola to moja mama, ja som nexapala, co po mne xce. Alebo som sa len tak rozplakala. A co bolo za tym? antikoncepcia - nikdy som si nemyslela, ze toto dokaze antikoncepcia so mnou spravit.
Ale obcas su take stavy, ze by sme sa zavreli niekam a nex nam daju vsetci pokoj aj z toho, ze uz nejak nezvladame realitu. niekedy je toho v praci vela, inokedy ide xlap na nervy...
ale my sme predsa silne zeny, my zvladneme vsetko. lebo to sa od nas ocakava, byt vsetkym podporou a ked mame my problem, tvarit sa akoby nic a vyriesit si vsetko v tixosti sama.
aky je recept?
tazko povedat, na kazdeho zabera nieco ine, mne pomohla kamaratka, ktora si vsetko vypocula, utesila ma, vypili sme vinko, pofajcili na balkone a aspon na xvilu som zabudla na trapenie.
neboj sa vyhladat odbornika, ked uz kamaratka nepomoze, to nie je dovod hanbit sa a my tu na nanicmame ti drzime palce, aby si coskoro mohla plna optimizmu a hrdosti napisat, ze si to zvladla, lebo ty to zvladnes!

Evika, viem o čom hovoríš. Ja som zostala sama s deťmi, keď mal syn osem a dcérka sedem rokov. Pokiaľ boli malí a vyžadovali moju starostlivosť na plný úväzok tak to akosi šlo, ale čím boli starší a samostatnejší, bolo to čím ďalej horšie. Tiež som upadala do ťažkej melanchólie, žitie sa mi zdalo nezmyselnosťou, no skrátka depky ako remeň. Riešila som to rôznymi spôsobmi, niekedy aj nevhodnými, ale nepomáhalo nič. Syn po skončení ZDŠ odišiel do školy mimo mesta, dcéra neskôr do zahraničia a ja som sa vracala z práce do prázdneho, smutného bytu. Bolo to strašne deprimujúce a tak som v práci zostávala čo najdlhšie a keď bola nejaká oslava, odchádzala som medzi poslednými. Blízku kamarátku som nemala, s mamou sme si vôbec nerozumeli, neboli sme si blízke a tak som sa trápila sama. Takto to šlo trinásť rokov, potom som spoznala terajšieho manžela a svet bol zrazu nádherný, našla som v ňom spriaznenú dušu, ktorá mi rozumela. Myslím že mať v tom čase priateľov, s ktorými by som trávila voľné chvíle a mohla by som sa im vyžalovať, bolo by to znesiteľnejšie. Ale nemala som ich a tak to bolo o to horšie. Páni, mať v tom čase takúto stránku, aj by som sa domov tešila. A ak Ti smiem poradiť, nepodliehaj smútku, nevedie to k ničomu, bude Ti ešte horšie. Choď von medzi ľudí, do prírody a hľadaj len to pozitívne a teš sa aj z maličkostí, ktoré nám život prináša, neboj sa, všetko prejde a Ty nájdeš zmysel života a budeš opäť šťastná, veľmi Ti to prajem...

veľmi dobre ten stav poznam, tuším tento stav mám cely mesiac s menšími výpadkami. Mám síce kamošky, s ktorými rozoberám všetky trápenia, ale niekedy by som potrebovala sa porozprávať aj s mojim najdrahším ale ten je hluchý slepý, a hlavne mysľou úplne niekde inde. Doteraz nikdy ale fakt nikdy na mne nespozoroval zmeny, ani sa neopýta či ma niečo trápi, dokonca niekedy ani nechápe prečo ho chcem objímať, len tak. No a keď ide v TV jeho film tak to nevníma nič, totalne nič. A ja práve vtedy do neho najradšej šupem. Mne je z neho smiešno, ako sa on zlosti, ale potom sa zachová ako môj ochránca. Ale to musim fakt poriadne do neho šupať aby si ma všimol, a potom mu už nič iné neostáva len si ma pritúliť. A to mi nesmierne pomáha.
Tak skús aj ty svojho drahého doslova prinútiť aby si ťa všímal. Veľa šťastia

Ahoj Evika,
ja poznám ten pocit, že milovaného mám vedľa seba a v podstate som sama,lebo diskutovať s ním, je asi nad jeho sily. Som vydatá, máme malého synčeka, už som aj nastúpila do zamestnania, malého stráži moja mama-ešte že ju mám!
Manžela mám dobrého, len je strašne málo komunikatívny, večery trávime každý v inej izbe, on pri pc, ja pri tv, od rána do večera je v robote, víkendy keď mávame voľné buď prespí pri tv, alebo ide hrať hokej-žiadne spoločné podujatia, malého zvykne cez víkend zobrať svokra... žiadna iniciatíva, že poďme niekam spolu, ako rodina..., ako o domácom kutilovi hovoriť o ňom nemôžem,pretože jeho netrápi, aké sú steny,že ich treba vymaľovať,jemu všetko vyhovuje tak, ako je, len aby nemusel nič robiť. Aj minule som kupovala nový sporák-veškerú montáž(nie pripojenie-to robil plynár) robil môj kamarát...
Čo sa týka kamarátok, mám zopár, ale vyslovene kamarátku, ktorej by som sa zdôverila so všetkým nemám. V dnešnom uponáhľanom svete sa o vás "kamaráti" zaujímajú len keď niečo potrebujú, aspoň mám taký pocit. To je asi tak v krátkosti všetko.